William Walker
William Walker (* 8. máj 1824 - † 12. september 1860) bol americký filibustier, dobrodruh a žoldnier, ktorý sa pokúsil dobyť niekoľko krajín Latinskej Ameriky v polovici 19. storočia. Bol prezidentom Nikaraguy v rokoch 1856 až 1857 a popravený honduraskou vládou v roku 1860.
| William Walker | |
 | |
| Narodenie | 8. máj 1824 Nashville, Tennessee, USA |
|---|---|
| Úmrtie | 12. september 1860 (36 rokov) Trujillo, Honduras |
| Alma mater | University of Nashville University of Pennsylvania University of Edinburgh Ruprecht-Karls-Universität Heidelberg |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  William Walker |
Životopis upraviť
Bol škótskeho pôvodu a narodil sa v Nashville v USA. Bol vnukom poručíka Lipscomba Norvella, ktorý bojoval v Americkej vojne za nezávislosť a synovcom jedného z prvých senátorov za štát Michigan a zakladateľa The Philadelphia Inquirer.
Na univerzite v Nashville promoval s vyznamenaním už ako štrnásťročný. Precestoval Európu a študoval medicínu na univerzitách v Edinburghu a Heidelbergu. Ako devätnásťročný sa stal lekárom. Krátko pôsobil vo Filadelfii a potom odišiel študovať právo do New Orleans.
Po jeho dokončení sa stal vydavateľom. V roku 1849 sa presťahoval do San Francisca, kde pracoval ako novinár. Vybojoval tu tri súboje, pričom v dvoch z nich bol ranený. V tomto čase sa začal zaoberať myšlienkou dobytia rozľahlých území v Latinskej Amerike súkromnou armádou, kde chcel založiť štáty ovládané anglicky hovoriacimi belochmi. Tieto snahy boli známe ako filibustering.
Expedícia do Mexika upraviť
15. októbra 1853 sa vypravil so 45 mužmi na svoju prvú expedíciu: dobytie mexických území na polostrove Baja California a v mexickom štáte Sonora. V riedko osídlenej Baja California dobyl jej správne stredisko La Paz, kde vyhlásil Republiku Dolná Kalifornia a seba za jej prezidenta. Nečakane silný odpor organizovaný mexickou vládou a nedostatok zásob ho však donútili ustúpiť a vrátiť sa do Kalifornie. Tu bol postavený pred súd za vedenie nezákonnej vojny. V období doktríny Zjaveného osudu boli však akcie filibustierov populárne najmä na juhozápade USA a tak porote trvalo osem minút, aby ho oslobodila.
Dobytie Nikaraguy upraviť
Keď v Nikarague zúrila občianska vojna, vzbúrenci si najali Walkera ako žoldniera. Hoci americké úrady mali príkaz zabrániť mu odísť, Walker vyplával zo San Francisca 4. mája 1855 s 57 mužmi. V cieli sa k nemu pridalo približne 170 miestnych a 100 Američanov, vrátane známeho výskumníka a novinára Charlesa Wilkinsa Webbera. 1. septembra Walker porazil nikaragujskú armádu pri La Virgen a o mesiac neskôr dobyl Granadu, vtedajšie hlavné mesto, a ovládol krajinu. Spočiatku vládol pomocou bábkového režimu prezidenta Patricia Rivasa. Americký prezident Franklin Pierce uznal tento režim ako legitímnu nikaragujskú vládu 20. mája 1856. Walkerovi agenti najímali Američanov a Európanov, aby sa pokúsil dobyť ďalšie stredoamerické krajiny: Guatemalu, Salvádor, Honduras a Kostariku. Táto armáda mala viac ako tisíc mužov.
Vtedy hlavná obchodná cesta medzi New Yorkom a San Franciscom viedla cez južnú Nikaraguu. Lode z New Yorku preplávali z Karibského mora cez rieku San Juan a jazero Nikaragua na jeho západný breh. Tu sa ľudia a tovar naložili na dostavníky, aby prešli okolo mesta Rivas k tichomorskému pobrežiu a opäť sa nalodili na loď, ktorá pokračovala do San Francisca. Predchádzajúca Nikaragujská vláda poskytla koncesiu na túto prepravu finančnému magnátovi Corneliovi Vanderbiltovi a jeho firme Accessory Transit Company. Jeho konkurenti podporili Walkera, ktorý Vanderbilta obvinil z podvodov s akciami Accessory Transit Company, odňal mu koncesiu a pridelil ju jeho konkurentom Garrisonovi a Morganovi.
Nespokojný Vanderbilt dosiahol, aby americká vláda zrušila diplomatické styky s Nikaraguou. Walker znepokojil susedné krajiny svojimi vojenskými plánmi a tak Vanderbilt pomohol pri vojenskom výcviku armád aliancie týchto krajín, vedených Kostarikou a uskutočňoval blokádu dodávok Walkerovi. V apríli 1856 vstúpili kostarické jednotky do Nikaraguy a porazili Walkerových mužov v prvej bitke pri Rivas. Kľúčovú úlohu tu zohral Juan Santamaría, neskôr uznávaný za kostarického národného hrdinu.
V júli 1856 sa Walker vyhlásil za prezidenta Nikaraguy po zmanipulovaných voľbách. Ani to však nezabránilo likvidácii jeho armády vojskami stredoamerických štátov, ktorým pomohla aj epidémia cholery, ktorá postihla žoldnierov.
Návrat do USA upraviť
1. mája 1857 sa Walker vzdal americkému námorníctvu a bol odvezený späť do USA. Po príchode do New Yorku bol privítaný ako hrdina, ale keď zo svojej porážky obvinil americké námorníctvo, poštval si proti sebe verejnú mienku. Ešte raz utiekol do Nikaraguy a opäť bol repatriovaný americkým námorníctvom. Odvtedy sa datujú prvé spory o tom, či akcie amerického námorníctva v zahraničí sú legitímne.
Smrť v Hondurase upraviť
Po napísaní knihy o svojom vojenskom ťažení v Strednej Amerike (uverejnenej v roku 1860) sa Walker opäť vrátil do Strednej Ameriky. Vylodil sa v prístavnom meste Trujillo v Hondurase. Tu ho čoskoro zajali Angličania, ktorí jeho operácie v oblasti vnímali ako ohrozenie svojich investičných zámerov, ktoré mali vyvrcholiť postavením prieplavu medzi Karibským morom a Tichým oceánom. Nevrátili ho však do USA, ale odovzdali honduraskej vláde, ktorá ho dala popraviť vo veku 36 rokov. Je pochovaný na cintoríne v meste Trujillo.
Hodnotenie osobnosti a jej vplyv na súčasnosť upraviť
William Walker je viac známy v Strednej Amerike ako v USA, hoci tam sa za svojho života tešil značnej popularite, a to najmä na otrokárskom Juhu. Naopak, Yankeeovia zo Severu ho vnímali skôr ako piráta. Hoci bol mimoriadne inteligentný, často sa nechal unášať vlastnými víziami a zle odhadoval realitu.
V Strednej Amerike sa úspešné ťaženie proti nemu stalo zdrojom národnej hrdosti, a to najmä v Kostarike a Hondurase. Stredoamerické krajiny, na rozdiel od väčšiny juhoamerických, nikdy nemuseli vybojovať vojnu o nezávislosť a krajiny tak nemajú žiadnych hrdinov a vzory z tohto obdobia. Preto napríklad v Kostarike je štátnym sviatkom 11. apríl, na kedy pripadá výročie Walkerovej porážky v bitke pri Rivas. Jej protagonista Juan Santamaría je národným hrdinom krajiny a okrem iného je po ňom pomenované jej najväčšie letisko. Je zrejmé, že ak by sa mali pomenovať historické zdroje antiamerikanizmu v Strednej Amerike, tak konanie a postoje Williama Walkera možno považovať za jeden z nich. Objektívnosť takéhoto pohľadu je však možné pomerne ľahko spochybniť, pretože stredoamerické krajiny boli úspešné vo svojom ťažení proti Walkerovi práve vďaka pomoci z USA. Walkerove aktivity, hoci populárne medzi obyčajnými Američanmi, nemali oficiálnu podporu vlády USA.
Naopak, v jeho rodisku Nashville si ho dodnes pripomínajú ako svojho doteraz jediného rodáka, ktorý bol hlavou štátu.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému William Walker
