Écheia alebo echea (starogr. ἠχεῖα – écheia, lat. echea) bola antická ozvučnica.[1][2]

Echeie, zvukové ozvučnice v stene na zlepšenie akustiky v divadle podľa Vitruvia

Écheia alebo ozvučnica (od slova „echó“ ozvena) bola nádoba v tvare džbánu, ktorá sa podľa rímskeho spisovateľa Vitruvia používala v antických divadlách na zlepšenie akustiky na javisku (v orchéstre) prostredníctvom rezonancie zvuku (nenašli sa žiadne presvedčivé archeologické dôkazy o nich[3]). Zvyčajne boli zhotovené z bronzu, ale z ekonomických dôvodov sa vyrábali aj terakotové. Uložené boli vo výklenkoch v polkruhovom múre s otvormi obrátenými do vnútorného priestoru javiska alebo pod sedadlami divákov.[2] Vitruvius tieto informácie čerpal z diela Základy hudobnej teórie (Ἁρμονικῶν στοιχείων – Harmonikón stoicheión) od Aristoxena, gréckeho filozofa a hudobného teoretika zo 4. stor. pred Kr.[4]

Použitie bronzových alebo terakotových nádob na zlepšenie akustiky nebolo technické zariadenie obmedzené len na grécke divadlá. V stredoveku bolo mnoho kostolov, v ktorých boli tieto hlinené nádoby vložené do múrov, najmä v priestoroch speváckeho zboru, ich otvory boli otočené do vnútorného priestoru, čo malo zjavne zlepšiť akustiku v budove. V otvoroch (či vo výklenkoch), v ktorých mali byť umiestnené, sa aspoň v jednom prípade našli terakotové nádoby (Gioiosa Ionica, Kalábria), ktoré boli „vyrobené zjavne na tento účel“. Ich zavedenie bolo pravdepodobne priamo ovplyvnené Vitruviovým textom, potvrdzujú to niektoré texty, ako napr. v kláštornej kronike Célestins de Metz z roku 1432.[4]

Vitruvius o ozvučniciach pod divadelnými sedadlami uvádza: „Na základe týchto prieskumov sa potom pomocou matematiky zhotovia v príslušnom pomere k veľkosti divadla bronzové nádoby a zostroja sa tak, aby pri údere mohli jednotlivo medzi sebou vydať zvuk v kvarte, v kvinte, a po rade ďalej až po dvojoktávu. Potom je potrebné ich umiestniť podľa hudobného usporiadania v komôrkach zriadených pod divadelnými sedadlami tak, aby sa nikdy nedotýkali steny a aby mali okolo seba prázdny priestor a dosť volného miesta i nad svojim horným okrajom; musia sa položiť prevrátene a podložiť na strane obrátenej k javisku klinmi vysokými nie menej ako pol stopy. Oproti týmto komôrkam sa na spodku v usadení stupňov ponechajú otvory 2 stopy dlhé a pol stopy vysoké."[5]

V Ríme sa zrejme sa tento ozvučný systém nepoužíval, ale Vitruvius tvrdil, že sa používal v rímskych provinciách a mnohých gréckych mestách vrátane Korintu. Bolo identifikovaných približne šestnásť antických divadiel, kde sa écheie mohli nachádzať, a to napr. v mestách Aizanoi, Skythopolis, Nikopolis, Gerasa, Ierapetra, Gortyn, Lyttos.[6]

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. Siglind Bruhn. The Musical Order of the World. Hillsdale : Pendragon Press, 2005. ISBN 978-15-7647-117-3. S. 136-137.
  2. a b Marden Fitzpatrick Nichols. Author and Audience in Vitruvius' De architectura. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 978-11-0700-312-5. S. 37.
  3. Enrico Quagliarini. Costruzioni in legno nei teatri all'italiana del '700 e '800. Firenze : Alinea Editrice, 2008. ISBN 978-88-6055-200-6. S. 84.
  4. a b Maria Bergamo, Silvia Urbini, Sara Arosio, Antonella Huber, Elisa Bastianello, Alessandro Grilli, Paolo Garbolino, Rita Petruccioli, Damiano Acciarino, Lionello Puppi, Maria Grazia Ciani. e154, Atelier antico. Venezia : Edizioni Engramma, 2019. ISBN 978-88-9484-032-2. S. 54.
  5. Vitruvius. Deset knih o architektuře. Praha : nakladatelství Svoboda, 1976. 25-109-79. S. 141.
  6. James Campbell, Amy Boyington, Yiting Pan, Nina Baker, Michael Driver, Michael Heaton, Michael Tutton, David Yeomans, Henrik Schoenefeldt. Studies in the History of Services and Construction. Cambridge : Lulu.com, 2018. ISBN 978-09-9287-514-5. S. 36.

Pozri ajUpraviť