Čákovci
Čákovci (starším slovenským pravopisom: Csákovci; základný tvar: Čák, starším slovenským pravopisom Csák; cudzojazyčné mená pozri nižšie) bol uhorský šľachtický rod. Svoj rodokmeň podľa kroniky Činy Hunov a Uhrov, Kroniky Mareka z Káltu a Kroniky Jána z Turca odvodzoval rod Čákovcov svoje korene od staromaďarského vodcu predka Szabolcs (Sabolča). Rodina bola pravdepodobne spojená s Arpádovskou dynastiou.[1]
| Čákovci (Csák) | |
 erb rodu Čákovcov | |
| Krajina | Uhorské kráľovstvo |
|---|---|
| Tituly | taverník, bakonský správca, krajinský sudca, kráľovský stolník, správca kráľovských stajní, kráľovský mečník, župan |
| Zakladateľ | ? Csák (vnuk náčelníka Sabolča) |
| Mýtický zakladateľ | Szabolcs |
| Rok založenia dynastie | 10. storočie |
| Rok zániku dynastie | na konci 14. storočia |
| Ďalšie vetvy dynastie | 12 vetiev dynastie a dcérske rody |
Cudzojazyčné tvary mena upraviť
Cudzojazyčné tvary mena Čák sú [2][3]:
- maďarské: Csák, Csáki, Csáky
- latinské: Csák, Csak, Chák, Chaak, Chak, Chac, Caachk, Csik, Csáki, Csáky
- nemecké: Csák, Csak, Chák, Chaak, Chak, Tschak, Czak, Csáki, Csáky
Dejiny rodu upraviť
Podľa kroniky Mareka z Káltu sa Sabolč usadil na hrade Sabolč v Zadunajsku, ktorý jeho potomok Csák premenoval na Csákvár. Pôvodný hrad však mal byť už v 11. storočí zničený.[4] Členovia rodu boli významnými hodnostármi, županmi a slavónskymi bánmi. Pôvodne zohrávali dôležitú úlohu v južných stoliciach vtedajšieho Uhorska, neskôr dostali aj do Ostrihomu a Komárna, kde plnili významné úlohy ako aj cirkevní hodnostári. V priebehu storočí sa rod rozdelil do dvanástich vetiev a niekoľkých samostatných rodín (napr. rod Csáky de Mihály).[5]
Demeter Csák sprevádzal uhorského kráľa Ondreja II. na krížovej výprave do Palestíny. Meno Matúš Čák sa v tomto rode opakuje viackrát. Jeden z nich sa spomína po porážke Uhrov na rieke Slanej v roku 1241 pri úteku kráľovi Belovi IV. do Dalmácie.[6] Bratia Peter a Matúš Csákovci sa stali županmi a svoje panstvo budovali na západnom Slovensku. Po tom, čo vymreli všetci členovia jeho vetvy rodu, zdedeili bratia rodové panstvá. Ich dedičmi sa stali Petrovi dvaja synovia - jeden z nich bol Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1278 viedol Matúš Čák uhorskú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II v bitke na Moravskom poli. V roku 1291 pre Ondreja III., dobyl Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku. Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní, kráľovského mečníka a bratislavského župana.[7] Obrovské bohatstvo v 90. rokoch rod získal plienením cirkevných majetkov.[7] V roku 1296 získal Matúš Čák významný hrad Trenčín, z ktorého vytvoril svoju hlavnú rezidenciu. Po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. Matúš Čál využil príležitosť a striedavo podporoval stranu českého princa Václava III. (V. v Uhorsku) a Karola Róberta až nakoniec obsadil veľkú časť dnešného Slovenska. Preto Matúš Čák Trenčiansky často býva ľudovo označovaný ako „Pána Váhu a Tatier“ a ním okupované územie ako "Matúšova zem.". S Matúšom Čákom si do jeho smrti 18. marca 1321 nevedel poradiť ani nový kráľ Karol Róbert z Anjou a neúčinné zostali aj cirkevné kladby. Po jeho smrti kráľovský fiscus zhabal celé Matúšovo domínium. Ostatné vetvy rodu po zániku trenčianskej vety existovali i naďalej, avšak už nikdy nedosiahli podobných úspechov až kým koncom 14. storočia nemiznú z písomných prameňov.[6]
Známi príslušníci rodu upraviť
Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[6]
- Ugodská vetva
- Demeter I. Čák (†1254), taverník, krajinský sudca (1233–1234; 1242–1245)
- Demeter II, bakonsky správca (1281)
- Bl. Móric (†1336), dominikánsky mních
- Čák II. (†1309), posledný mužský potomok
- (?) Michal, nitriansky župan (cca.1270) (podľa Pál Engel)
- Čák I., bakonsky správca (1270)
- Kišfaludyovská vetva
- Ugrin (†1204), ostrihomský arcibiskup, možno syn župana
- Nikolas, jeho svedectvo z roku 1231 spomína arcibiskupa Ugrina ako jeho otca, ale skôr je možne že to bol jeho strýko
- Újlacka vetva
- Bás I. župan
- Pós, (*1227–†1235), taverník(1227-1235), severínsky bán (1235)
- Ugrin I. (†1241), kaločský arcibiskup, zomrel v bitke pri rieke Slaná
- Ugrin II. (*1244–†1248) splitský arcibiskup
- Ugrin III. (cca.1230–†1311) severínsky bán a sriemsky župan, sedmohradský vojvoda, mačvanský bán, taverník a krajinský sudca
- Ján (†1324), krajinský sudca (1311–1314)
- Nikolas (†1359), krajinský sudca (1359)
- Ladislav (†1364), posledný člen tejto vetvy
- Trenčianska vetva
- Matúš I. (†1254), prvý člen z tejto vetvy, taverník (1242–1246, 1250-1251, 1254)
- Marek I. hontianský župan (1274)
- Štefán I. (†1279/1283) kráľovský stolník (1275–1276; 1277–1278)
- Matúš II. (†1283/1284), palatín, sedmohradský vojvoda, krajinský sudca, chorvátsko-slavónsky bán, taverník
- Peter I. (†1284), palatín
- Matúš III. (Matúš Čák Trenčiansky), (*1260/1265 – †1321), kráľovský mečník, bratislavský župan, správca kráľovských stajní, palatín (1296–1297, 1302–1310) taverník (1310–1311)
- Čák (*1291 – †1300), kráľovský mečník (1293)
Galéria upraviť
-
Trenčiansky hrad, sídlo palatína Matúša Čáka -
Hrad Strečno -
Podobizeň Matúša Čáka Trenčianskeho -
Pečať Petra Čáka
Referencie upraviť
- ↑ BEREND, Nora. The Realm of St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895-1526. Pál Engel, Tamás Pálosfalvi, Andrew Ayton. Speculum, 2003-04, roč. 78, čís. 2, s. 496–497. Dostupné online [cit. 2019-07-10]. ISSN 0038-7134. DOI: 10.1017/s0038713400168903.
- ↑ PÓR ANTAL: TRENCSÉNYI CSÁK MÁTÉ (1260-1321) [online]. mek.oszk.hu, [cit. 2019-10-07]. Dostupné online.
- ↑ Pozri zdroje uvedené v článku Matúš Čák Trenčiansky.
- ↑ Z KÁLTU, Marek. Viedenská maľovaná kronika. Preklad Július Sopko a Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2013. 288 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 182.
- ↑ REMENYI, Joseph; GÁL, István. Magyarország és keleteuropa. Books Abroad, 1948, roč. 22, čís. 2, s. 200. Dostupné online [cit. 2019-07-10]. ISSN 0006-7431. DOI: 10.2307/40087513.
- ↑ a b c MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 88.
- ↑ a b KRŠÁK, Pavol a spol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 560.
Literatúra upraviť
- Kristó, Gyula (editor): Korai Magyar Történeti Lexikon - 9-14. század (Encyclopedia of the Early Hungarian History - 9-14th centuries); Akadémiai Kiadó, 1994, Budapest; ISBN 963-05-6722-9.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čákovci
