Časomerný veršový systém
Časomerný veršový systém (alebo časomerný prozodický systém, časomiera) je veršový systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík, obyčajne bez rýmov.
Tento typ veršu patrí do historickej verzológie, uplatňoval sa najmä v starogréckej a latinskej poézii. Pomerne obmedzená realizácia časomiery je podmienená zvláštnosťami jazyka. V starogréčtine dĺžka samohlásky funguje ako fonologický činiteľ, slovný prízvuk je melodický. So snahou organizovať verš časomerne sa stretávame aj v novodobých európskych jazykoch. Bolo to v tých vývinových obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na antiku (renesancia, klasicizmus). Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky. V slovenskej a českej poézii bola snaha v období osvietenstva a klasicizmu organizovať verš časomerne na poprednom mieste. Pokúsili sa o to najmä:
- Pavol Jozef Šafárik a František Palacký – Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (1818)
- Ján Hollý
- Ján Kollár – časomerný Předzpěv v Slávy dcere
- Bohuslav Tablic – preložil klasicistickú poetiku Nicolasa Boilleaua Umění básniřské (1832)
Podľa zásad časomernej prozódie si vyslovenie každej slabiky vyžaduje určitý čas; na vyslovenie dlhej slabiky treba raz toľko času ako na vyslovenie krátkej slabiky. Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky dve móry. Ťažká doba v časomiere si vyžaduje dlhú slabiku a ľahká doba krátku. Existujú dva druhy slabičných dĺžok (spôsobujúcich ťažké doby verša):
- prirodzené dĺžky, keď je slabika prirodzene dlhá
- polohové (pozičné) dĺžky, ktoré vznikajú vtedy, keď za krátkou samohláskou nasleduje skupina najmenej dvoch spoluhlások (ak sa v skupine spoluhlások vyskytuje r alebo l, slabika sa považuje za krátku alebo dlhú podľa potreby, poprípade u rôznych autorov existovali aj iné výnimky[1])
Pozri aj
upraviťReferencie
upraviť- ↑ časomerný verzifikačný/veršový systém. In: ŠTRAUS, František. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005. 416 s. ISBN 80-8061-208-0. S. 75 – 76.
Externé odkazy
upraviť- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Literatúra
upraviť- HARPÁŇ, Michal. Teória literatúry. Nový Sad : Obzor, 1986. 247 s.
- ŠTRAUS, František. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005. 416 s. ISBN 80-8061-208-0.