Čcheng-tu J-7
Čcheng-tu J-7 (čín. 歼-7 – Ťien-7; angl. Chengdu J-7; v kóde NATO: „Fishcan“) je jednomotorové stíhacie lietadlo, ktoré je čínskou kópiou sovietskeho MiGu-21F-13.
| J-7/F-7 Airguard | |
.jpg) Exportná verzia F-7 pakistanských vzdušných síl počas výcviku v roku 2009 | |
| Typ | stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Skupina leteckého priemyslu Čcheng-tu |
| Prvý let | 17. január 1966 |
| Charakter | v službe |
| Hlavný používateľ | Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády Pakistanské vzdušné sily |
| Výroba | 1976 – 2013 |
| Vyrobených | >2 400 |
Vznik a vývoj upraviť
V roku 1961 sa Sovietsky zväz dohodol s Čínou na prevode technológie stíhacieho lietadla MiG-21F-13 vrátane jeho prúdového motoru R-11F-300. Následne bolo Číňanom odovzdaných niekoľko hotových stíhačiek MiG-21F-13, súpravy dielov na výrobu niekoľkých ďalších lietadiel a časť technickej dokumentácie potrebnej pre montáž týchto strojov. Avšak ešte predtým ako bola Číne odovzdaná kompletná dokumentácia, začali sa vzťahy medzi oboma krajinami zhoršovať, čo viedlo k zrušeniu licencie a technickej podpory zo strany ZSSR.
Napriek absencii sovietskej vedecko-technickej podpory a nekompletnej dokumentácii sa Čína začiatkom roku 1964 rozhodla reverzným inžinierstvom zostrojiť kópiu MiGu-21. Hoci sa čínski konštruktéri potýkali s obrovskými ťažkosťami, začiatkom novembra 1965 sa im podarilo dokončiť výrobu prvého čínskeho MiG-21F-13, ktorý dostal označenie J-7. Toto prvé lietadlo bolo použité len pre statické skúšky, ktorých výsledky sa aplikovali pri výrobe druhého prototypu. Práce na jeho vývoji a montáži postupovali pomerne rýchlo a 17. januára 1966 sa začali letové skúšky novej J-7. V júni 1967 boli letové skúšky dokončené a to aj napriek tomu, že čínska kópia sovietskeho motoru R-11F-300, nazvaná WP-7, nebola príliš spoľahlivá.
Sériová výroba nových stíhačiek sa začala v roku 1967, avšak Čína v tej dobe nutne potrebovala valuty. Preto bolo prvých 12 lietadiel pod označením F-7A predaných Albánsku a o rok neskôr bolo ďalších 15 dodaných Tanzánii. A hoci čínske letectvo zúfalo potrebovalo moderné stíhacie lietadlá, v tej dobe prebiehajúca kultúrna revolúcia spôsobila, že výroba J-7 bola pozastavená. [1]
Prvý sériovo výrobný variant pre čínske letectvo vzlietol až v júni 1976 a niesol označenie J-7I. Hlavným rozdielom tohto lietadla v porovnaní s predprodukčnou verziou J-7 bolo, že kanónová výzbroj stíhačky pozostávala nie z jedného, ale dvoch kanónov kalibru 30 mm. Vo verzii J-7I však bol nakoniec vyrobený len obmedzený počet lietadiel a produkcia bola čoskoro pozastavená z dôvodu problémov s kvalitou.
Vzhľadom k tomu, že čínske letectvo nutne potrebovalo moderné stíhacie lietadlá, ktoré by nahradili celé letky zastaraných stíhačiek J-5 a J-6, bola výrobná linka J-7 opätovne otvorená na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia. Závod Čcheng-tu začal produkovať lietadlá vo vylepšenej verzii J-7B (pôvodne známeho ako J-7II), ktorej prototyp bol dokončený v roku 1978. Konštruktéri rezignovali na systém regulácie prívodu vzduchu a namiesto toho použili len stacionárny centrálny kužeľ. Očakávané zníženie letových výkonov bolo kompenzované modernizovaným motorom WP7B, ktorého ťah sa zvýšil približne o 20%. Aby sa zvýšil dolet stíhačky, bola vyvinutá nová externá palivová nádrž s objemom 720 litrov, ktorá bola zavesená na centrálnom pylóne. Pôvodné vystreľovacie sedadlo "SK" bolo nahradené novým sedadlom "Typ 2", ktoré umožňovalo pilotovi opustiť lietadlo pri rýchlostiach od 250 km/h do 850 km/h. Výzbroj J-7B bola rozšírená o riadené protilietadlové strely krátkeho doletu PL-2, ktoré boli čínskym variantom sovietskych R-3S. PL-2 mala dolet 10 km a dokázala zostreliť nepriateľskú stíhačku iba zo zadnej polosféry. Lietadlo malo pod každým krídlom jeden závesný bod, mohlo tak niesť dvojicu rakiet vzduch-vzduch alebo voľne padajúcich bômb.[2]
J-7B a jeho neskoršie derivácie boli v rokoch 1980 a 1990 vyrobené vo veľkom počte nielen pre čínske ozbrojené sily, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Výroba trvala až do polovice deväťdesiatych rokov, kedy bola nahradená výkonnejšou J-7E.[3]
V rokoch 1991 až 1996 sa spustila sériová výroba verzie J-7C (J-7III), ktorá bola poháňaná výkonnejším motorom WP-13. Lietadlo bolo vybavené novým vystreľovacím sedadlom Typ 4, ktoré umožňovalo pilotovi katapultovať sa pri nízkej rýchlosti a nulovej nadmorskej výške. Dvojica kanónov kalibru 30 mm bola nahradená kanónmi kalibru 23 mm. Pod krídlami pribudol ďalší pár závesných bodov, čím sa ich počet zvýšil na päť. Lietadlo tak mohlo niesť 1 200 kg výzbroje a paliva v externých nádržiach. Okrem PL-2 mala stíhačka integrované aj modernejšie strely s infračerveným navádzaním PL-5. Táto riadená strela dokázala zničiť vzdušné ciele stále iba zo zadnej polosféry, ale jej dolet sa zvýšil na 16 - 18 km. Najvýznamnejším vylepšením však bol palubný rádiolokátor JL-7, ktorý umožňoval detekciu vzdušných cieľov na vzdialenosť 30 km a ich automatické sledovanie na vzdialenosť 15 km. V tej dobe nešlo síce o prevratné parametre, keďže radar sovietskeho MiGu-29 alebo americkej F-16A detegovali vzdušné ciele až na 70 km, ale z hľadiska rozvoja schopností lietadiel J-7 išlo jednoznačne o pokrok.[4]
V roku 1993 zaviedlo čínske letectvo vylepšenú verziu označovanú ako J-7E. Stíhačka sa od svojich predchodcov odlišovala hlavne zväčšeným krídlom a výkonnejším motorom WP-7F. Obe tieto konštrukčné zmeny umožnili mierne zlepšiť letové charakteristiky stroja. Na dvojici vonkajších závesných bodov pod krídlami mohli byť zavesené externé palivové nádrže s objemom 480 litrov, čím sa zvýšil dolet stíhačiek. Do výzbroje lietadla pribudla nová protilietadlová strela s infračerveným navádzaním PL-8. Išlo o licenčnú kópiu izraelskej strely Python-3, ktorá už na rozdiel od PL-2 a PL-5 dokázala zostreľovať vzdušné ciele aj z prednej polosféry. J-7E bola opäť vyzbrojená ťažšími kanónmi Typ-30-1 kalibru 30 mm, pričom každý mal palebný priemer 60 nábojov.[5]
V roku 2004 zaviedlo čínske letectvo verziu J-7G, z ktorej sa do roku 2007 vyrobilo 48 kusov. Stíhačky sú vybavené radarom čínskej výroby KLJ-6E, ktorý je licenčnou kópiou talianskeho radaru Pointer-2500, vyvinutého na základe izraelského Elta Electronics EL/M-2001. Rádiolokátor KLJ-6E je schopný sledovať ciele na pozadí zeme na vzdialenosť 55 km. Pilot môže zacieliť strely PL-8 pomocou prilbového zameriavača, vyrobeného v Číne na základe ruskej licencie. Stíhačky sú vybavené aj rádiovým výškomerom, radarovým varovným systémom, výmetnicami infračervených klamných cieľov a transpondérom Typ III.[6]
Používatelia upraviť
- Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
- Vzdušné sily Námorníctva Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
Špecifikácie (J-7G) upraviť
Technické údaje upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 14,885 m
- Rozpätie: 8,32 m
- Výška: 4,103 m
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 5 292 kg
- Vzletová hmotnosť: 7 540 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 9 100 kg
- Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Li-jang (LMC) Wo-pchen-13F s prídavným spaľovaním
- suchý ťah 44.1kN
- ťah pri forsáži 66,7 kN
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: Mach 2.0
- Akčný rádius:
- 850 km (s dvomi strelami vzduch-vzduch a tromi externými palivovými nádržami s objemom 720 litrov pri rýchlosti Mach 1.5)
- 550 km (s dvomi bombami a tromi externými palivovými nádržami s objemom 720 litrov)
- Dostup: 18 800 m
- Stúpavosť: 195 m/s
- Maximálne preťaženie: -3,0/+8 g
Výzbroj upraviť
- 2× kanón Type 30-1 kalibru 30 mm
- 5 závesných bodov (4 x pod krídlami, 1 x pod trupom) s nosnosťou do 2 000 kg
- Rakety vzduch-vzduch:
- PL-8
- PL-9
- Rakety vzduch-zem:
- neriadené rakety kalibru 55 mm alebo 90 mm
- Bomby:
- neriadené bomby s hmotnosťou 500 kg, 250 kg, 100 kg, 50 kg[7]
- Rakety vzduch-vzduch:
