Ľudožrútstvo

Ľudožrútstvo (iné názvy kanibalizmus, kanibalstvo, ľudojedstvo, antropofágia) je (opakované) požívanie ľudského tela alebo jeho časti iným človekom. Človek uskutočňujúci ľudožrútstvo sa označuje ako ľudožrút, kanibal, ľudojed alebo antropofág.

Ľudožrútstvo v Brazílii rok 1557, autorom je rytec Theodor de Bry, podľa svedectva Hansa Stadena
Ľudožrútstvo v Rusku počas hladomoru v roku 1921

Fosílne nálezy - rezné poškodenia na ľudských kostiach poskytujú predpoklad, že v prvopočiatkoch ľudskej spoločnosti bolo ľudožrútsvo prirodzenou súčasťou ľudského života. Postupným vývojom ľudstvo opustilo tento spôsob získavania potravy a ľudožrútstvo bolo zavrhnuté, zakázané a trestané. V žiadnom štáte na zemi nie je ľudozrútstvo povolené alebo tolerované.

Napriek tomu sa aj v dnešných časoch môžeme s ľudožrútstvom stretnúť.

Ak si odmyslíme konanie duševne chorých, alebo inak chorobne postihnutých osôb poznáme kanibalizmus:

  • rituálny
  • núdzový

Rituálny kanibalizmus pestujú ešte aj teraz niektoré primitívne domorodé kmene v tichomorskej oblasti, prípadne v Papue-Novej Guinei a v odľahlých džungliach Afriky a Južnej Ameriky. Dôvodom takéhoto ľudožrútstva nie je primárne zahnanie hladu, nasýtenie, ale viera v to, že zjedením určitých častí ľudského tela prejdú na konzumenta vlastnosti „príslušnej potravy ľudského pôvodu“ - napríklad zjedenie srdca dodá smelosť, odvahu a nezraniteľnosť, zjedenie mozgu rozum a vynaliezavosť a podobne.

Núdzový kanibalizmus, ktorý sa vo väčšom meradle objavil napríklad počas druhej svetovej vojny v ruskom meste Leningrad počas jeho takmer 900-dňovej blokády, slúži vyslovene na uspokojenie základnej životnej potreby - príjmu potravy. Osoby pripravujúce potravu z ľudských pozostatkov boli nezriedka matky malých detí, ktoré zatajili pôvod tohto pokrmu, ktorý vydávali za mäso mačiek alebo psov. Väčšina z týchto ľudí kvôli potrave nezabíjala ale počas blokády, kedy v meste denne umieralo 3-5000 ľudí, odrezávala časti mŕtvych tiel, ktoré neskôr pripravovali. Odhaduje sa, že ku kanibalizmu sa v meste, kde bolo obkľúčených okolo 2,8 až 3,3 milióna ľudí znížilo asi tisíc ľudí.[1][2] V dôsledku hladu zahynulo v obkľúčenom Leningrade 650 000 až 1 milión civilistov.

Ďalší známy prípad núdzového kanibalizmu sa odohral v roku 1972, kedy sa v juhoamerických Andách zrútilo lietadlo, na palube ktorého bolo Uruguajské národné rugbyové mužstvo. Veľa ľudí zahynulo pri páde lietadla, ale niektorí prežili. Títo sa po niekoľkých dňoch vďaka rádiu - ktoré ostalo zachované - dozvedeli, že boli všetky záchranné aktivity zrušené, lebo sa už nepredpokladalo, že by ešte niekto prežil. Dvaja relatívne najzdravší a najsilnejší členovia sa rozhodnú prejsť cez Andy a vrátiť sa so záchrancami pre zvyšok ostatných. Toto sa im podarilo a zachránili nielen seba, ale i ostatných. Medzitým 29 ľudí zomrelo a ostatným šestnástim sa podarilo prežiť len vďaka kanibalizmu. O tejto udalosti bol v roku 1993 natočený i americký akčný triler pod názvom Prežiť (Alive).

ReferencieUpraviť

  1. Overy, R., 1997, Russia's War. A history of the Soviet war effort. Penguin Books, New York, s. 107
  2. MIČEV, Stanislav. Hrdinstvo aj nezmyselné obete blokády Leningradu. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-02-06. Dostupné online [cit. 2019-02-11]. ISSN 1336-197X.

Iné projektyUpraviť