Albert Bandura
Albert Bandura (* 4. december 1925, Mundare, Alberta, Kanada – † 26. júl 2021, Stanford, Kalifornia, USA)[1] bol kanadský psychológ, profesor psychológie na Stanfordskej univerzite.
| Albert Bandura | |
| kanadsko-americký psychológ | |
 | |
| Dielo | |
|---|---|
| Známy vďaka | Teória sebaúčinnosti Teória sociálneho učenia Experiment s bobo bábikou |
| Alma mater | University of British Columbia University of Iowa |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 4. december 1925 Mundare, Alberta, Kanada |
| Úmrtie | 26. júl 2021 (95 rokov) Stanford, Kalifornia, USA |
| Odkazy | |
 | Albert Bandura (multimediálne súbory na commons) |
Patril k najvýznamnejším predstaviteľom behaviorizmu a kognitívnej psychológie. Je štvrtým najcitovanejším psychológom všetkých čias (po B. H. Skinnerovi, S. Freudovi a J. Piagetovi).[2] Do roku 2007 bol štvrtým najcitovanejším autorom v humanitných a spoločenských vedách.[3] Najviac sa preslávil svojou teóriou sociálneho učenia a teóriou „sebaúčinnosti“. Známy a často citovaný je tiež jeho experiment s Bobo bábikou (tzv. Bobo doll experiment) z roku 1961.
Rodina upraviť
Bol synom farmára ukrajinského pôvodu, najmladší zo šiestich potomkov a jediný syn. Obaja jeho rodičia boli imigranti z východnej Európy, otec z Krakova a matka z Ukrajiny. Matka pracovala v lokálnom obchode so zmiešaným tovarom. Potom, čo rodina našetrila dostatok financií na zakúpenie nehnuteľnosti, začala sa venovať farmárstvu. V roku 1918 jeho najmladšia sestra podľahla chrípkovej epidémii. Bandurova matka sa preto rozhodla začať pomáhať v lokálnej nemocnici ľuďom, ktorých postihla rovnaká choroba.
Bandura stretol svoju manželku, Virginiu Varns, na golfovom ihrisku. V roku 1952 sa s ňou oženil a mali spolu dve dcéry, Mary (* 1954), a Carol (* 1958).
Vzdelanie a kariéra upraviť
Vyštudoval základnú aj strednú školu v jedinej škole v Mundare. Škola nebola veľká a chýbal v nej učiteľ. Vzdelával sa preto iniciatívne sám, občas mu pri učení pomáhal jeho otec, ktorý ovládal tri cudzie jazyky.
Po maturite na strednej škole sa Bandura prihlásil na University of British Columbia vo Vancouveri. K psychologickej kariére sa však dostal čisto náhodou, keď počas letných prázdnin pracoval v drevárskom závode a dostal sa do styku so študentmi medicíny. Keďže ráno museli všetci pracovať, študentom nezostalo nič iné, než sa škole venovať v popoludňajších hodinách. Bandura mal však veľa voľného času, a tak sa tiež začal zaujímať o medicínu. Jedného dňa si sediac v knižnici všimol, že niekto zabudol vrátiť katalóg, a tak si ho z dlhej chvíle prečítal. Ako sám povedal „Všimol som si kurz v odbore psychológia, ktorý by mi slúžil ako vynikajúca výplň voľného času. To podnietilo môj záujem a tak som našiel svoju budúcu kariéru“.[4] Preto si neskôr na University of British Columbia zapísal predmet „Úvod do psychológie“. O tri roky neskôr, v roku 1949, svoje štúdium úspešne dokončil.
Keď sa potom hlásil na ďalšie štúdia, bola mu odporučená University of Iowa. Táto univerzita bola považovaná za jednu z najlepších v oblasti štúdia psychológie. Bandura ju v roku 1951 úspešne dokončil s magisterským titulom z klinickej psychológie, o rok neskôr už ako Ph.D.
V roku 1953 získal prácu ako profesor na Stanfordovej univerzite. Venoval sa tu aj vlastnému výskumu na tému agresivita u adolescentov, presnejšie sa jednalo o agresivitu u chlapcov, ktorí pochádzali zo strednej vrstvy. Ďalej sa zaoberal detskou schopnosťou samoregulácie a sebareflexie.
Práce Dr. Banduru sú široko publikované a získal za ne celosvetovo mnoho ocenení. Je vysoko uznávaný pre svoju prácu v oblasti teórie sociálneho učenia, s ktorou prišiel ako prvý, pričom ju opísal ako teóriu sociálno-kognitívneho učenia. Skúmal ľudské správanie, emócie a myslenie, vieru vo vlastné schopnosti (tzv. sebaúčinnosť) a stresové reakcie ľudí (napríklad na akej úrovni vnútorného kontrolného systému sa môžu ľudia oddeliť od zločinov, ktorých sa dopúšťajú).
Do vysokého veku pôsobil ako emeritný profesor na Standfordovej univerzite. K jeho koníčkom patrilo napríklad cestovanie.
Práca upraviť
Experiment s Bobo bábikou upraviť
V roku 1961 vykonal Albert Bandura svoj najznámejší experiment týkajúci sa observačného učenia (učenia sa sledovaním) na deťoch - tzv. Bobo Doll Experiment. Experiment spočíval v tom, že do istej miestnosti zavrel ženu (s ktorou bol dohodnutý) s Bobo bábikou, pričom úloha ženy bola bábiku fyzicky napádať, hádzať ju, udierať do nej a kričať pri tom agresívne slová. Z tohto všetkého bol nakrútený záznam. Malé deti zo škôlky potom rozdelil na dve skupiny. Jednej skupine tento záznam ženy a bábiky pustil, druhej nie. Každé dieťa potom zaviedol do miestnosti, kde sa nachádzali rôzne hračky, avšak bolo mu povedané, že tieto hračky sú určené "pre iné deti", a teda sa s nimi nesmie hrať. Tým Bandura vytvoril v dieťati frustráciu. Po istom čase dieťa presunul do ďalšej miestnosti, v ktorej boli hračky, s ktorými sa už hrať mohlo. Medzi nimi bola aj Bobo bábika z videa, a tiež niekoľko zbraní, ako napríklad kladivo. Ukázalo sa, že deti, ktoré video videli, sa na rozdiel od ostatných správali agresívne a napodobňovali presne to, čo im bolo na príklade dospelej ženy ukázané na zázname.
Tento experiment sa stal vďaka svojim výsledkom veľmi významný. Pomohol tak upozorniť na negatívne ovplyvňovanie detí prostredníctvom násilia v médiách a na ničivý dopad tyranskej výchovy.
Sociálno-kognitívna teória upraviť
Sociálno-kognitívna teória (SCT) začala v 60. rokoch ako výskum Alberta Banduru. Bandura predpokladá, že učenie prebieha v sociálnom kontexte s dynamickou interakciou medzi prostredím a správaním človeka. Unikátnym prvkom sociálno-kognitívnej teórie je dôraz na spoločenský vplyv a jeho dopad na správanie človeka. Podľa nej sú základné faktory ovplyvňujúce psychiku človeka skúsenosti nadobudnuté z predchádzajúcich situácií. Tieto potom ovplyvňujú, či jedinec prejaví špecifické správanie alebo nie, a tiež dokážu objasniť dôvod, prečo sa jedinec správa práve tak, ako sa správa.
Teória sociálneho učenia upraviť
Bandurova teória sociálneho učenia sa stala jednou z najvplyvnejších teórií učenia a vývoja. Stojí na tom, že človek sa učí primárne pozorovaním správania ostatných jedincov, čo je jav známy ako observačné učenie a vysvetľuje širokú škálu ľudského správania.[5]
Bandura určil 4 základné procesy, ktoré vedú k tomu, že sa človek niečo naučí. Každé učenie musí spĺňať všetky 4 charakteristiky.[6] Sú nimi:
- pozornosť - človek je schopný učenia len za predpokladu, že danej veci venuje pozornosť
- udržanie - dôležité je si odpozorované správanie zapamätať
- schopnosť reprodukcie - človek musí byť schopný zopakovať, imitovať to, čo videl
- motivácia - vôľa prejaviť naučené správanie
Táto schéma je univerzálne aplikovaná a dá sa použiť napríklad pri cvičení na hudobné nástroje alebo pri športe.
Referencie upraviť
- ↑ Albert Bandura, Leading Psychologist of Aggression, Dies at 95 [online]. The New York Times, [cit. 2021-07-29]. Dostupné online.
- ↑ Haggbloom S.J. (2002). The 100 most eminent psychologists of the 20th century, Review of General Psychology, 6 (2). 139–152.
- ↑ Most cited authors of books in the humanities, 2007 [online]. Times Higher Education (THE), 2009-03-26, [cit. 2022-05-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Pajares, F. "Albert Bandura Biographical Sketch." Albert Bandura Biographical Sketch. N.p., n.d. Web. 23 Apr. 2016.
- ↑ Bandura, A. (1962). Social learning through imitation. In M. R. Jones (Ed.), Nebraska Symposium on Motivation, 1962 (p. 211–274). Univer. Nebraska Press.
- ↑ Albert Bandura | Social Learning Theory | Simply Psychology [online]. www.simplypsychology.org, [cit. 2021-01-08]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albert Bandura
Zdroj upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albert Bandura na českej Wikipédii.