Albius Tibullus
Albius Tibullus (54-19 pred Kr.) bol rímsky elegický básnik. Jeho život aj dielo sú obostreté radou nejasností. V stredoveku mu bol pripísaný súbor štyroch kníh elegickej poézie, tzv. Corpus Tibullianum (tibulovský korpus), z ktorého sú dnes za pravé považované len prvé dve knihy. Zdrojom informácii o Tibullovom živote je z veľkej časti anonymný životopis (vita) pripojený k rukopisom niektorých tibullovských zbierok (možno prevzatý zo Suetoniovho diela De poetis, O básnikoch), v menšej miere poézia jeho súčasníkov, Domitia Marsa, ktorý zložil na Tibulla pohrebný epigram, a Ovídia, možno i Horatia, ktorý spomína básnika Albia v svojich Listoch[1]. Niečo málo o vlastnom živote prezrádza vo svojich veršoch sám Tibullus.
| Albius Tibullus | |
 rímsky básnik | |
| Narodenie | 54 pred Kr. neznáme miesto narodenia |
|---|---|
| Úmrtie | 19 pred Kr. neznáme miesto úmrtia |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Albius Tibullus (plné texty diel autora) |
| Commons |  Albius Tibullus |
Už i samotné Tibullovo meno nie je presne známe. Jeho praenomen sa vôbec nedochoval. Ani jeho nomen gentile (rodové meno), Albius, nie je isté. Pokiaľ ide o pôvod, Tibullus pravdepodobne pochádzal z jazdeckej rodiny žijúcej mimo Ríma, možno v Latiu. Ako o jeho rodisku sa uvažuje o obciach Pedum alebo Gabii.
Život upraviť
Tibullova básnická kariéra začala po stretnutí s Marcom Valeriom Messallom Corvinom, významným štátnikom a patrónom umelcov, ktorý stál na čele tzv. Messallovského krúžku. Podobne ako iná dôležitá osobnosť Tibullovej doby, Maecenas, Messallla podporoval mladých umelcov, ktorí sa pokúšali uchytiť v Ríme. Na rozdiel od Maecenatovho krúžku však zostávali Messallovi básnici apolitickí.
Roku 30 pred Kr. bol Messalla vyslaný ako veliteľ, aby potlačil povstanie proti rímskej moci v Aquitanii. Tibullus svojho patróna na ťažení sprevádzal a neskôr oslávil svojimi veršami triumf, ktorý si v boji Messalla vydobyl (27 pred Kr.). Tibullus sa pripojil k Messallovi aj pri akejsi neidentifikovanej výprave na východ, ale na ceste ochorel a musel sa zastaviť na Kerkyre (dnes Korfu), aby sa vyliečil[2].
Z náznakov v jeho vlastných veršoch sa usudzuje, že podobne ako Vergílius a Horatius, aj Tibullus prišiel o rodinný majetok počas konfiškácii roku 41 pred Kr. Neskôr sa mu dostalo vidieckeho statku v Latiu, kde prežil posledné roky svojho života, možno ako dar od Messallu.
Corpus Tibullianum upraviť
Súbor elégii nazvaný podľa údajného autora ako tibullovský korpus sa zachoval v dvoch rukopisoch, ambrosianskom (okolo 1375) a vatikánskom (okolo 1426). Veľký počet úryvkov z Tibullových elégii sa objavuje aj v zborníku Florilegium Gallicum (12. storočie) a v Excerpta frisingensia. Počas humanizmu bola tretia kniha korpusu rozdelená na dve časti, takže z pôvodných troch kníh sa zbierka rozšírila na štyri.
Čas a okolnosti vzniku originálneho korpusu nie sú jasné. Veľmi pravdepodobne malo ísť o zborník poézie Messallovho krúžku, v ktorom Tibullus, ako najvýznamnejší predstaviteľ tohto okruhu, prirodzene zastával popredné miesto. Len neskôr mu bolo priradené autorstvo celej zbierky, ktorá podľa neho dostala názov. Korpus vznikol najskôr po Tibullovej smrti (19 pred Kr.), možno dokonca až v 1. storočí po Kr.
Tibullove skladby upraviť
Až do 18. storočia boli považované všetky básne v tibullovskom korpuse za dielo Albia Tibulla. Dnes sa prisudzuje Tibullovo autorstvo iba prvým dvom knihám, ďalej dvom posledným básňam štvrtej knihy a piatim básňam (čísla 2-6) tej istej knihy.
Hlavnou témou Tibullových elégii, tak ako v prípade iných elegikov, je neopätovaná, idealizovaná láska k žene, ktorá sa stáva básnikovým idolom a ktorej bezmedzne slúži, svojou poéziou i celým životom. Tibullova Femme Fatale, Délia (ide o básnický pseudonym, podľa Apuleia bolo jej skutočné meno Plania[3]), je prototypom rozmarnej, mondénnej krásky, ktorá chudobným básnikom pohŕda a zahráva sa s jeho úprimným citom. Prvá kniha, vydaná roku 26 alebo 25 pred Kr. je plná básnikovho náreku nad nenaplnenou láskou, postupne ale Délia ustupuje do pozadia a objavujú sa ďalšie osoby. V prvej knihe sa preto objavuje aférka s chlapcom Marathom, ktorá má snáď prekryť básnikovu bolesť nad nevydareným vzťahom s Déliou, a v druhej knihe Délia úplne ustupuje chamtivej, nemilosrdnej kurtizáne nesúcej meno Nemesis (Odplata), ktorá básnika využíva a zahráva sa s ním.
Niekoľko básní prvých dvoch kníh sa zaoberá inou ako milostnou tematikou. Napríklad báseň číslo 2 v druhej knihe ospevuje narodeniny básnikovho priateľa Cornuta a slávna elégia číslo 10 prvej knihy je oslavou mieru a pokoja.
Výrazným Tibullovým špecifikom oproti iným básnikom je jeho zameranie na idylizovaný vidiecky svet. Kým iní elegici sa zočí-voči nevydarenému milostnému vzťahu utiekajú do sveta mýtov a fantázie, Tibullus sa upína k jednoduchému životu na dedine ako ho podáva rímska tradícia. Kým milostné dobrodružstvá Catulla alebo Ovídia sa odohrávajú v Ríme, Tibullus sa oddáva láske k Délii na vidieckom statku.
Významným prvkom Tibullovej poézie je motív mieru (ten dominuje napríklad básni číslo 10 prvej knihy). Tibullus sa stavia proti vojne, aj keď vojenská chrabrosť predstavuje jednu zo základných cností rímskeho charakteru. Toto volanie po mieri snáď súvisí s radom občianskych vojen, ktoré vyčerpávali rímsky štát počas básnikovho života a z ktorých si želal Tibullus, nemenej ako jeho súčasníci, uniknúť – do objatia milovanej ženy a do vidieckej idyly z rímskych mýtických príbehov.
Tibullove štýl je jednoduchý a čistý, oprostený od nadmernej zložitosti, ktorou sa vyznačovala neóterická poézia. Pripomína jednoduchosť vidieckeho života, ktorý básnik ospevuje a pokúša sa navodiť už i melodickým rytmom svojich veršov. Tibullova výrazová čistota pritom je výsledkom prepracovanosti, vyhýbanie sa zložitosti je úmyselné a Tibullus, tak ako ostatní elegici, je učený básnik (poeta doctus) v neóterickom duchu.
Lygdamus upraviť
Pod elégie tretej knihy sa podpísal ako autor istý Lygdamus. Až do 18. storočia sa predpokladalo, že sa pod týmto gréckym pseudonymom ukrýva Tibullus, ale výrazné rozdiely oproti Tibullovmu štýlu i životopisných údajoch obsiahnutých v jeho poézii poukázali na to, že ide o úplne inú osobu. Identita Lygdama zostáva záhadou. Niektorí odborníci ho stotožňujú s inými básnikmi (Valgius Rufus, Cassius Parmensis, dokonca i Ovídius) alebo s Messallovým synom Messallinom. S istotou možno tvrdiť len toľko, že Lygdamus patril k Messallovmu básnickému krúžku.
Lygdamova poézia je oproti básňam iných elegikov neumelá a nevyvážená. Časté sú výpožičky od iných básnikov, vrátane Ovídia a Tibulla, snaha pridržiavať sa tradičných elegických motívov ktorá hraničí až s klišé a štylistická nevyzrelosť.
Panegrycus Messallae (Panegryk na Messallu) upraviť
Prvou skladbou štvrtej knihy tibullovského korpusu je dlhá báseň písaná v hexametroch, panegryk na Messallu zložený pravdepodobne pri príležitosti jeho konzulátu roku 31 pred Kr. Autor diela je neznámy, podľa kvality diela zaiste nie Tibullus, pravdepodobne sa ale tiež pohyboval v Messallovom okruhu.
Sulpicia upraviť
V trinástich skladbách štvrtej knihy nasledujúcich po panegryku figuruje výrazne postava Sulpicie, Messallovej netere zamilovanej do mladíka menom Cerinthus (niektorí ho stotožňujú s Tibullovým priateľom Cornutom, ktorému je určená druhá elégia druhej knihy). Päť básní pripisovaných Tibullovi (čísla 2-6 v štvrtej knihe) pojednávajú o milostnom vzťahu týchto dvoch osôb. Ďalších šesť elégii (čísla 7-12) sú ale milostnými veršami samotnej Sulpicie. Ide o ojedinelý jav v rímskej poézii, kde sú ženy-básničky a navyše ženy, ktoré sami oslovujú svojich milencov veršami, výnimkou.
Tibullov ohlas upraviť
Hoci podľa niektorých rímskych vzdelancov bola tibullovská poézia príliš jednotvárna a so svojim pokojným, vidieckym tempom málo dynamická, významný antický kritik Quintilianus hodnotí Tibulla ako najväčšieho spomedzi elegikov[4]. Tibullus sa vytratil do úzadia až v neskorej antike a počas stredoveku. K jeho znovuobjaveniu došlo počas humanizmu a od tej doby vyvoláva opakovaný záujem. Inšpiroval mimo iné básnikov Luigiho Alamanniho, Johanna Wolfganga Goetheho, Mörika a Carducciho.
Referencie upraviť
Literatúra upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Iné projekty upraviť
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Albius Tibullus
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albius Tibullus
Externé odkazy upraviť
- Tibullovo dielo (latinsky)
- Tibullovo dielo (anglicky)