Wikipédia

Ana Paukerová

rumunská politička

Ana Paukerová (rodená Hannah Rabinsohn; * 13. december 1893, Codăești, Rumunské kráľovstvo – † 3. jún 1960, Bukurešť, Rumunsko) bola rumunská komunistická politička, ministerka zahraničných vecí v rokoch 1940 – 1950. Ana Paukerová sa stala prvou ženou na svete na poste ministerky zahraničných vecí v decembri 1947. Bola tiež neoficiálnou tajomníčkou Komunistickej strany Rumunska po druhej svetovej vojne.

Ana Paukerová
rumunská politička
Ana Paukerová
Ministerka zahraničných vecí
V úrade
30. december 1947 – 9. júl 1952
Predchodca Gheorghe Tătărescu Simion Bughici Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoHannah Rabinsohn
Narodenie13. december 1893
Codăești, Rumunské kráľovstvo
Úmrtie3. jún 1960 (66 rokov)
Bukurešť, Rumunsko
Politická stranaKomunistická strana Rumunska
Alma materMedzinárodná Leninská škola
Profesiapolitička, učiteľka
Národnosťrumunská
Vierovyznaniebez vyznania
Rodina
Manžel
Marcel Pauker
DetiTanio, Vlad, Tatiana, Alexandru (adoptovaný)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAna Paukerová
(multimediálne súbory)

Životopis upraviť

Mladosť a politická kariéra upraviť

Narodila sa do chudobnej, pobožnej ortodoxnej židovskej rodiny v Codăeşti vo Vasluiskej župe v Rumunskom kráľovstve (dnes Moldavsko) ako dcéra Sáry a (Cvi-) Hersh Kaufman Rabinsohnovcov. Jej starý otec bol židovským rabínom. Jej otec bol šochet – židovský mäsiar a člen synagógy, jej matka bola predavačka potravín. Mali štyri deti, ktoré sa dožili dospelosti; ďalšie dve zomreli v detskom veku. Ako mladá žena sa stala učiteľkou v Židovskej základnej škole v Bukurešti. Kým jej mladší brat bol sionista a ostal pobožným, ona si zvolila socializmus, vstúpila do Sociálnej demokratickej strany Rumunska v roku 1915, ktorá sa v roku 1918 premenovala na Socialistickú stranu Rumunska. Bola aktívnou členkou v pro-boľševickej frakcii, ktorá prevzala kontrolu po Zasadnutí strany 8. – 12. mája 1921 a pripojila sa do Kominterny pod názvom Socialisticko-komunistická strana (neskôr Komunistická strana Rumunska). Ona a jej manžel, Marcel Pauker, sa stali vedúcimi členmi. Obaja boli zatknutí v 1923 a v 1924 pre ich politické aktivity a obaja odišli do exilu do Berlína, Paríža a Viedne v 1926 a 1927. V roku 1928 Ana Paukerová sa presťahovala do Moskvy na to, aby vstúpila do Medzinárodnej Leninskej školy, ktorá školila najvyšších funkcionárov komunistického hnutia. Ostala v blízkom spojení s Dmitrijom Manuilským, popredným predstaviteľom Kremľa v Kominterne v roku 1930.[1]

Predsedníctvo Komunistickej strany upraviť

Ana Paukerová odišla do Francúzska kde sa stala inštruktorkou pre Kominternu a bola tiež zapojená do komunistického hnutia na Balkáne. Vrátila sa do Rumunska a bola zatknutá v roku 1935, bola súdená spolu s ostatnými komunistickými vodcami ako napr. Alexandru Moghioroș a Alexandru Drăghici, a bola odsúdená na ročné väzenie. V máji 1941, Rumunská vláda ju poslala do exilu do Sovietskeho zväzu výmenou za Iona Codreanu, bývalého člena Sfatul Țării (Besarabský parlament, ktorý odsúhlasil spojenie s Rumunskom 27. marca 1918), ktorý bol zadržaný Sovietmi po okupácií Besarábie v 1940. Medzitým jej manžel sa stal obeťou Sovietskej Veľkej čistky v 1938. Hovorí sa, že ho sama dala odsúdiť ako trockijského zradcu; archívne dokumenty Kominterny však odhalili, že to opakovane odmietala.[2]

V Moskve, sa stala predsedníčkou exilovej Komunistickej strany Rumunska, neskôr známa ako „Moskovská frakcia“. Vrátila sa do Rumunska v roku 1944 keď Červená armáda vstúpila do krajiny, stala sa členkou povojnovej vlády, ktorá bola prevažne komunistická. V novembri 1947, nekomunistický minister zahraničných vecí Gheorghe Tătărescu bol zosadený a nahradený Paukerovou. Tak sa stala zároveň prvou ženou v moderných dejinách na tomto poste.[3]

Ale prvoradé bolo pre ňu predsedníctvo Komunistickej strany. Ako členka štvorčlenného sekretariátu Ústredného výboru a formálne na druhom mieste vo vedení, Paukerová bola hlboko presvedčená, že je skutočnou vedúcou osobnosťou Rumunských komunistov v povojnovom období. V roku 1948 časopis Time zobrazil jej portrét a na titulku napísal „najsilnejšia žena nažive“[4]. Neslávne známa ako „Železná lady“ rumunských komunistických politikov, bola všeobecne vnímaná ako bezvýhradná stalinistka a ako Moskovská agentka v Rumunsku.

Ana Paukerová nespochybniteľne zohrávala kľúčovú úlohu pri zavádzaní komunizmu v Rumunsku. Súčasne sa ukázala v povojnovom období ako umiernená rumunská komunistická vodkyňa. Paukerová nesie spoluvinu pri rozsiahlych čistkách a zatýkaní desiatky tisícov Rumunov, ktorí boli napojení na režim Iona Antonesca v roku 1945. Ale v auguste 1945 Paukerová a minister vnútra Teohari Georgescu prepustili všetkých 2 000 – 3 000 zatknutých a bola ponúknutá amnestia všetkým členom fašistickej Železnej gardy, ktorí sa nedopustili vážnych zločinov a ktorí zložili zbrane.[5] Koncom roka 1944 alebo začiatkom 1945 presadila vytvorenie rozsiahlejšej koalície s Národnou roľníckou stranou (Partidul Național Țărănesc) a Národnou liberálnou stranou (Partidul Național Liberal), ale bola zrušená Jozefom Stalinom; preto sa v marci 1945 vytvorila komunistická vláda, ktorú zahŕňala zmenšenú koalíciu s frakciou národných liberálov pod vedením Gheorgha Tătăresca.[6]

Počas tejto doby ako sama neskôr opisovala, sa Paukerová snažila o „typ sociálno-demokratickej politiky“ hromadným náborom až 500 000 nových členov komunistickej strany bez overovania ich minulosti, vrátane bývalých členov Železnej gardy[7]. Táto politika bola neskôr predmetom útokov na Paukerovú počas jej čistiek [8], a rýchlo bola zrušená. Mnohí z tých, ktorí vstúpili do strany počas Paukerovej kampane hromadného prijímania, boli vylúčení počas čistiek v rokoch 1948 až 1950, a masové zatýkanie sa vrátilo aj s odvetou v roku 1947 (vrátane členov Národnej roľníckej strany a Národnou liberálnou stranou, ako aj amnestovanými členmi Železnej gardy).[9] Síce sa podvolila Sovietskemu rozkazu zatknúť vodcov nekomunistickej opozície,[10] Paukerová sa údajne postavila proti zatknutiu prominentov Národnej roľníckej strany Cornelia Coposa a Ghiță Popa[11] a apelovala na predsedajúceho sudcu, aby bol vo svojom rozsudku zhovievavý voči predsedovi Národnej roľníckej strany Iuliovi Maniovi.[12]

Preskúmaním jej záznamov zo skorších povojnových rokov, historik Norman Naimark zistil, že Paukerovej politika v rokoch 1945 – 1948 je značne podobná s poľským vodcom Władysławom Gomułkom. Vyzývala na koalíciu s „historickými stranami“, naliehala na kompromisy s „buržoáznymi“ politikmi, a snažila sa o odklon perzekúcií sociálnych demokratov a liberálov.[13]

Tieto rozpory by sa boli zintenzívnili pod vplyvom stalinistického tlaku studenej vojny od roku 1947. Ana Paukerová bola zatvrdená a preverená stalinistka, ktorá bola fanaticky lojálna Stalinovi a Sovietskemu zväzu, keď raz pripustila, že „keby mi Najvyšší Soviet niečo povedal, bolo by to pre mňa ako Sväté písmo... keby mi povedali, že ZSSR niečo potrebuje, urobila by som to... keby mi povedali aby som sa hodila do ohňa, spravila by som to“.[14] Napriek tomu Paukerová paradoxne zastávala množstvo politických rozhodnutí, ktoré boli v rozpore s politikou Kremľa aj počas doby Kominterny „veľkého stalinizmu“, keď sa snažil Sovietsky zväz vybudovať jednu, hegemónickú líniu všetkých jeho satelitov. V roku 1948 sa postavila proti previerkam a čistkám veľkého počtu ľudí, ktorí vstúpili do Komunistickej strany počas masovej náborovej kampane, hoci Kominterna takéto previerky robila v celom bloku.[15] V roku 1949 sa postavila proti výstavbe kanála Dunaj-Čierne more, hoci podľa jej svedectva, tento projekt Stalin sám osobne navrhol.[16] V rokoch 1949 – 1952 sa postavila čistkám rumunských veteránov v španielskej občianskej vojne a francúzskeho odboja ako súčasť blokovej kampane Moskvy proti Josipovi Brozovi Titovi, alebo prinajmenšom sa nezúčastňovať represií pretože neboli hromadne očistení ani po Paukerovej páde.[17] Jej kolegovia a spolupracovníci ju nahlásili, že sa postavila proti Stanovi keď chceli postaviť pred súd ministra spravodlivosti Lucrețiu Pătrășcanu, a bola obžalovaná hlavným sovietskym poradcom pri Securitate zo „sabotovania a odloženia vyšetrovania“ v prípade Pătrășcanu.[18] (Toto ostáva predmetom debaty historikov,[19] pretože v rumunských archívoch je nedostatok dôkazov o vplyve Paukerovej na Pătrăşcanu, pretože všetky prepisy politbyrových rozhovorov o vyšetrovaní Pătrăşcanu boli zničené na základe príkazu generálneho tajomníka Gheorgha Gheorghiu-Deja).[20]

Navyše Paukerová podporovala, pomáhala a uľahčovala emigráciu približne 100 000 Židov do Izraela od jari 1950 do jesene 1952, v čase keď všetky ostatné sovietske družice zatvárali svoje brány voči Židovskej emigrácií v súlade s narastajúcou Stalinovou „protisionskou“ kampaňou. Pevne sa postavila proti vynútenej kolektivizácií, ktorá prebehla na základe príkazu Moskvy v lete 1950, kým bola v Kremlinskej nemocnici a podstupovala liečbu rakoviny prsníka. Ostro odsúdila taký nátlak ktorý „absolútne nesúhlasí s líniou našej strany a úplne sa stavia voči skutočným myšlienkam Komunizmu“, dovolila roľníkom ktorí boli vtlačení do kolektívnych fariem sa vrátiť k súkromnému farmárčeniu a účinne tak zastavila ďalšiu kolektivizáciu v priebehu roka 1951. Toto, rovnako ako jej podpora zvyšovania cien poľnohospodárskych produktov od roku 1947 napriek jej Sovietskym „poradcom“, spolu s podporou integrácie kulakov do rozvíjajúceho sa socialistického poriadku, viedlo Stalina k tomu, že sa Paukerová osudovo odchýlila do „sedliackej ne-marxistickej politiky“.

Paukerovej „Moskovská frakcia“ (mnohí jej členovia, ako Paukerová, strávili roky v exile v Moskve) sa postavila proti „Väzenskej frakcii“ (väčšina z nich strávila obdobie fašizmu v rumunských väzniciach, najmä vo väzení Doftana). Gheorghe Gheorghiu-Dej, de facto vodca väzenskej frakcie, podporil intenzívnu poľnohospodársku kolektivizáciu, tlačil na proces a popravu Lucreția Pătrășcana, a bol rigígny stalinista; hoci nesúhlasil s niektorými druhmi sovietskeho vplyvu (ktorý by sa vyjasnil v časoch destalinizácie, keď ako vodca rumunských komunistov bol rezolútnym oponentom Nikitu Chruščova.

Pád a obetný baránok upraviť

Gheorghiu-Dej profitoval z rastúceho antisemitizmu v sovietskej politike a aktívne loboval u Stalina, aby podnikol kroky proti Paukerovej frakcii. Gheorghiu-Dej odcestoval do Moskvy v auguste 1951, aby získal Stalinov súhlas na očistenie Paukerovej a jej spojencov na ministerstve (Vasile Luca a Teohari Georgescu). Ale archívne dôkazy viedli Vladimíra Tismaneanu k záveru, že „pád Any Paukerovej sa neobjavili len tak, alebo dokonca najmä vďaka skúsenému manévrovaniu Gheorgia-Deja – ako bolo publikované v rumunských románoch z 80. rokov, ale predovšetkým ako Stalinovo rozhodnutie, aby sa v Rumunsku začala zásadná politická čistka“. Paukerová, Luca a Georgescu boli očistení v máji 1952, čím si Gheorghiu-Dej upevnil svoju pozíciu v krajine a strane.

Obvinenia proti Ane Paukerovej sa stále viac sústreďovali na jej postoje k Sionizmu a Izraelu. Bola obvinená z podpory „podvratnej a špionážnej činnosti Izraelského veľvyslanectva a sionistov v krajine“, „uzavretiu tajných záväzkov voči izraelským diplomatom“ a prejavom „nacionalistických postojov k emigrácií Židov do Izraela“, a vyzradenia tajných informácií nepriateľovi (USA) prostredníctvom svojho hlavného agenta „medzinárodného Sionizmu“.

Paukerová bola zatknutá 18. februára 1953 a podstúpila predĺžené vypočúvanie v príprave na politický proces, tak ako tomu bolo u Rudolfa Slánskeho a ostatných v Pražskom procese. Po Stalinovej smrti v marci 1953 bola prepustená z väzenia a na priamy príkaz Vjačeslava Molotova bola v domácom väzení, ktorý údajne tak konal po naliehaní jeho manželky Poliny Žemčužinovej, Paukerovej priateľke, ktorá bola sama prepustená z väzenia krátko po Stalinovej smrti.

Po XX. zjazde Komunistickej strany v Moskve existovali obavy, že by Chruščov mohol donútiť Komunistickú stranu Rumunska k rehabilitovaniu Paukerovej a jej možné dosadenie za nového rumunského vodcu. Gheorghiu-Dej pokračoval v jej obetovaní, Vasila Lucu (László Luka) a Teohara Georgescu za ich údajné stalinské excesy koncom 40-tych a začiatkom 50-tych rokov, napriek tomu že naliehali na zmiernenie dogmatického domáhania Gheorghia-Deja. Obdobie kedy boli pri moci traja, bolo poznačené politickými prenasledovaniami a vraždami oponentov (ako napríklad neslávne pokusy vymývania mozgov robené vo Piteștickom väzení v rokoch 1949 – 1952). Gheorghiu-Dej, ktorý mal toho dosť na rováši, využíval takéto praktiky nato, aby zaistil svoju politiku v poststalinistickej dobe.

Ana Paukerová bola znovudosadená rumunská vodkyňa a bola braná ako historicky ultra-ortodoxná stalinská straníčka, i keď počas svojho pôsobenia sa postavila proti alebo zmierňovala celú radu stalinských politík. Ako uvádza historik Robert Levy: „Žiadny iný komunistický vodca, s výnimkou Tita, sa preukázateľne postavil proti Sovietskej línií ako ona – či už ide o kolektivizáciu, boji proti kulakom a mestskej buržoázii, stíhaniu Lucrețiu Pătrășcanu, očistení veteránov zo Španielskej občianskej vojny a Francúzskeho odporu, dimenzie päťročníc, zosnovanie politického procesu s Rumunskými Sionistami, alebo uľahčovanie masovej emigrácie Židov“. V roku 1956 bola predvolaná na vypočúvanie pred veľkú komisiu strany, ktorá trvala na uznaní jej viny. Opätovne tvrdila, že je nevinná a bezúspešne požadovala, aby jej bolo prinavrátené členstvo v strane. Počas svojho núteného odchodu do dôchodku, bolo Paukerovej dovolené pracovať ako prekladateľka z francúzštiny a nemčiny pre vydavateľstvo Editura Politică.

Smrť upraviť

Na jar roku 1959 bola Paukerovej opätovne diagnostikovaná rakovina v poslednom štádiu. Zomrela 3. júna 1960 na srdečnú zástavu, potom čo sa jej rakovina rozšírila do srdca a pľúc.

Odkaz upraviť

Odkaz Any Paukerovej je podnes pokrivený komunistickými propagandistami 50. a 60. rokov a je vykresľovaná ako vodca zodpovedný za zločiny ranného komunizmu. Napríklad v Rumunsku jej hovorili „Stalin v sukni“ (Stalin cu fustă). Filmový režisér Radu Gabrea v roku 2016 natočil celovečerný dokument o Paukerovej, naznačil, že démonizovanie Paukerovej súvisí s jej židovským pôvodom a odráža rozšírený antisemitizmus v Rumunsku.

Rodina upraviť

Marcel a Ana Paukerová mali tri deti:

  • dcéru Tanio (1921 – 1922);
  • syna Vlad (1926 – 2016);
  • dcéru Tatiana (1928 – 2011).

Ana Paukerová mala aj štvrté dieťa, Mášu (Marie) (nar. 1932), ktorého otec bol český komunista židovského pôvodu Eugen Fried. Adoptovala si piate dieťa, syna Alexandru, neskôr v roku 1940.

Máša aktuálne žije vo Francúzsku.

Chronologický prehľad štúdia a politickej kariéry upraviť

Podľa správ z CNSAS študovala:

  • 1901 – 1905 – Základná škola Sionského Bratstva (Frăția Sionului) v Bukurešti
  • 1905 – 1909 – Stredná odborná škola Rașela a Filipa Focșăneanových (Rașela și Filip Focșăneanu) v Bukurešti
  • 1919 – 1920 – Lekárska fakulta v Ženeve
  • ? – ? – Neznáma lekárska fakulta v Moskve
  • 1928 – 1930 – Medzinárodná Leninská škola Kominterny v Moskve. (dištančné štúdium bez nutnosti navštevovania)

Podľa správ z CNSAS, chronologický prehľad jej kariéry:

  • 1905, 1909 – 1910 – krajčírka v krajčírstve v Bukurešti
  • 1910 – 1915 – učiteľka náboženstva (židovského) a hebrejčiny na základnej škole „Sionského Bratstva“ (Frăția Sionului)
  • 1915 – 1917 – profesorka židovských štúdií a hebrejského jazyka na strednej odbornej škole Rașela a Filipa Focșăneanových (Rașela și Filip Focșăneanu) v Bukurešti
  • 1917 – 1918 – súkromnou učiteľskou hebrejského jazyka
  • 1918 – 1919 – redaktorka časopisu Dimineața (Ráno)
  • 1925 – 1926 – otvorila textilnú dielňu v Bukurešti
  • 1927 – 1928 – tlmočníka vo Viedni
  • 1915 – aktivistka finančných služieb v Sociálnodemokratickej strany pracujúcich Rumunska
  • 1918 – spoluvydavateľka novín Trăiască socialismul (Nech žije socializmus)
  • 1921 – tajomníčka Ústredného výboru komunistickej strany žien Rumunska
  • 1922 – predsedníčka výboru žien a členka generálnej rady komunistickej strany
  • 1922 – 1924 – spoluredaktorka časopisu Socialismul (Socializmus)
  • 1923 – členka výboru Bukureštskej sekcie Komunistickej strany Rumunska
  • 1923 – tajomníčka ústredného výboru Medzinárodného Červeného kríža – MOPR
    • september 1923 – bola zadržaná niekoľko dní v meste Kluž, pretože spôsobila incident na Kongrese odborových zväzov Rumunska
    • november 1923 – február 1924 – bola zatknutá za komunistické aktivity. V neprítomnosti bola odsúdená na 20 rokov väzenia. Ana Paukerová nenastúpila na výkon trestu pretože dostala amnestiu podľa zákona 1461/1929.
  • 1924 – strana ju poverila vydávaním ilegálnych publikácií
  • 1924 – mala za úlohu organizovať ženy ako členka ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska
  • december 1924 – jún 1925 – je zatknutá. Proces sa konal v júli 1925 a bol jej vymeraný 10 ročný trest väzenia. Do neho však nenastúpila, pretože vo februári 1926 ušla do ZSSR.
  • 1925 – je zatknutá na 10 dní za distribúciu komunistického manifestu
  • 1925 – február 1926 – členkou krajčírskych odborov Rumunska
  • 1926 – 1927 – volebná aktivistka Nemeckej komunistickej strany
  • 1927 – pracuje v organizácií pre rumunských emigrantov v Komunistickej strane Francúzska
  • 1930 – tajomníčka Latinskej sekcie Kominterny. Robila prieskum komunistických strán v Portugalsku, Taliansku, Francúzsku a Španielsku.
  • 1930 – 1932 – inštruktorka výkonného výboru Kominterny. Žije vo Francúzsku.
  • 1932 – 1934 – pôsobí v ústredí Kominterny v Moskve.
  • marec 1934 – vrátila sa do Rumunska na pozíciu Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska pod menom „Grigoraș Maria“.
  • 12. júl 1935 – bola zatknutá v meste Văcărești a proces pred vojenským tribunálom sa konal od 5. – 7. júna 1936 v meste Craiova, podľa rozsudku z 4. a 7. júla 1936, bola odsúdená na 10 rokov väzenia a pokutu 100 000 lei za porušovanie verejného poriadku. Bola súdená s jej budúcimi oponentmi Alexandru Drăghici, Alexandru Moghioroș a Liuba Chișinevschi. Ana Paukerová nastúpila na výkon trestu do väzenia v meste Văcărești, Dumbrăveni (1936), Râmnicu Sărat (1938), Dumbrăveni (do 3. mája 1941).
  • 3. máj 1941 – Ana Paukerová bola prepustená z väzenia a vymenená do ZSSR za Iona Codreanu, člena Národnej rady Rumunska v Bukovine, ktorý bol vo väzbe v ZSSR.
  • máj 1941 – inštruktorka výkonného výboru Kominterny a zároveň členka Komunistickej strany Rumunska v Kominterne.
  • 1941 – 1942 – vedie redakciu kominternistického rádia România Liberă (Slobodné Rumunsko). Redaktorkou v meste Ufa, ZSSR.
  • 1942 – 1943 – spolupracuje s Vasiom Lucom na programe platformy Národného demokratického frontu Rumunska
  • 1943 – spolu s Vasilom Lucom pracuje na inštitúte č. 205 a organizuje dobrovoľníkov z rumunských väzňov v ZSSR
  • 1943 – 1944 – inštruktorka politickej sekcie Tudora Vladimiresca
  • jún – 16. september 1944 – aktivistka v inštitúte Marxizmu-Engelizmu-Leninizmu v Moskve
  • 1944 – 1945 – členka dočasného výboru Komunistickej strany Rumunska
  • 1944 – 1947 – predsedníčkou Zväzu protifašistických žien Rumunska
  • 1946 – 1948 – členka poslaneckej snemovne za Bukurešť
  • 1948 – čestná predsedníčka Zväzu demokratiek Rumunska
  • 1948 – pracuje v politbyre, má za úlohu propagandu a agitáciu v Komunistickej strane Rumunska, ako aj v ženských organizáciach
  • 1948 – 1952 – členka Veľkého národného zhromaždenia, zvolená za župu Prahova
  • 1949 – členka Generálneho predstavenstva ARLUS (Rumunská asociácia pre budovanie užších vzťahov so ZSSR)
  • 1949 – predsedníčka poľnohospodárskej komisie pre dohľad na zavádzanie kolchozov
  • 1947 – 1948 – štátna tajomníčka na ministerstve zahraničných vecí
  • 1948 – 1952 – ministerka zahraničných vecí
  • 1949 – 1952 – podpredsedníčka rady ministrov
  • 27. máj 1952 – je vylúčená z politbyra a zo strany. Ostáva vo funkcií až do roku 1954. Ana Paukerová bola podrobená výsluchu za masívny nábor nových členov do strany, bola obvinená Alexandrom Moghioroșom, za napomáhanie Constantinovi Pârvulescovi, Gheorgovi Apostolovi a Petremu Borilovi, ktorí umožnili vstup nových členov do strany bez potrebných previerok. Počas týchto výsluchov Ana Paukerová poukázala na to, že za rozhodnutie o otázke prijímania nových členov do strany nenesie zodpovednosť, ale Ústredný výbor strany. Okrem toho všetky politické rozhodnutia prešli cez Sovietsku medzinárodnú sekciu.
  • 1952 – 1953 – zamestnaná v Štátnom výbore pre ľudové rady
  • 1953 – je zatknutá a vypočúvaná, potom je prepustená bez súdneho procesu
  • máj 1954 – je vylúčená zo strany
  • 1953 – 1960 – recenzentka a prekladateľka v Politickom nakladateľstve. Nemá právo podpisovať schvaľovania ani byť na pracovisku.
  • 1968 – je politicky rehabilitovaná

Referencie upraviť

  1. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 15 – 16, 39, 45 – 47.
  2. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. Léviho zistenia sú podložené na dokumentoch Kominterny, archívu Komunistickej strany Rumunska. ISBN 0-520-22395-0. S. 64 – 66.
  3. ↑ Female ministers of foreign affairs [online]. Microsoft, [cit. 2017-06-11]. Dostupné online.
  4. ↑ A Girl Who Hated Cream Puffs. Time, 20.09.1948.
  5. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 75.
  6. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 74.
  7. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 74 – 75.
  8. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. Záverečná vyšetrovacia správa straníckej komisie, ktorá vyšetrovala Paukerovú (vydaná v roku 1954), dospela k záveru, že Paukerovej otrovenie brán členom Železnej stráže a „iným skupinám“ v roku 1945 bolo jedným z dvoch hlavných zložiek Paukerovej „kontrarevolučnej línie“. Druhá bola jej propagácia masovej židovskej emigácie do Izraela.. ISBN 0-520-22395-0. S. 177, 339, poznámka 112.
  9. ↑ TISMĂNEANU, Vladimir. Stalinism for All Seasons: A Political History of Romanian Communism. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2003. ISBN 9780520237476. S. 92 – 93, 127.
  10. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 86.
  11. ↑ COPOSU, Corneliu. Dialoguri. Bukurešť : [s.n.], 1993. S Vartanom Arachelianom. S. 66 – 67.
  12. ↑ CÂRJA, Ion. Canalul Morții. Bukurešť : [s.n.], 1993. Toto odhalil predseda Zväzu spisovateľov Transylvánie Ion Cârja, ktorý bol zatknutý v roku 1949. Sudca bol plukovník Alexandru Petrescu.. S. 173.
  13. ↑ NAIMARK, Norman. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist by Robert Levy. Slavic Review, roč. 61, čís. 2 (leto 2002), s. 389. Dostupné online [cit. 2017-06-12].
  14. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 3, 157.
  15. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press,, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 87, 285, poznámka147 a 148.
  16. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 88, 286, poznámka č. 158..
  17. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 153 – 162.
  18. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press, 2001. ISBN 0-520-22395-0. S. 134 – 15.
  19. ↑ TISMĂNEANU, Vladimir. Stalinism for All Seasons: A Political History of Romanian Communism. [s.l.] : Society and Culture in East-Central Europe, 2003. ISBN 9780520237476. S. 116.
  20. ↑ LEVY, Robert. Ana Pauker: The Rise and Fall of a Jewish Communist. Berkeley. vyd. [s.l.] : University of California Press,, 2001. Správa straníckej komisie zriadenej na objasnenie situácie Lucreţiu Pătrăşcanu, predložená vedeniu strany 29. júna 1968, (Výkonný archív Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska). ISBN 0-520-22395-0. S. 43 – 44,149, 321, poznámka č.137..

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Ana Pauker na rumunskej Wikipédii a Ana Pauker na anglickej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ana_Paukerová&oldid=7739540“