Wikipédia

Andrej Žarnov

slovenský básnik, prekladateľ a lekár

Andrej Žarnov, vlastným menom prof. MUDr. František Šubík (* 19. november 1903, Kuklov – † 16. marec 1982, Poughkeepsie, New York, USA) bol slovenský básnik katolíckej moderny, prekladateľ a lekár – patológ.

Andrej Žarnov
slovenský básnik, prekladateľ a lekár
Andrej Žarnov
Narodenie19. november 1903
Kuklov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie16. marec 1982 (78 rokov)
Poughkeepsie, New York, USA

Životopis upraviť

Narodil sa v Kuklove, kde vychodil základnú školu. Vyššie vzdelanie získaval v Skalici a Trnave, kde aj v roku 1923 zmaturoval. Po maturite študoval v Bratislave na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, titul MUDr. získal v roku 1931. Vysokoškolské štúdiá prežil na katolíckom internáte Svoradov. Začal uverejňovať prvé vedecké štúdie od roku 1933 a spolu ich publikoval 14 do roku 1937. Dňa 15. marca 1939 ho slovenská vláda menovala za profesora patologickej anatómie a prednostu Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity, túto funkciu zastával do 30. júna 1945. V roku 1940 bol vymenovaný za člena Štátnej rady. Dovtedy bol prednostom Patologickej anatómie a okrem toho aj obvodným lekárom v Trnave. V roku 1942 sa stal šéfom slovenského zdravotníctva, ktoré bolo vtedy iba sekciou Ministerstva vnútra. Koncom apríla 1943 sa Žarnov ako lekár zúčastnil v pozícii člena vyšetrovacej komisie Červeného kríža na medzinárodnom vyšetrovaní masových hrobov v Katyňskom lese, ktorého dôkazový materiál využila vtedajšia nemecká propaganda vo svoj prospech. Pretože išlo o brutálnu stalinskú likvidáciu tisícov poľských dôstojníkov, čo sa po celé nasledujúce polstoročie najprísnejšie tajilo a popieralo, Žarnov musel za svoju verejnú správu o týchto vojnových zločinoch niesť represívne dôsledky po celý život (väzenie, emigrácia). Pre zistenie otrasných faktov okolo vrážd dôstojníkov, otvorene vystríhal pred sovietskym boľševizmom. Odvtedy jeho občianske osudy dostávali nebezpečný spád, od jesene 1944 priam hrozivý. Odmietal povstanie a neuznával londýnsku vládu. Zotrval na platforme slovenskej štátnosti. Tzv. Slovenská národná rada „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov“, čím sa mysleli výlučne domáci spisovatelia. V mennom zozname celkom na konci, podľa abecedného poradia nachádzalo sa aj meno Andreja Žarnova.

Po svojom prepustení z väzenia bol nútený prijať subalterné miesto patológa v Trnave, na ktorom zotrval až do svojej emigrácie. Pred komunistickou totalitou emigroval zo Slovenska na dvakrát. V roku 1945 (po niekoľkých mesiacoch ho deportovali naspäť do Bratislavy a zatkli) a potom definitívne v roku 1952. Aj s finančnou pomocou svojho priateľa a kolegu Univ. Prof. MUDr. Jána Fridrichovského emigroval v apríli 1952 za premyslených a utajených okolností, keď v neskorých večerných hodinách spolu so svojou rodinou opustili svoje vtedajšie bydlisko v Trnave a za krajne dramatických okolností na gumovom člne aj s rodinou preplával cez rieku Moravu do Rakúska. Najprv sa zdržiaval v Rakúsku (1952), neskôr v Nemecku (1952 – 1953). V roku 1953 definitívne odišiel do USA. Tu pôsobil v rokoch 1955 – 1963 ako lekár v Cronswille State Hospital, neskôr (1963 – 1974) v Harlem Valley State Hospital, Wingdale. V exile pôsobil vo viacerých krajanských inštitúciách a spolkoch. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského ústavu, kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov a predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.

Bol jeden z prvých profesorov patológie na Slovensku. V roku 1943 sa ako člen medzinárodnej komisie súdneho lekárstva zúčastnil na exhumácii povraždených poľských dôstojníkov v Katyňskom lese a svojou vedeckou analýzou potvrdil účasť stalinského ZSSR na tomto masakri. V emigrácii bol členom viacerých vedeckých organizácií, ako napr. College of American Pathologists či American Medical Association.

Tvorba upraviť

Začal uverejňovať prvé básne (1922 – 23) v mariánskom časopise Kráľovná svätého ruženca (Na obzore; Oj, idem; V Štedrý večer; Prosba). Jeho kresťanským svetonázorom sa približoval ku katolíckej moderne a jej stopy sa objavovali aj v ďalšej tvorbe. Andrej Žarnov bol však básnik, ktorý by sa svojou tvorbou zapísal do dejín slovenskej literatúry skôr ako autonomistický básnik burcujúci ľud, keby ho komunistická cenzúra nevymazala zo slovenského literárneho života najmenej na pol storočia. Svojou dá sa povedať až agitačnou poéziou ho niekto prirovnal k Majakovskému, iný mu dali meno „básnik biča“. Celá zbierka Stráž pri Morave bola dokonca témou československého parlamentu v Prahe, kde Andrej Hlinka ako poslanec zastával Žarnovovo dielo. No aj napriek tomu bolo zhabané spolu s básňou Nástup otrávených a vydané pod cenzúrou. Všetky pasáže, ktoré naznačovali idei slovenskej autonómii, samostatnosti či kritiky vtedajších pomerov boli vynechané a až do roku 1940 neuverejnené. Až za Slovenského štátu vyšla zbierka v plnom, necenzurovanom znení. V mnohých svojich básniach reagoval na aktuálne dianie medzivojnového a vojnového obdobia v strednej Európe, ktoré striedajú vlastné intímne námety zo súkromného života.

Od ukončenia 2. svetovej vojny bol v podstate až roku 1989 zakázaným autorom, no napriek tomu sa významne zapísal do dejín slovenskej literatúry. Spolu s Martinom Rázusom reprezentuje najsugestívnejšie činy modernej poézie pri kliesnení samostatných ciest svojho národa. Podobne ako Martin Rázus alebo Janko Jesenský je jedným z významných zakladateľov národne exponovanej politickej lyriky. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladateľskej činnosti, najmä z antickej (Sofokles) a poľskej poézie, okrem iného preložil tiež výber z básní Karola Wojtylu (pápež Ján Pavol II.) pod názvom Profily. Svoje literárne príspevky, publicistické články, odborné články a štúdie tiež publikoval vo viacerých periodikách na Slovensku (Vatra, Rozvoj, Elán, Kultúra, Slovák, Slovenské pohľady, Nové Slovensko, Gardista a i.) i v emigrácii (exilové časopisy Most, Slovák v Amerike, Jednota, Slobodné Slovensko, Hlasy z Ríma, Černákov odkaz a ďalšie).

Ocenenia upraviť

Za svoju prácu bol Andrej Žarnov viackrát ocenený. Za vedecké úsilie cenou Diplomate of the American Board of Pathologhy, za činnú prácu v slovenskom exile Národnou cenou Svetového kongresu Slovákov a vyznamenaním Slovenského ústavu. Jeho verše zdobia pamätnú tabuľu na internáte Svoradov venovanú jeho riaditeľovi Eugenovi Filkornovi, ktorú v roku 1995 odhalil arcibiskup Ján Sokol. Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam za celoživotné literárne dielo a osobnú statočnosť. Trnava 1. marca 2009

Dielo upraviť

Diela vydané na Slovensku upraviť

Poézia upraviť

Zbierka Stráž pri Morave. Bratislava, Únia 1925 Obsahuje: Stráž pri Morave. Na cmiteri. Milenke. Matko, dnes špartskou matkou buď. Otec mi umiera. „My nie sme národ“. Jeruzalem. Neznámi národ. Len tak ďalej. Bratovi za oceán. Pre teba. Čierny spev. „Maďarón“. Čo sa paprčíte?. Memento. Prísaha. Caterum autem censeo. Nezrodím otroka... Dohoda naša pošliapaná... Faloš a maska. Ste prepustený. Za čiapkou lístok dubový. Oheň horí, život kričí... Veľký rozsievač. Slovenským akademikom. Mojej krvi. Na prvého mája. Naša kliatba. V čiernych nociach. A či večne tak bude? Odkaz. Na karotke z veľkomesta. Slobode. Na Golgote. Zmŕtvychstanie. Zo zajtrajška rušiam. My mladí. Nik oheň nevybije. Rozbité sny. K mojim veršom.

Brázda cez úhory. Bratislava, Únia 1929. Obsahuje: Na úhoroch. Mŕtva zem. Na rozcestí. Na iných poliach. Nad brázdou vyoranou.

Hlas krvi. Bratislava, Ústredie slovenského katolíckeho študentstva. 1932 Obsahuje: O ľuďoch bez mena: Červený prach. O ľuďoch bez mena. Zem. Živý prúd. Modrý úsmev. Ráno nad kolískou. Mrákavy. Šedý súmrak. Hučiace roky. Na slepej koľaji: Na slepej koľaji. Dni krvou krstené. Matka. Blúdenie. Krídla vo víchre: Spev krvi. Odkaz. Krídla vo víchre. Var. Nahnité dni: Nahnité dni. Priepasť. Odchod. Život. Chlieb. Kvas. Nad ránom: Prielom. Večná pieseň. Nad ránom. Po jarných búrkach. Zvonica krvi. Neobzeraj sa.

Bratislava, Ján Horáček 1940 Obsahuje: Hodina úzkosti: V zajatí. Blen. Na rozlúčku. Úzkosť. Blúdenie. Hra v kocky. Čas. Priepasť. Výsmech. Vinobranie. V samote. Istota. Stretnutie. Útecha. Pred velebnosťou Zeme. Tichu. Na nábreží. Kvet. Vízia. Vavrín: Naša pieseň. Efeta. Hollý. Štúr. Bojovníci. Blíženci. Vajanský. Kukučín. Hviezdoslav. Černová. Bradlo. Rázus. Ostatné defilé. Patriarcha. Básnikovi. Ortieľ: Ortieľ. Sloboda. Smútok slovenského básnika. Pozdrav. Devín. Slovenská pieseň. Zradca. Šurany. Slovenské ráno: Vstaň, Pane z mŕtvych. Tatry. Nástup živých. List. Epilóg: Zaklínam.

  • 1941 – Mŕtvy, zbierka vyjadrujúca smútok nad smrťou svojho syna, ktorého po smrti sám pitval (Bratislava)

Obsahuje : Pieseň. Úzkosť. Tvoja vina. Chce odísť. Odvievanie. Poznanie. Pieseň júnová. Usínanie. De profundis. Ľalia. Bez návratu. Po boji. Nikdy viac. Návšteva. Ticho. Mlčanie. Ďakujem. List jesenný. Epilóg.

  • Báseň s názvom Synovi nebola do zbierky Mŕtvy zaradená, a ostala zabudnutá v novinách:

Synovi
Na starej vetve nový kvet
maličký.
Ranu si musím pozastrieť
A novou piesňou znieť a znieť
Jak večne sladké husličky.

Zas o šťastí tu smiechom hrať
A zabúdať a spomínať
sen blízky i sen ďaleký
a milovať a milovať
Cez hory, slzy, úteky
naveky.
Až, až syn môj rokmi zavoniaš
jak kvietok májový,
spomeň si svoju smutnú stráž
spomeň si, jak slzou smiech i žiaľ
Nad detskou hlávkou krvácal,
Spomeň, jak bolo tatovi.

Preklady upraviť

Dielo vydané v emigrácii upraviť

Poézia upraviť

Obsahuje: Staré piesne: Slovenský žiaľ. Dohviezdno večerná. Pomiluj. Pod vavrín. Bolestná. Domovina. Uchom ihly. Bojovníkovi. Kvapka krvi. Z iných vavrínov: Thomas Gray: Elégia. Alfréd, Lord Tennyson: Ulyxes. E. A. Robinson: Temravé hory. Robert Frost: V lese za snežného večera. Federico Garcia Lorca: Žalospev. Leopold Staff: Kyvadlo. Rabíndranáth Tagore: Sviatočná hudba večerná. Básnik. Ivan Krasko: Evening. Wallace Stevens: Snehuliak. Kruhy v piesku: Vidina. Kruhy v piesku. Svätvečer. Umierajúci Gal. Cikády. Podvečer. Popoluška. Lístoček do vetra. Púpava. Ticho. Oslík. Zákutie. Veľtok. Februárová. Postilión. Exitus. Tulák. Priateľ. Dobrý človek.

Preklady upraviť

Literatúra upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Žarnov&oldid=7579294“