Wikipédia

Aurignacien

Aurignacien [oriňasjen, fr.] je archeologická kultúra zo začiatku mladého paleolitu rozšírená od Blízkeho východu až po západnú Európu (35 tis. pred Kr. – 27 tis. pred Kr.). Je to prvá jasná mladopaleolitická kultúra (jej nositeľom bol už homo sapiens).

Nazvaná je podľa náleziska Aurignac vo francúzskych Pyrenejach v lokalite v južnom Francúzsku približne 50 km juhozápadne od Toulouse, kde boli objavené kostry človeka, nástroje a iné.

Rozšírenie

Je rozšírená od Pyrenejského polostrova do Poľska a do Nemecka, od južného Anglicka až do Ruska a na Balkánsky poloostrov. K Aurigancienu patrí aj územie na Blízkom východe. Môže byť situovaná na otvorených priestranstvách či v chránených priestoroch jaskýň a skalných previsov. Jaskynné sídliská prevládajú v západnej Európe, zatiaľ čo v strednej a vo východnej Európe sa nachádzajú skôr otvorené sídliská. Zo Slovenska sú známe sídliská z Tibavy a z Barce. V Rakúsku ide o obec Stratzing, v Česku o moravské lokality Stránská skála, Vedrovice a Milovice.[1]

Dejiny bádania upraviť

Lokalitu preskúmal paleontológ a archeológ Édouard Lartet, ktorý prišiel skúmať lokalitu v roku 1860.[2][3] Na základe získaných nálezov vyčlenil vo svojej periodizácii paleolitu (založenej na paleontologických nálezoch) tzv. obdobie mamutov. Gabriel de Mortillet si neskôr všimol špecifickosť tunajšej industrie. Nedokázal však aurignacien správne chronologicky zaradiť, a preto ju v svojej periodizácii paleolitu vynechal.[4]

Pojem aurignacien použila až v roku 1906 Henri Breuil a Émil Cartailhac ako označenie mladopaleolitickej industrie, ktorú zaradili medzi (stredopaleolitický) moustérien a solutréen.[1] Henri Breuil rozdelil aurignacien na 3 stupne - staršiu, strednú a mladšiu. Pôvodný Breuilov pojem starší aurignacien bol v 30. rokoch nahradený samostatnou kultúrou tzv. périgordian, ktorú definoval Denis Peyrony v roku 1933.[5] Breuilovu periodizáciu upravila tiež Dorothy Garrod, ktorá definovala mladší stupeň aurignacienu ako tzv. gravettien.[1]

Antropológia upraviť

 
Škrabka z Aurignac (Francúzsko)

Nositeľmi aurignacienu sú už anatomicky homo sapiens. Prieskum jaskyne Cueva Bajondillo v Španielsku odhalil industriu staršiu než 40 tisíc rokov.[6] Najstaršie kostrové pozostatky z prostredia európskeho aurignacienu sú známe z rumunskej lokality Peștera cu Oase.[7] Medzi najvýznamnejšie lokality patrí aj moravská Mladečská jaskyňa, kde sa našlo sedem lebiek anatomicky moderných ľudí. Tieto lebky sú najstarším pozostatkami homo sapiens v strednej Európe, ich vek bol prostredníctvom rádiokarbónovej metódy datovania určený na 31 tisíc rokov.[1]

Umenie upraviť

Umenie aurignacienu je vyspelé a vykazuje regionálne odlišnosti. Možno ich rozdeliť na:

  • Rytiny, ktoré sú obvykle geometrické, vzácnejšie sa vyskytuje hrubá rytina zvieraťa.
  • Zvieracie či ľudské plastiky z mamutoviny.
  • Skalné maľby.
  • Šperky vo forma jednoduchých záveskov.

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c d SVOBODA, Jiří. Paleolit Moravy a Slezska.. Brno : Svoboda, 2002. S. 85, 153, 172. (po česky)
  2. ↑ A fortuitous discovery... of great significance! [online]. Musee de l´Aurignacien la préhistoire en Haute-Garonne, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ MURRAY, Tim. Encyclopedia of archaeology: History and discoveries. Santa Barbara : [s.n.], 2001. S. 793. (po anglicky)
  4. ↑ TRIGGER, Bruce. History of Archaeological Thought. Cambridge : [s.n.], 2007. S. 150. (po anglicky)
  5. ↑ Peyrony, D. 1933: Les industries „aurignaciennes“ dans le bassin de la Vézére. Bulletin de la Société Préhistorique Française XXX, s. 543–559.
  6. ↑ A surprisingly early replacement of Neanderthals by modern humans in southern Spain [online]. Phys.org, 2019-01-23, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ VANČATA, Vácal. Paleoantropologie a evoluční biologie. Praha : [s.n.], 2007. Dostupné online. S. 91. Archivované 2012-01-21 z originálu. (po česky)

Zdroje upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Aurignacien&oldid=7689128“