Bitka pri Sokolove
Bitka pri Sokolove bolo ozbrojené stretnutie medzi jednotkami 1. čs. samostatného práporu a jednotkami dvoch bojových skupín 6. a 11. nemeckej divízie, ktorá sa uskutočnila 8. až 13. marca 1943 pri obci Sokolovo neďaleko Charkova na Ukrajine vo vtedajšom Sovietskom zväze. Bitka bola súčasťou širšieho ozbrojeného stretnutia počas tretej bitky o Charkov. Československým vojakom sa s podporou sovietskych jednotiek podarilo odraziť nemecké útoky a zabrániť im z chodu prechod cez rieku Mža na najkratšom úseku smerom na Charkov.
| Bitka pri Sokolove | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť bojov tretej bitky o Charkov počas druhej svetovej vojny | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
.svg){kind=small} Sovietsky zväz Česko-Slovensko
|
.svg){kind=small} Nacistické Nemecko
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| P.M. Šafarenko (25. gardová strelecká divízia) Ludvík Svoboda (1. čs. prápor) |
Walther von Hünersdorff bojové skupiny 6. a 11. tankovej divízie | ||||||
| Sila | |||||||
| asi 900 mužov, 2 protitankové kanóny, 16 protitankových pušiek, podporné delostrelectvo | 3 prápory pechoty 40 – 60 tankov, 20 obrnených vozidiel | ||||||
| Straty | |||||||
| 219 padlých 20 zajatých a nezvestných 114 ranených |
300 – 400 padlých a ranených 2 tanky 4 – 6 obrnených vozidiel | ||||||
| Východný front |
|---|
| Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Situácia pred bitkou upraviť
Ku koncu februára 1943 po mohutných ofenzívach Červenej armády, ktoré nasledovali po bitke o Stalingrad, bol je postup smerom na západ zastavený na východnej Ukrajine posilnením nemeckej obrany ako aj vyčerpaním sovietskych síl. V oblasti Charkova nemali Sovieti súvisle pokrytý front, čo dokázali Nemci využiť a vrhli sa do protiútoku. V úseku, kde sa nachádzal 1. čs. samostatný prápor útočili jednotky nemeckej 4. tankovej armády, ktorej velil ostrieľaný generálplukovník Hermann Hoth, Boli to bojmi opotrebované sily jej XXXXVIII. tankového zboru pod vedením generála von Knoblesdorffa. Nemecké útočiace jednotky tvorili dve bojové skupiny (tzv. kampfgruppe) 6. a 11. tankovej divízie[1].
Vojaci 1. čs. samostatného práporu sa prepravili z výcvikového tábora Buzuluk na Urale do železničnej stanice Valujka, odkiaľ vyrazili na 350 kilometrový pochod do Charkova pešo, pretože železnica smerom na západ bola kompletne zničená. Pochodovalo sa iba v noci, nakoľko počas dňa hrozili nálety Luftwaffe. Do práve oslobodeného Charkova sa prápor dostal 1. marca 1943, kde si vojaci odpočinuli a 2. marca napriek plánovanej prestávke po polnoci vyrazili na ďalší pochod do priestoru Sokolova. Tam dostali svoju prvú bojovú úlohu – udržať za každú cenu postavenie na línii novo budovanej obrany na rieke Mža a nepustiť Nemcov na východ.
Prístupy k Sokolovu bránil v prvom slede v osade Taranovka sovietsky 78. gardový strelecký pluk, ktorý bojoval s obrovskou presilou Nemcov a zdržoval ich postup ich tankových jednotiek celý týždeň. 25 mužov 1. čaty 8. roty pluku pod vedením P.N. Šironina bránilo od 2. do 7. marca prístupy k železničnej stanici Bespalovka. Nemci v tomto boji prišli o 16 až 30 tankov a obrnených vozidiel a vyše 100 vojakov. Všetci príslušníci čaty v boji padli alebo boli ranení. 5 raneným (vrátane veliteľa) sa podarilo 7. marca z postavenia ustúpiť, s vedomím že vďaka ich tvrdošijnej obrane boli československé a sovietske jednotky v zázemí schopné pripraviť ďalšiu líniu obrny. Všetci obrancovia stanice boli vyznamenaní najvyšším sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu.[2]
Aj vďaka tvrdošijnej obrane jednotiek v prvej línii sa mohli československí vojaci na blížiaci sa útok dobre pripraviť a dokončiť opevňovacie práce. Zásadným problémom bolo, že rieka Mža bola zamrznutá a nebránila nemecký tankom v postupe. Veliteľ práporu Ludvík Svoboda preto rozhodol, že sa jedna rota presunie na pravý breh rieky Mžu, kde zaujme v dedine Sokolovo vysunuté obranné postavenie. Druhá rota mala držať postavenie na ľavom brehu v obci Arťuchovka, kde strážila prechod cez Mžu a zaisťovala styk s 25. gardovou streleckou divíziou. Blízko tohto miesta medzi obcami Arťuchovka a Čemužovka sa nachádzal styk Voronežského a Juhozápadného frontu.[3]
K náročnej úlohe brániť Sokolovo sa dobrovoľne prihlásil veliteľ prvej roty nadporučík Otakar Jaroš. Dedina bola dobre opevnená a na posilnenie obrany Jarošovi pridelili dva sovietske protitankové kanóny ZIS-3 kalibru 76 mm. Ďalšími podpornými prostriedkami bolo ťažké delostrelectvo a raketomety, umiestnené za riekou Mža a desať sovietskych tankov T-34 ako záloha k protiútoku. Tankmi však obrancovia nedisponovali priamo, boli zálohou vyššieho velenia. Od 6. marca čs. prieskumné oddiely viackrát narazili na Nemcov a pri prestrelkách ich niekoľko zastrelili. Bola to predzvesť nasledujúceho útoku.
Bitka upraviť
Dňa 8. marca 1943 okolo pol druhej poobede zaútočilo štrnásť nemeckých tankov na Sokolovo. Paľbou sovietskych diel a raketometov sa však postup podarilo zastaviť a tanky sa dali na ústup. Pred dedinou ostali stáť tri horiace tanky, čo sa však ukázalo ako lesť, pretože minimálne jeden z nich bol nepoškodený a vychádzal z neho iba dym z dymovnice. Nemecká posádka odhalila palebné postavenie československých a sovietskych zbraní a pri druhom útoku, ktorý začal o tri hodiny neskôr, už mali Nemci sokolovskú obranu úplne odkrytú. Podarilo sa im zneškodniť jedno z dvoch protitankových diel a ťažký guľomet. Rozhorel sa urputný boj. Brániaci sa českí a slovenskí vojaci sa snažili ničiť postupujúcich obrnencov protitankovými puškami a protitankovými granátmi, tieto zbrane však neboli dostatočne efektívne. Protitankové pušky PTRS-41 neboli schopné preraziť čelný pancier nemeckých tankov, vojaci boli nútení mieriť na pásy alebo na boky, či zadné časti a do priestoru motora, ktorý je slabšie pancierovaný. Československí vojaci síce odrazili niekoľko útokov pechoty, ale nemecká presila bola príliš veľká. Jednotka bola odrezaná na pravom brehu rieky. Okolo piatej hodiny popoludní vojaci zaujali kruhovú obranu okolo sokolovského kostola.
Veliteľ práporu Ludvík Svoboda, ktorý od začiatku útoku nemal žiadny kontakt s 1. rotou v Sokolove sa rozhodol vyslať do protiútoku sovietske tanky s podporou jednej čaty rotmajstra Hynka Voráča. Pechota sa pri postupe dostala do ťažkej paľby. Pod prvým z postupujúcich tankov sa pri prechode zamrznutej rieky preboril ľad, takže v podpore prvej roty sa nedalo pokračovať. Táto udalosť však bola zároveň aj dobrou správou pre brániace sa československé a sovietske vojská, lebo bolo jasné, že nemecké tanky sa z chodu cez rieku nedostanú. Svoboda preto o siedmej hodine prikázal, aby sa vojaci bojujúci v Sokolove stiahli za rieku. Následkom mínometného ostreľovania však bolo prerušené telefonické spojenie vedenie a bola zničená i rádiostanica, rozkaz ustúpiť sa tak do Sokolova nedostal. Rovnako sa tam nepodarilo preniknúť ani spojkám, ktoré nemecké vojská jednoducho zlikvidovali. A tak v priestore sokolovského kostola pokračoval tvrdý boj. Napr. vojak Černý najprv zlikvidoval granátom jeden nemecký tank, potom vhodil ďalší protitankový granát do obrneného vozidla zlikvidujúc tak dvadsať nemeckých vojakov. Padol i nadporučík Otakar Jaroš, ktorý bol smrteľne ranený do hrude. Po súmraku prudké boje ustali a ústup vojakov československej jednotky zo Sokolova prebiehal celú noc. Nemecké jednotky ovládli celé Sokolovo.
Protiútok upraviť
Boje ešte pokračovali 9. marca, kedy československý prápor podporil sovietsky protiútok na Sokolovo a o ďalší sa pokúsil v noci z 9. na 10. marca. Dňa 11. marca zachytili čs. radisti nemeckú správu, vďaka ktorej sa podarilo odhaliť nemecký protiútok. Sovietske delostrelectvo začalo paľbu do miesta predpokladaného sústredenia Nemcov a útočiace jednotky tak zastavilo. Neskôr československí vojaci držali obranné postavenia na Mži. Po opätovnom dobytí Charkova nemeckými vojskami 15. marca 1943 hrozilo 1. československému samostatnému práporu obkľúčenie, jeho strata by znamenala vážne problémy, keďže bol prvou zahraničnou pozemnou jednotkou nasadenou Sovietmi na východnom fronte, a tak padlo rozhodnutie jednotku urýchlene stiahnuť. Tragicky však skončil osud československých ranených a zajatých vojakov. Ako občania Protektorátu a Slovenskej republiky boli vyhlásení za „vlastizradcov“ a bez milosti popravení. Väčšina z nich sa do zajatia dostala nedobrovoľne. 5 zajatcov Nemci využili na propagandistické účely pri natáčaní krátkeho propagandistického filmu, títo zajatci sa dočkali konca vojny v zajateckom tábore vo Francúzsku. O ostatných 15 zajatých nie sú žiadne informácie, pravdepodobne boli popravení. Ťažko ranení Česi a Slováci, ktorí boli hospitalizovaní v nemocnici v Charkove, boli po obsadení mesta postrieľaní rovnako ako všetci sovietski vojaci, ktorých jednotky SS našli v Charkovskej nemocnici.
Výsledok bojov upraviť
Československí vojaci splnili svoju bojovú úlohu, ktorou bolo zastaviť a nepustiť Nemcov cez rieku Mžu, pričom zlikvidovali podľa odhadov 300 až 400 vojakov protivníka, zničili pravdepodobne 2 tanky a 4 až 6 obrnených transportérov. Po prvom boji mala jednotka 86 padlých a 56 ranených. Omnoho dôležitejší než vojenský úspech bol však politický rozmer tejto bitky. Bolo to vôbec prvý raz, čo sa pozemných bojov na sovietskej strane na území Sovietskeho zväzu zúčastnila zahraničná vojenská jednotka. Sovietske velenie vysoko ocenilo tak statočnosť českých a slovenských vojakov v boji ako aj politickú skutočnosť, že sa Česko-Slovensko stalo jeho prvým spojencom v pozemnom boji s nacistickým Nemeckom, pričom výsledok vojny nebol v tom čase zďaleka rozhodnutý. Kapitán Otakar Jaroš, veliteľ prvej roty, ktorý hrdinsky padol v boji, bol vôbec ako prvý cudzinec posmrtne vyznamenaný najvyšším sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu. Účasť československých vojakov v boji mala veľký ohlas v Protektoráte a vytvorila dobré podmienky pre politické rokovania medzi Benešom a Stalinom, ktoré vyvrcholili podpisom Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci v decembri 1943 v Moskve medzi ČSR a ZSSR.
Odraz bitky v politike a kultúre upraviť
V komunistickom Československu bola bitka využívaná ako propagandistický nástroj. Prebiehali jej veľkolepé oslavy, pričom išlo o komunistickú propagandu večného a nerozlučného priateľstva Československa so Sovietskym zväzom, na konkrétní hrdiny však bylo zapomínáno.[4]
Len jeden z nich, veliteľ obrany Sokolova, Otakar Jaroš bol in memoriam povýšený na kapitána a ako prvý cudzinec posmrtne vyznamenaný najvyšším sovietskym vyznamenaním "Hrdina Sovietskeho zväzu",[5] bol naopak celkom neoprávnene označovaný "mladý komunista", aj keď tento prvorepublikový dôstojník nemal s komunistami nič spoločné.[4]
V roku 1974 režisér Otakar Vávra nakrútil dvojdielny film Sokolovo, ktorý je tiež silne poplatný dobe svojho vzniku.[6]
Pre deti téma bitky pri Sokolove spracoval z retrospektívy Miroslav Ivanov v príbehu Chlapci od Uralu (kniha Všade čaká dobrodružstvo, Albatros: Praha, 1975).
Názory účastníkov bitky, ktoré by narušili propagandistický obraz o bitke, mohli byť publikované až po páde komunizmu. Artur Alter sa vyjadril takto:
| „ | V průběhu tří dnů padlo a bylo zraněno na 500 vojáků, většinou židovských. Plukovník Svoboda nás tehdy použil jako strategických pokusných králíků v boji proti Němcům. [7] | “ |
Ešte tvrdšie sa vyjadril Karel Hahn:
| „ | Považuji bitvu za velký debakl. Bylo to velmi neodpovědné, poslat lidi s obyčejnými puškami proti německým tankům a motorizovaným vojskům. Ruská podpora pozůstávala jen z několika děl, ale Rusové byli první, kteří z boje utekli. Morálku a celistvost naší jednotky udržoval více kapitán Lomský než Svoboda. To, co se o tom všem potom oficiálně psalo, to už byly vykonstruované legendy, kterých bylo třeba z propagačních důvodů.“[8] | “ |
Napriek spochybňovaniu niektorých udalostí či bagatelizovaniu tejto historickej bitky sa historici na základe historických dokumentov stotožňujú s jej oficiálnym výkladom a Armáda Českej republiky sa k odkazu tejto bitky hrdo hlási.[9][10]
V rokoch 2008 a 2013 sa pri príležitosti 65. a 70. výročia uskutočnila rekonštrukcia bitky pri Sokolove. Zúčastnili sa jej i veteráni, ktorí tu bojovali, napríklad plukovníčka v.v. Marie Ljalková či generál Alexander Beer. [11]
Referencie upraviť
- ↑ FIDLER, Jiří. Sokolovo 1943. Malý encyklopedický slovník. Praha : Naše Vojsko, 2003. ISBN 80-206-0716-1. S. 29-29. (po česky)
- ↑ MAREK, Vladimír. Bitva dvakrát znásilněná [online]. [Cit. 2009-08-18]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ FIDLER, Jiří. Sokolovo 1943. Malý encyklopedický slovník. Praha : Naše Vojsko, 2003. ISBN 80-206-0716-1. S. 23. (po česky)
- ↑ a b Bitva dvakrát znásilněná
- ↑ JEMELJANOV, J. N; ŠLJACHTIN, A. V. Rekordy sovětského systému vyznamenání [online]. Форум Фалеристика, 2011-10-30, [cit. 2012-09-24]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ ; Sokolovo
- ↑ KULKA, Erich. Židé v československé Svobodově armádě. Praha : Naše vojsko, 1990. S. 188.
- ↑ Kulka, Židé..., s. 209.
- ↑ Historie.cs. - Otakar Jaroš
- ↑ Sokolovo i Jaslo patří k největším bojovým vystoupením čs. jednotek za 2. světové války [online]. [Cit. 2014-08-23]. Dostupné online. Archivované 2014-08-26 z originálu.
- ↑ BORÁK, Mečislav. První deportace evropských Židů : Transporty do Niska nad Sanem (1939–1940). Šenov u Ostravy : Tilia, 2009. ISBN 978-80-86904-34-4.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka pri Sokolove
