Bojová loď (typ lode)

Bojová loď (v užšom zmysle) (-názov podľa STN) alebo bitevná loď je typ bojovej lode (v širšom zmysle) vyrábaný cca od 1890 a používaný najmä do druhej svetovej vojny (bojové lode sa používali ešte cca do 60./70. rokov 20. stor., posledné boli vyradené v USA začiatkom 90. rokov 20. storočia). Inými slovami sú to tie bojové lode (v širšom zmysle), ktoré boli medzi rokmi 1890 a druhou svetovou vojnou najťažšie (nahradili (klasické) radové lode a pancierové lode a boli ťažšie než bojové krížniky). Po druhej svetovej vojne ich nahradili lietadlové lode. V širšom ponímaní do bojových lodí patria aj pancierové lode; tie sa vyskytovali už od roku 1859, naopak v užšom ponímaní „klasické“ bojové lode vznikli až v roku 1906.

Palebná sila bojovej lode USS Iowa

Terminológia

Od roku 1922 sa podľa Washingtonskej konferencie za bojové lode oficiálne považovali jednotky (okrem lietadlových lodí) s výtlakom vyšším ako 10 000 ts (t. j. imperiálnych ton). Anglický ekvivalent „battleship“ (doslova: bitková loď) bol námorníctvom oficiálne zavedený začiatkom 90. rokov 19. stor. v Británii, ale pôvodne (t. j. od konca 18. storočia) sa používal (a dodnes sa alternatívne používa) ako synonymum pre radovú loď, pretože etymologicky ide o skratku z výrazu "line-of-battle ship" (= radová loď). Nemecký ekvivalent „Schlachtschiff“ (doslova: bitková loď) sa začiatkom 20. storočia používal ako synonymum pre dreadnought (alternatívne sa nazýval Großlinienschiff, t. j. veľká radová loď); od konca 1. svetovej vojny sa začal používať ako všeobecné označenie pre najťažšie bojové lode (v širšom zmysle). Bojové lode (v užšom zmysle) Nemci vyrábali až od roku 1935.

Vývoj

Vývojovo bojovým lodiam (v užšom zmysle) predchádzali najprv radové lode a potom pancierové lode. Radové lode boli najviac vyzbrojené lode ešte poháňané vetrom, ktoré mali ohromnú palebnú silu. Snaha viedla k čo najväčšiemu zvýšeniu počtu diel a ich kalibru, čo nadväzne viedlo, k zväčšeniu výtlaku. Neskôr začal vietor nahradzovať nový vynález – parný stroj. Tým sa ani tak nezvýšila rýchlosť, ako skôr schopnosť byť nezávislý od smeru a rýchlosti vetra, vďaka čomu vznikli parné radové lode. Odtiaľ bolo už len na skok k počiatkom pancierovania, ktoré malo loď ochrániť pred nepriateľským delostrelectvom, čo viedlo k vzniku pancierových lodí.

HMS Dreadnought, prvá moderná bojová loď

Prvou modernou alebo klasickou bojovou loďou bol britský HMS Dreadnought z roku 1906. Odtiaľ aj pochádzal názov celej jednej kategórie bojových lodí. Celý princíp vychádzal z myšlienok amerického námorného teoretika Mahana. Presadzoval myšlienku, že rozhodujúcimi loďami sú pancierové s najťažším delostrelectvom, ktoré v hlavnej bitke vybojujú námornú nadvládu. Túto teóriu prevzali všetky svetové admirality. Na jej základe prispôsobovali konštrukciu lodí. Jej slabinou bolo neuvedomenie si rozsahu námorných operácií a vstup nových prvkov ako ponorky, lietadlá a míny. Posledný pokus aplikovať túto teóriu bola bitka pri Jutsku, ale i tam sa ukázalo, že zničiť veľkú flotilu v jednej bitke je prakticky nemožné.

Výkonovo sa novodobé bojové lode delia na tri obdobia:

• pre-dreadnought (semi-dreadnought) (výtlak do cca 15 000 ton, vyrábané od roku 1890 do 1906)
• dreadnought (výtlak cca 15 – 30 000 t, 1906 – 1920)
• super-dreadnought (výtlak nad 30 000 t, 1915 – 1946)

HMS Warrior, prvá opancierovaná bojová loď Britského kráľovského námorníctva

Dreadnought bol významným medzníkom. Predošlé bojové lode po nástupe Dreadnoughtu do služby začali veľmi rýchlo zastarávať. Vyzbrojený bol 10 delami kalibru 305 mm, loď bola schopná vypáliť bočnú salvu z ôsmich diel naraz. Týmto mal dvojnásobnú palebnú prevahu proti akémukoľvek protivníkovi. Po prvýkrát boli u lodí tejto kategórie použité parné turbíny, čo Dreadgnouthu zabezpečovalo rýchlosť 21,5 uzla. Najrýchlejšie semi-dreadnoughty dosahovali rýchlosť maximálne 18 uzlov. Pancierovanie svojou hrúbkou dvojnásobne prevyšovalo všetky predchádzajúce bojové lode. Projekcia i stavba boli uskutočnené neuveriteľnou rýchlosťou. Celý projekt bol realizovaný za 18 mesiacov, stavba takejto lode trvala zvyčajne 3 roky. Pozoruhodná bola aj reakcia britského námorníctva na základe skúseností z bitky pri Cušime. Hlavnú zásluhu na tom mal lord Fisher, prvý lord Admirality.

HMS Agamemnon (1906)

Dreadgnouth mal aj veľký dosah na svetovú politiku, Nemecko si ako prvé uvedomilo, že všetky loďstvá začínajú vlastne od začiatku a námorná prevaha Veľkej Británie bude preč pokiaľ ju stihnú nasledovať v stavbe lodí tejto triedy. V roku 1906 Nemecko novelizovalo námorné zákony. Zakázalo v triede radových lodí stavbu iných typov ako triedy Dreagnouth a nariadilo stavbu týchto lodí v pomere 1 ku 1 s Britským kráľovským námorníctvom. Tento čin viedol k vyostreniu medzinárodných vzťahov, pretože Spojené kráľovstvo sa cítilo nemeckým námorným programom „Weltpolitik“ ohrozené vo svojich životných záujmoch. Britskí politici vychádzali z predpokladu, že Nemecko nebude stíhať tempo zbrojenia a že hĺbka Kielskeho kanála im neumožní presun takýchto veľkých lodí medzi Baltským a Severným morom. Vychádzali aj z predpokladu že ich lodenice dokázali v tom čase stavať lode časovo o tretinu rýchlejšie ako ktorékoľvek iné námorníctvo na svete.

Nemeckými rozhodnutiami o pomere zbrojenia a rozhodnutím prehĺbiť Kielsky kanál sa Británia cítila zaskočená a ohrozená. Podľa zásad platných v britskej politike mala Británia vždy postupovať v pomere 2 ku 1. To znamenalo, že Británia musela mať tonáž vojnového loďstva rovnocennú spoločnej tonáži dvoch ďalších námorných mocností. Pokus Veľkej Británie obmedziť námorné zbrojenie stroskotal na požiadavke Nemecka zrušiť Dohodovú zmluvu s Francúzskom a Ruskom.

Rakúsko-Uhorská SMS Tegetthoff

V roku 1907 Británia investovala do vojnovej flotily v prepočte 1,4 miliardy dolárov, Spojené štáty jednu miliardu a Nemecko 750 miliónov dolárov. No kým Nemecko mohlo koncentrovať vojnové lodstvo v Severnom mori proti Británii, britská flotila musela mať sily rozložené po celom svete. Tempo vývoja v tej dobe bolo také rýchle, že mnohé významné loďstvá, ako napr. francúzske, sa mu nedokázali prispôsobiť. Inak námorne menej významné Rakúsko-Uhorsko sa stihlo inováciám v stavbe námorných lodí prispôsobiť rýchlejšie, napríklad loďami triedy Tegetthoff.

Hlavné delá mali lode tejto triedy sústredené v otočných vežiach, aby na každý smer mohlo strieľať čo najviac hlavní vyšších kalibrov (neskôr sa však od tohoto systému upustilo). Ako pozostatok po radových lodiach je ešte vidno delá menšieho kalibru umiestnené v kazematách (neskôr sa to ukázalo ako prežitok). Dreadnought mal silné pancierovanie, ktoré bolo použité na všetkých miestach, ploché dno, parný pohon. Aj keď nebol riešený ideálnym spôsobom, ukázal smer vývoja do budúcnosti. V princípe zostal zachovaný udaný smer až do konca stavby bojových lodí, dokonca sa mnohé prvky použili i na iných druhoch plavidiel.

Vývoj však nasledoval i po Dreadnoughte. Zväčšoval sa kaliber, dostrel, presnosť delostrelectva, odstránené kazematy boli nahradené pancierovými jedno a viachlavňovými vežami. Pomocné delostrelectvo sa stalo univerzálnejším, slúžilo nielen na ničenie menších cieľov, ale aj proti letectvu; zvýšil sa počet protilietadlovej výzbroje menších kalibrov. Pancierovanie sa zväčšovalo, používali sa nové materiály, v častiach lode pod ponorom sa zlepšovala ochrana proti mínam a torpédam protitorpédovými obšívkami. Výkon parných strojov sa zvyšoval, uhlie sa nahradzovalo naftou či mazutom, parné stroje sa nahrádzali parnými turbínami prípadne sa montovali naftové motory.

Británia, tradičná námorná veľmoc, zaviedla konštrukciu moderných bojových lodí, ktorú prebrali aj iné štáty, ako Taliansko, Francúzsko, Japonsko. Japonsko sa neskôr vydalo vlastnou cestou. Spojené štáty začali so svojimi vlastnými konštrukciami, ktoré mali svoje špecifiká. Nemci sa spočiatku držali britského vzoru, no neskôr začali ako prví modernizovať a zavádzať nové postupy do výroby.

Až do napadnutia Pearl Harboru boli bojové lode považované za hlavnú silu všetkých námorníctiev. Tento stav však narušili lietadlové lode. Lietadlová loď totiž dokáže zasahovať z väčšej vzdialenosti a mnohonásobne presnejšie a mohutnejšie.

RN Roma

Ako zraniteľná môže byť bojová loď proti útokom letectva ukázala nemecká experimentálna riadená bomba Fritz-X. Išlo o klzákovú diaľkovo riadenú bombu ovládanú operátorom z nosného lietadla. Aby sa tajný projekt neprezradil, Hitler nariadil jej použitie iba proti námorným cieľom, keďže sa obával získania prípadnej nevybuchnutej bomby spojencami. Jediná takáto bomba okamžite potopila dezertujúcu taliansku bojovú loď RN Roma a ťažko poškodila britskú bojovú loď HMS Warspite.

Spor o účinnosti letectva a námorníctva sa viedol po celé medzivojnové obdobie. V roku 1920 uskutočnilo americké letectvo po velením generála Mitchella cvičné bombardovanie ukoristenej nemeckej bojovej lode Ostfriesland. Potopila sa po troch zásahoch 310 kg bombami. Námorníci boli ohromení. Následné skúšky s diaľkovo ovládanou loďou Agammemnon však ukázali, že zasiahnuť manévrujúcu loď je oveľa zložitejšie.

Vďaka technike leteckého útoku vypracovaného komodorom Gendaim Japonsko tvrdilo, že takémuto kombinovanému útoku neodolá žiadna loď. Taktika spočívala v súčasnom útoku torpédovych a strmhlavých bombardérov z rôznych výšok a smerov. Tým mala napadnutá loď podstatne zúžené možnosti na únikové manévre, navyše tento spôsob útoku dezorientoval protilietadlovú obranu. Útočiace lietadlá boli menej ohrozené a mali voľnejšie pole k útoku.

HMS Prince of Wales

Príkladom nástupu letectva v námornej vojne bol osud zväzu Z 10. decembra 1941 v Juhočínskom mori, kedy 85 japonských bombardovacích a torpédových lietadiel potopilo v priebehu 2 hodín jednu z najmodernejších britských bojových lodí HMS Prince of Wales a bojový krížnik HMS Repulse, pri strate len 6 vlastných lietadiel.

Význam lietadlových lodí a úpadok bojovej hodnoty lodí pancierových dokázala námorná bitka pri Midway. Japonské ťažké lode museli po strate lietadlových lodí napriek veľkej palebnej prevahe ustúpiť. Definitívnym potvrdením straty významu bojových lodí bola bitka o Guadalcanal v priebehu druhého polroka 1942. Vznikla tu kuriózna situácia, keď Američania vďaka leteckej prevahe ovládali vody okolo ostrova cez deň a Japonci vďaka námornej prevahe v noci. Došlo tu k jedinému delostreleckému súboju bojových lodí v Pacifiku počas druhej svetovej vojny. 14. november 1942 v nočnej bitke rozstrieľal USS Washington japonskú Kirišimu.

Bismarck

Posledný hladinový delostrelecký súboj bojových lodí sa odohral 26. decembra 1943 medzi HMS Duke of York a nemeckým Scharnhorstom v bitke pri Severnom myse. Význam bojových lodí klesol z hlavnej údernej sily na poskytovanie palebnej podpory lietadlovým lodiam.

HMS Vanguard

V polovici 50. rokov všetky krajiny začali postupne vyraďovať a zošrotovávať svoje bojové lode. Jedinou výnimkou boli Spojené štáty, ktoré si ponechali štyri lode triedy Iowa. Do služby vstupovali v priebehu rokov 1945 – 1946. Boli uskladnené pod plastovým krytom s nákladmi na údržbu 24 miliónov dolárov ročne. Posledná bojová loď odovzdaná námorníctvu bola loď HMS Vanguard, ktorá bola odovzdaná až po ukončení druhej svetovej vojny. Stavba Vanguardu bola prejavom zbytočného anachronizmu v Britskej admiralite, ktorý vyvolal dojem z bojového vystúpenia nemeckej lode Bismarck. Admiralita chcela mať za každú cenu loď podobných parametrov, zošrotovaná bola v roku 1960.

Bojové lode boli v obmedzenej miere použité vo vojnách v Kórei a vo Vietname, no iba pre boj proti pozemným cieľom. Išlo o lode triedy Iowa ktoré boli skladované pod plastom v rámci rezervnej flotily. Plánovači zrátali, že jedna salva z diel sa vyrovná nákladu siedmich stíhacích bombardérov. Výsledky sa na celkovej situácii neprejavili a lode putovali opäť pod plast. Po prezbrojení na raketovú výzbroj boli použité aj počas druhej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 (rakety tomahawk s plochou dráhou letu). 17. marca 2006 Spojené štáty odpísali zo stavu svojej flotily dve posledné bojové lode (USS Wisconsin a USS Iowa). Z obidvoch sa stali múzeá.

Admiral Lazarev, ruský krížnik triedy Admiral Ušakov (pôvodne Kirov)

Za akúsi renesanciu bojových lodí sa môžu považovať ruské vojnové lode triedy Admiral Ušakov (pôvodne Kirov), krížnik Kirov bol dokončený a spustený na vodu v 80. rokoch 20. storočia a vojnové lode tejto triedy v počte 4 kusov dodnes tvoria jadro ruskej vojnovej flotily. Nemajú klasické delostrelectvo veľkého kalibru (max. pár diel kalibru 100 mm), hlavnú výzbroj tvoria odpaľovacie zariadenia protilodných a protilietadlových rakiet s dostrelom až 500 km. Majú aj silnú protiponorkovú výzbroj, na palubách majú niekoľko vrtuľníkov typu Kamov Ka-27, pre ktoré je na korme malá letová paluba. Pohon je riešený na báze jadrového reaktora. Všeobecne sa uvádzajú ako najväčšie vojenské plavidlá postavené po druhej svetovej vojne s výnimkou amerických lietadlových lodí. Trieda Ušakov nemá vo svete následníka, možno ju charakterizovať ako extrémne veľký raketový krížnik.

Pozri aj

• Zoznam tried bojových lodí
• krížnik
  • bojový
  • ťažký
  • ľahký
  • pomocný
  • pancierový
  • protilietadlový
• lietadlová loď (materská loď)
  • ťažká
  • ľahká
  • sprievodná
• mínonoska
• mínolovka
• ponorka
• sprievodná loď
• torpédoborec
• torpédovka
• torpédová loď (čln)
• vyloďovacia loď
• výsadková loď (desantná loď)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bojová loď