Dýka
Dýka je krátka, ostrá, bodná zbraň upevnená v rukoväti. Používa sa aj ako rezací nástroj.
Dýka je nepochybne jednou z najstarších zbraní. Známe sú pazúrikové dýky, zhruba z doby 20 000 rokov pred Kr. V ich ranej forme neboli nič viac než elipsovitý či klinovitý kus pazúrika, odštiepnutý tak, aby tvoril hrot a ostrie, pričom zadná časť na držanie bola tupá. Časom sa stala rukoväť výraznejšou a tvarom sa prispôsobila dlani. Dýky sa vyrábali aj z akýchkoľvek iných materiálov, ktoré umožňovali ostré zahrotenie – bežne sa použivalo drevo, kosť a roh. Sú známe aj dýky vyrobené z polodrahokamov, ako achát alebo nefrit, tieto sa však používali iba pri obradoch.
Objavenie kovu upraviť
Objavenie kovu poskytlo tvorcovi väčšiu možnosť tvarovania, zároveň získal aj materiál, poddajný a vhodný na ornamentálnu výzdobu. Prvým použitým materiálom bola meď, ktorá je síce príliš mäkká na výrobu zbraní, ale nakoniec sa zistilo, že kovaním sa dá vytvrdiť, aby zbraň dostala dostatočne ostrú hranu aj hrot. Aby bola takáto zbraň dostatočne pevná, bolo potrebné vyrobiť čepeľ širokú, až trojuholníkovú.
Približne okolo roku 2000 pred Kr. sa začala čistá meď nahrádzať bronzom, zliatinou medi a cínu, vyvinutou sumerskými kováčmi v Mezopotámii. Vďaka tvrdosti bronzu sa dýky stávali tenšími a zdobenejšími. Použitím bronzu sa dala vyrobiť dostatočne tvrdá čepeľ, čo znamenalo výhodu na bojisku. Ďalšou výhodou bronzu bolo, že sa dal odlievať, čo zasa viedlo k vývoju liatych rukovätí prinitovaných ku čepeliam.
Medzi rokmi 1000 až 500 pred Kr. bronz postupne ustúpil železu, no hoci bolo železo jednoduchšie spracovateľné, bolo mäkšie. Vyhovujúca čepeľ sa vyrobila až po objavení metódy vytvrdzovanie zocelením, opakovaným kovaním porézneho železa. Surová oceľ zostala bežným materiálom na výrobu zbraní približne do 12. storočia, keď technika vykovania niekoľkých pásov surovej ocele vytvárajúcej rafinovanú zvárkovú oceľ, nakoniec poskytla kov so všetkými požadovanými vlastnosťami – pevnosťou a možnosťou tvarovať a udržať ostrosť čepele.
Zakrivené čepele upraviť
Tvar dýky bol až na výnimky určený použitým materiálom a konštrukciou. Rovná čepeľ bola výhodná na bodanie, ale medené a bronzové čepele neboli vhodné na rezanie či sekanie. Na vyváženie tohto nedostatku sa čepeľ tvarovala tak, aby sa zvýšil rezací účinok. Výsledkom bola zakrivená čepeľ na rezné nástroje a rovná čepeľ na bodné zbrane. Zakrivenie malo veľa roznych podôb. Niektoré tvary sa stali charakteristické pre určité krajiny, napríklad malajský kris so zvlneným ostrím čepele či indický katar so širokou čepeľou, ktorý bol vybavený priečnou rukoväťou umožňujúcou prudšie zabodnutie do protivníka.
Zahnuté čepele boli obľúbené na Strednom Východe a v Indii. Zaviedli tu špicatú dýku s prierezom tvaru T. Dýky s dvojitou čepeľou, ktoré umožňovali bodnúť smerom hore i dole boli známe, rovnako ako dýky s priečnym zárezom, ktorým mohol bojovník zachytiť protivníkovu čepeľ a zlomiť ju alebo ohnúť.
Súčasnosť upraviť
Dýky majú v armáde stalé svoje miesto, prepadové oddiely, výsadkové diverzné jednotky a ďalšie zvláštne útvary sú nimi vybavené pre prípad boja muža proti mužovi.
Typy čepelí dýk upraviť
- Jednoduché úzke zúženie – najrozšírenejší tvar
- Široké zúženie, často nevyhnutné pri použití mäkkého kovu
- Zahnutý hrot – typický arabský tvar
- Špic v tvare S s protismerným oblúkom – obojstranne nabrúsený
- Dvojito zahnutý špic – typický indiánsky tvar
- Čepeľ v tvare listu – ťažká, aby dodala silu bodnej alebo sečnej rane
- Zvlnená čepeľ – typický malajský kris
