Dejiny Česka
Tento článok sa venuje dejinám Česka.
Pravek upraviť
Územie Česka (čiže tzv. českých krajín), teda Čechy, Morava a časť menšieho Sliezska, bolo osídlené od pradávna. Prvé doklady o tomto osídlení v podobe artefaktov siahajú až do staršej kamennej doby, zhruba 28 000 rokov pred Kr. Od 3. storočia pred Kr. obývali Česko Kelti. Meno keltského kmeňa Bojov sa stalo základom pre latinské pomenovanie Čiech Boiohaemum, z ktorého vznikol názov Bohemia, ktorý sa dodnes pre Čechy používa v mnohých jazykoch. Začiatkom 1. storočia prišli na územie Čiech germánske kmene a nedávne archeologické nálezy svedčia o tom, že sa rímske légie v 2. storočí na pár rokov dostali až na strednú Moravu k dnešnému Olomoucu.
Počiatky slovanského osídlenia upraviť
Na Morave a v Čechách sa prví Slovania objavili v 6. storočí, prevažne v jeho druhej polovici. Prišli z východu cez horské pásma, priesmyky a dolinami riek. Na území chránenom zo všetkých strán prirodzenou hranicou hôr a hlbokých lesov, panoval pomerný pokoj. V tom čase tu sídlili už iba zvyšky predchádzajúceho germánskeho obyvateľstva, ktorého väčšia časť sa odsťahovala na západ. Slovanov prišlo po menších skupinách niekoľko desiatok tisíc. Pokojne sa usadili vedľa germánskych osád, pretože pôdy bolo v úrodných nížinách okolo Labe, Ohře a dolného toku Vltavy dostatok. Najprv sa usadili na severnej Morave, odtiaľ pokračovali do Čiech, ktoré opustili predkovia Bavorov.[1] Z Čiech pokračovali na stredné Labe a k Sále, odkiaľ sa v roku 531 stiahli Durinkovia.[1]
O príchode Slovanov do Česka neexistujú písomné správy. Svedectvo o ňom sa dochovalo iba v rozprávaní, ktoré až po stáročiach zaznamenal a literárne spracoval Kosmas. Vierohodnejšie doklady podávajú archeologické nálezy. Jedným z najpozoruhodnejších je nálezisko pozostatkov 1 500 rokov starej osady v Březne u Loun v západných Čechách. Z nich vidno, že tu pôvodne stávala osada germánskych poľnohospodárov. Neskôr prišli Slovania a vybudovali si tu svoje sídlisko. Život Slovanov sa od životného spôsobu Germánov veľmi nelíšil, preto si mohli postupne odovzdať získané skúsenosti a navzájom sa prispôsobiť.
Samova ríša upraviť
V roku 623, podľa archeologických nálezov asi v oblasti Bratislavy, sa synovia avarských bojovníkov a slovanských žien vzbúrili proti útlaku Avarov. Vtedy prišiel do oblasti vzbury franský kupec Samo so svojou družinou. Pridali sa vraj na stranu Slovanov a spoločne pobili veľa Avarov. Slovania preto prijali Sama za svojho vládcu. „Tak sa stalo, že Samo založil prvú slovanskú ríšu. Oženil sa potom s dvanástimi slovanskými ženami, mal s nimi dvadsaťdva synov a pätnásť dcér a šťastne vládol 35 rokov. Všetky ďalšie boje, ktoré za jeho vedenia zvádzali Slovania s Avarmi, boli víťazné.“ Jadro ríše sa nachádzalo v oblasti dolného Pomoravia (južná Morava, Dolné Rakúsko, juhozápadné Slovensko, časť Maďarska), neskôr do nej patrili aj Čechy, Lužica a možno aj Korutánsko. Nešlo o skutočný štát, ale o nadkmeňový zväz.
658 – 833 upraviť
Po Samovej smrti sa jeho ríša asi rozpadla. Nadlho zmĺkli aj doboví kronikári. O českom území nemáme potom zhruba 130 rokov žiadne priame písomné správy až do obdobia, kedy tu vznikol už skutočný štát – Moravské kniežatstvo.
Podľa českých povestí bol jedným zo Samových synov český knieža Krok.Po Krokovi vraj vládu prevzali jeho tri dcéry – Libuša, Kazi a Teta. S Libušinou, s ich vládou avšak neboli spokojní mužskí šľachtici, ktorí nechceli aby im vládla žena. a tak si Libuša vzala za muža Přemysla Oráča, ktorý nastolil poriadok.
Čechy (presnejšie „Bohemia“ – čo bolo v tom čase označenie pre územie kedysi obývané Bójmi) sa prvýkrát spomínajú až roku 788 v súvislosti so zriadením „Českej marky“, čiže vojenskej marky proti Čechám, v severnom Bavorsku (neskôr Česká marka označovala Čechy v časoch, kedy boli „dobyté“ Východofrankami/Nemcami).
Písomné zmienky o Čechoch sa zjavujú nepriamo a sporne až ku koncu 8. storočia v súvislosti s expanziou Karola Veľkého do Bavorska a Panónie, priamo až začiatkom 9. storočia (podrobenie Čechov – „Cichu“ – Karolom Veľkým). Predkovia Čechov v tom čase žili ešte pravdepodobne (podobne ako iní Slovania s výnimkou najmä územia dnešnej Moravy a dnešného Slovenska) v podobe viacerých kmeňov. Spoločné im bolo to, že obývali geografickú oblasť nazývanú „Bohemia“ (Čechy). Jeden z kmeňov sa nazýval Čechovia. Neskôr, v 9. – 10. storočí sa tomuto kmeňu podarilo ostatné kmene zjednotiť pod svoju nadvládu a tak ostatné kmene prevzali jeho meno. Zjednotené kmene obyčajne nazývame „Česi“, spomínaný hlavný kmeň naopak „Čechovia“.
„Moravania“ (teda obyvatelia istého územia po oboch stranách rieky Morava a/alebo v okolí mesta „Morava“) sa prvýkrát spomínajú roku 822. Podľa archeologických nálezov však vieme,:
- že až do dnešnej južnej Moravy istý čas po Samovej smrti siahal vplyv Avarskej ríše (polické vzťahy sú neznáme). Avari boli úplne porazení vnútornými rozbrojmi a najmä výpravami Karola Veľkého koncom 8. storočia, ich zvyšky prežívali začiatkom 9. storočia pri Neziderskom jazere, Komárne a v dnešnom Chorvátsku
- že existuje čiastočná kontinuita sídiel z čias Samovej ríše a sídiel z konca 8. storočia, a
- že sa na tomto území už koncom 8. storočia, podobne ako na Slovensku, prejavil (najmä v porovnaní so susedným územím Bohemia – Čechy) značný kultúrny a hospodársky pokrok a vplyv vyspelej kultúry Franskej ríše. Dôvod je neznámy – možno bol pokrok spôsobený úrodnosťou údolí riek Moravy a Dyje, možno vplyvom blízkosti vyspelých oblastí okolo Dunaja ako obchodnej tepny, možno vplyvom totálnej porážky Avarov Karolom Veľkým koncom 8. storočia, možno niečím iným.
Vo vyspelom dolnom Pomoraví vzniklo niekedy v 8. storočí kniežatstvo, dnes nazývané Moravské kniežatstvo, prvý známy ozajstný štát na území dnešného Česka. Roku 833, keď Moravské kniežatstvo anektovalo susedné Nitrianske kniežatstvo, ležiace zhruba na území dnešného Slovenska a severného stredného Maďarska, vznikol štát neskôr nazývaný Veľká Morava (Veľkomoravská ríša). Prvým známym moravským (od roku 833 veľkomoravským) panovníkom bol knieža Mojmír I., ktorý vládol snáď od roku 830, a podľa ktorého sa dynastia nazýva Mojmírovci.
Veľká Morava upraviť
Do roku 846 Veľkej Morave vládol knieža Mojmír I. Knieža Svätopluk (vládol 870 – 894) vytvoril z Veľkej Moravy rozsiahlu a mocnú ríšu, ktorá sa rozkladala ďaleko za hranice Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Na Svätoplukovom dvore prijal krst aj český knieža Bořivoj I. V roku 888/890 k Veľkej Morave pripojil aj Čechy (Bohemia), ktoré sa však hneď po jeho smrti (konkrétne roku 895), podobne ako ostatné pripojené územia, od Veľkej Moravy odtrhli. V roku 863/864 prišla na Veľkú Moravu z byzantského Solúnu kresťanská misia Konštantína Cyrila a Metoda, ktorí priniesli hlaholiku a šírili kresťanstvo v staroslovienčine – macedónskom dialekte zrozumiteľnom slovanskému obyvateľstvu. Metod sa neskôr stal prvým veľkomoravským arcibiskupom. Veľkú Moravu asi v roku 907 vyvrátili starí Maďari.
Počiatky českého štátu upraviť
Počiatky českého štátu sú zahalené tajomstvom. V čase, keď Morava bola súčasťou veľkej ríše, Čechy („Bohemia“, „Česká marka“) ešte neboli zjednotené pod vládou jediného panovníka. Existovalo tu niekoľko menších celkov, v ktorých čele stáli miestni náčelníci – kniežatá. Niekedy v 9. storočí sa medzi kmeňmi na území Čiech presadili ako najsilnejší vládcovia zo stredočeského rodu Přemyslovcov, ktorý svoj pôvod odvádzal od bájnych predkov Přemysla Oráča a kňažnej Libuše. V 9. storočí Slovania z územia Čiech striedavo bojovali, podliehali alebo mali priateľské vzťahy s Franskou/Východofranskou ríšou aj Veľkou Moravou. Napokon sa Slovania zo stredných Čiech (a Slovania, ktorých prípadne ovládali) roku 895 po odtrhnutí od Veľkej Moravy stali vazalmi Východných Frankov (Nemcov) – Nemci ich kniežatá odvtedy titulovali ako vojvodov (Herzog) svojej ríše.
Prvé přemyslovské knieža, o ktorom sa dochovali záznamy v dobových písomnostiach, sa volal Bořivoj I. a žil asi v rokoch 852 – 888/889. Spomína sa v roku 872 ako jedno z českých kniežat. Bořivoj sa niekedy v 80. rokoch 9. storočia dal spoločne so svojou ženou Ludmilou pokrstiť pravdepodobne osobne arcibiskupom Metodom na Veľkej Morave. Asi od roku 885 sídlil na hradisku Levý Hradec, kde nechal vybudovať prvý kresťanský kostol – rotundu sv. Klimenta, a odkiaľ ovládol vltavskú kotlinu. Vzápätí proti nemu vypuklo povstanie, ktoré so Svätoplukovou pomocou potlačil. Potom dal postaviť na ostrohe nad Vltavou ďalší kresťanský kostolík, zasvätený tentoraz Panne Márii. Stalo sa tak na mieste, kde sa od pradávna konali kmeňové zhromaždenia Čechov a obetovalo sa pohanským bohom. Tu stál tiež kamenný kniežací stolec, na ktorý boli obradne usádzaní noví vládcovia vybraní ľudom kmeňa. Týmto spôsobom vyjadril svoje víťazstvo nad pohanskými povstalcami, ktorí sa nechceli podriadiť jeho vláde.
Za vlády Bořivojovho syna Spytihněva I. (vládol 894 – 915) bola celá plošina ostrohy obohnaná obranným valom a vznikol tu kniežací palác. Tak boli položené základy Pražského hradu, kam presídlil knieža so svojou družinou z Levého Hradca. Praha sa stala centrom rodiaceho sa českého štátu. Z Pražského hradu a ďalších hradísk v stredných Čechách začali přemyslovskí vládcovia spravovať okolité územie, kde si postupne podriadili miestnych obyvateľov a primäli ho k odvádzaniu dávok. Po Svätoplukovej smrti zanikla zvrchovanosť Moravy nad Čechami a (prinajmenšom) stredočeské kniežatá, ako sme už spomínali, dostali do vplyvu Východofranskej ríše (895).
Za skutočného tvorcu českého štátu je dnes považovaný Boleslav I. (vládol 935 – 967 alebo 972), ktorý nastúpil vládu po zavraždení svojho staršieho brata kniežaťa Václava. Kým za Václavovej vlády boli novo dobyté územia pripájané k přemyslovskému štátu iba voľne (boli tu ponechané miestne kniežatá a obyvateľstvu bola uložená povinnosť odvádzať tribút), usiloval sa Boleslav o zjednotenie celých Čiech. Prostriedkom bolo zavádzanie hradskej sústavy.
Na novo dobytých územiach nechal Boleslav stavať hrady, do ktorých dosadzoval svojich správcov (kastelánov) a vojenské posádky. Prostredníctvom tejto hradskej správy pevne ovládal a riadil celú krajinu. Tento postup mu umožnila skutočnosť, že sa postavenie Přemyslovcov v stredných Čechách za jeho tridsaťročného panovania natoľko upevnilo, že si mohol dovoliť vyberať od tunajších obyvateľov pravidelné dane. Daň predstavovala poplatok za ochranu, ktorú knieža svojmu ľudu poskytoval. Zo získaných prostriedkov zriadil a vydržiaval početnú a dobre vyzbrojenú družinu s ktorou začal konečný boj za zjednotenie celých Čiech. Upevnenie moci vo vnútri štátu umožnilo Boleslavovi zahájiť výboje, počas ktorých pripojil Sliezsko, Krakovsko a Moravu. Jedinými pánmi zjednotených Čiech sa přemyslovské kniežatá stali až roku 995 po vyvraždení konkurenčného rodu Slavníkovcov, ktorých prakticky nezávislé panstvo sa rozkladalo vo východných Čechách okolo Libice nad Cidlinou.
České kniežatstvo lénom Svätej rímskej ríše upraviť
Po smrti Boleslava II. († 999) sa postavenie českého štátu v dôsledku rozbrojov medzi jeho následníkmi značne zhoršilo. Slabosti panovníckej moci využilo poľské knieža Boleslav Chrabrý a na český trón dosadil záhadného príbuzného Přemyslovcov Vladivoja (vládol 1002 – 1003). Knieža chcel upevniť svoje neisté postavenie, preto požiadal rímskeho kráľa, aby mu udelil Čechy do léna. Tým umožnil začlenenie českého štátu do rímskonemeckej ríše.
Christianizácia Čiech upraviť
Tak ako inde v Európe malo aj na utváraní českého štátu dôležitý vplyv kresťanstvo. Kronikár Kosmas spojil jeho príchod do Čiech s pokrstením kniežaťa Bořivoja na Veľkej Morave. Dnes je však známe, že kresťanstvo sa do Čiech šírilo už predtým z Franskej ríše (na Morave aj z iných oblastí – Írsko, Byzancia, atď.). Všetky kniežatá Čiech počnúc Bořivojom sa stali kresťanmi. Kresťanstvo upevňovalo ich postavenie.
Každý kresťanský štát a jeho panujúci rod získali časom svojho patróna, svätca, k nemu sa veľmoži aj ľud obracali v ťažkých chvíľach o pomoc. Títo „nebeskí“ ochrancovia pochádzali často z vládnucej dynastie. Patrónmi českého štátu a dynastie Přemyslovcov sa stali sv. Václav a jeho stará matka sv. Ľudmila, ktorá zahynula rovnako ako jej vnuk za nejasných okolností.
Prvé kresťanské kostoly boli vybudované koncom 9. storočia na kniežacích sídlach (Levý Hradec, Pražský hrad). Veľa kostolov nechal neskôr vystavať na novo zakladaných správcovských hradoch Boleslav I. Slúžili najskôr kniežaťu a veľmožom, ktorí prijali novú vieru, neskôr tiež obyvateľstvu hradského obvodu. Od 11. storočia sa stavali rotundy a baziliky v románskom slohu. Ako druhá kresťanská stavba vznikla na Pražskom hrade bazilika sv. Juraja (vystavaná za vlády Vratislava I. a dočasne sa stala hlavným kostolom kniežacieho paláca a celých Čiech. Zakrátko tu nechal knieža Václav vystavať ešte rotundu sv. Víta, do ktorej uložil pozostatky tohto svätca, ktoré získal do daru od východofranského kráľa Henricha Vtáčnika. Medzi najznámejšie dochované románske objekty v Čechách patrí rotunda sv. Juraja na hore Říp alebo rotunda sv. Martina na Vyšehrade.
Spočiatku sa kresťanské Čechy nachádzali pod cirkevnou správou biskupstva v bavorskom Rezne (Regensburgu). Roku 973 dosiahol Boleslav II. založenie biskupstva v Prahe, ktoré bolo podriadené mohučskému arcibiskupovi. Zriadenie samostatnej cirkevnej organizácie posilnilo postavenie utvárajúceho sa českého štátu a prestíž jeho panovníka. Knieža a jeho nástupcovia darovali pražskému biskupstvu rozsiahle pozemky s poddanými, aby ho hmotne zabezpečili. Biskupov považovali za svojich služobníkov a presadili si rozhodujúci vplyv na ich výber. Biskupským kostolom a tým aj najvýznamnejšou cirkevnou stavbou v krajine sa stala rotunda sv. Víta.
Ako prvý zasadol na pražský biskupský stolec saský kňaz Dětmar a po ňom Slavníkovec Vojtech. V svojej dobe patril k najvzdelanejším mužom Európy a bol priateľom cisára Otta III., ktorý bol jeho príbuzným. Dlhé roky žil v ríši, kde študoval na cirkevných školách. Pomery v Čechách, kde sa prostí vidiečania len pozvoľna stotožňovali s kresťanským učením a dlho ľpeli na pohanských zvyklostiach, ho silno sklamali. Márne sa snažil primäť knieža a jeho dvor, aby žili ako praví kresťania. Na znamenie nesúhlasu s ich chovaním opustil dvakrát Čechy. Uchýlil sa do Ríma a vstúpil tu do kláštora. Neskôr sa vybral šíriť vieru do Pobaltia medzi pohanských Prusov, ktorí ho zabili. Bol vyhlásený za svätého a stal sa ďalším z radu českých patrónov.
K cirkevnej organizácii patrili neodmysliteľne tiež kláštory. Ako prvý v Čechách vznikol ženský benediktínsky kláštor pri bazilike sv. Juraja na Pražskom hrade (okolo roku 970). Jeho predstavenou (opátkou) sa stala sestra Boleslava II. Mlada. Nie dlho nato založili benediktíni, ktorých priviedol do Prahy z Talianska biskup Vojtech, mužský kláštor v Břevnove pri Prahe (993). Kláštory sa stali významnými strediskami kultúry a vzdelanosti. Pri biskupstvách a kláštoroch sa zriaďovali prvé školy, ktoré slúžili na výchovu budúcich kňazov. Vyučovalo sa latinsky. Kostoly a kláštory zakladali spočiatku výlučne členovia panovníckej dynastie, od konca 11. storočia aj šľachtické rody.
Povýšenie na kráľovstvo upraviť
Vratislav II. (vládol 1061 – 1092) sa počas svojej vlády stal účastníkom neľútostného boja o investitúru medzi cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII.. V spore hájil cisárovu stranu. Odmenou za to mu Henrich IV. udelil osobný kráľovský titul, ktorý pápež samozrejme nepotvrdil. Ako Vratislav I. bol roku 1086 v Prahe slávnostne korunovaný ako prvý český kráľ.
Vladislav II. (vládol 1140 – 1172), vnuk kráľa Vratislava I., sa stal blízkym spojencom rímskeho cisára Fridricha I. Barbarossu, ktorý sa usiloval ovládnuť Itáliu. Knieža mu pri tom výdatne pomáhal. Českí bojovníci sa nejeden raz vyznamenali v boji, zvlášť pri obliehaní Milána. Keď sa mesto vzdalo, konala sa tu slávnostná omša, pri ktorej bol Vladislav I. v roku 1158 za odmenu korunovaný za českého kráľa. Titul údajne získal dedične, ale jeho nástupcom sa ho nepodarilo udržať.
Karol IV. upraviť
V roku 1310 na český trón nastupuje Ján Luxemburský, ktorý sa oženil s Eliškou Přemyslovnou, dcérou kráľa Václava II. Za jeho syna Karola, ktorý sa stal českým kráľom v roku 1346 a ktorý bol v roku 1355 korunovaný za cisára Svätej rímskej ríše, dosiahli české krajiny neobyčajný rozkvet. Za Karola IV. bola v roku 1347 v Prahe založená prvá univerzita v strednej Európe, ktorá neskôr prijala názov Karlova univerzita. Karol IV. ďalej položil základy gotickej Prahy, založil Nové Mesto pražské, zveľadil Staré Mesto a Pražský hrad, dal v Prahe postaviť kamenný most cez Vltavu, ktorý nesie jeho meno (Karlov most), a neďaleko Prahy postavil hrad Karlštejn. V jeho dobe bola Praha povýšená na stred ríše a so svojimi štyridsiatimi tisícami obyvateľov bola vtedy jedným z najväčších miest Európy.
Husitstvo upraviť
.png)
Po smrti Karola IV. sa v roku 1378 vlády ujal jeho syn Václav IV. V Prahe začína pôsobiť kazateľ Konrád Waldhauser, ktorý sa búril proti nepravostiam v cirkvi a usiloval sa o jej reformu. V jeho úsilí neskôr pokračuje rektor pražskej univerzity Majster Jan Hus. Jeho kázne, v ktorých Hus svojimi názormi predpovedá neskoršie protestantské hnutie, vzbudzujú nevôľu cirkvi, ale majú v krajine široký ohlas. Hus je v roku 1414 predvolaný do Kostnice (Konstanz), aby na cirkevnom sneme čelil obžalobe z kacírstva. Napriek všetkému nátlaku a väzneniu však Hus svoje názory neodvolal. 6. júla 1415 bol z rozhodnutia koncilu v Kostnici ako kacír upálený.
Keď správa o Husovom upálení došla do Čiech, rivalita medzi husitmi, ktorí súhlasili s Husovými názormi na reformu cirkvi, a katolíkmi sa postupne zmenila na otvorené nepriateľstvo. Defenestrácia konšelov a prísažníkov z okien pražskej radnice a sústreďovanie husitov v mestách i v horských oblastiach boli začiatkom husitskej revolúcie a vojen, ktoré ju nasledovali. V roku 1420 husiti stanovili svoj program v takzvaných Štyroch pražských artikulách. V tom istom roku založili mesto Tábor, ktoré sa potom stalo centrom husitskej revolúcie.
Na udalosti v českých krajinách reagovala cirkev od roku 1420 až do roku 1431 piatimi križiackymi výpravami. Všetky boli v bitkách husitským vojskom porazené. Husitské vojská viedol Jan Žižka z Trocnova (1374 – 1422), po ňom prevzal vedenie husitských vojsk Prokop Holý. Ani husiti sa nevyhli vnútorným rozporom a rozdelili sa na radikálne krídlo Táboritov a umiernených, ktorým išlo o dohodu s císárom a cirkvou. To nakoniec viedlo k bratovražednej bitke pri Lipanoch v roku 1434, v ktorej Táboriti boli porazení. Koniec husitským vojnám urobilo až schválenie takzvaných bazilejských kompaktát. V roku 1436 bolo nakoniec dosiahnuté dohody medzi císárom Žigmundom a Českým kráľovstvom na sneme v Jihlave.
Obdobie medzivládia (1439 – 1453) upraviť
Smrťou Albrechta Habsburského v októbri roku 1439 v Česku zavládlo obdobie interregna (medzivládia). Stavy začali hľadať vhodného kandidáta na český trón, no žiadny vhodný sa nenaskytol. O českú korunu nebol záujem. Autorita českého kráľa sa rozpadla, kráľovský majetok rozkradnutý, ten ktorý zostal bol vyrabovaný, feudáli žijú v súkromných vojnách. Popredné šľachtické rody konajú výpady proti susediacim panstvám. Krajina prežívala devastujúci rozklad a stala sa obrazom biedy a utrpenia. V tejto situácii sa 20. júna 1440 v Prahe konala kráľovská voľba – zbor 46 voliteľov, medzi nimi aj neskorší kráľ Jiří z Poděbrad, dal svoje hlasy Albrechtovi Bavorskému, bavorskému vojvodovi.
Albrecht III. Bavorský bol synovec kráľovnej Žofie, manželky zosnulého Václava IV., hovoril po česky a českú realitu dôverne poznal, veď dlho prebýval na pražskom dvore. Albrecht bol síce zvolený a české posolstvo ho navštívilo s korunou v bavorskej Kube, ale práve asi na základe znalosti českých pomerov Albrecht odmietol.
Absencia panovníka priviedla české stavy k núdzovému riešeniu. České stavy sa roku 1440 v „listu smírném“ rozhodli nahradiť chýbajúcu ústrednú moc delegáciou právomocí smerom dolu – teda do krajov. Tak v vznikli regionálne šľachtické spolky –"sněmíky", či inak landfrídy, ktoré zabezpečovali aspoň minimálny chod štátu, ich poslaním bola eliminácia rušiteľov mieru. Spoluprácu landfrídov zaisťovali pravidelné krajinské snemy. Landfrídy sa čoskoro začali integrovať vďaka silným osobnostiam: medzi nimi bol Hynek Ptáček z Pirkštejna, Jiří z Poděbrad, Oldřich z Rožmberka. Ďalej pokračujú spory medzi katolíckou stranou v kráľovstve, reprezentovanou Oldřichom z Rožmberka a kališníckou stranou, predstavovanou Hynkom Ptáčkom.
V situácii mocenských sporov sa prehlásil za krajinského správcu Jiří z Poděbrad. Fakticky mu bol tento status krajinským snemom udelený až roku 1452 potom, čo zlikvidoval vnútorných nepriateľov v kráľovstve. Správcom sa mal stať iba na dva roky, v skutočnosti však mu postavenie vydržalo až do Ladislavovej smrti.
Jiří z Poděbrad upraviť
V roku 1448 sa stal krajinským správcom Jiří z Poděbrad, utrakvista, ktorý bol v roku 1458 po smrti kráľa Ladislava Pohrobka (1453 – 1457) zvolený českými stavmi za kráľa. Do obdobia jeho vlády spadajú počiatky českej reformačnej cirkvi, Jednoty bratrskej. Po smrti „husitského kráľa“ Jiřího z Poděbrad v roku 1471 nastupuje na český trón jagelovská dynastia, ktorá vládne až do roku 1526, kedy bol po smrti kráľa Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči zvolený Ferdinand I. Habsburský.
Český štát za vlády Jagelovcov upraviť
Jagelovci sa dostali na český trón roku 1471 v osobe najstaršieho syna poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa Kazimíra IV. Jagelovského Vladislava a vládli tu až do roku 1526, kedy Vladislavov bezdetný syn Ľudovít zahynul v bitke pri Moháči proti osmanským Turkom. Išlo o slabých panovníkov. Obidvaja prebývali väčšinu času v Uhorsku. Dlhodobú panovníkovu neprítomnosť využívala šľachta na vlastné obohacovanie na úkor kráľovského vlastníctva. O majetok aj politický vplyv v krajine súperili mocné šľachtické skupiny.
,_Rudolf_II.jpg)
Po prehratej bitke pri Moháči sa kráľ Ľudovít Jagelovský utopil na úteku v bažinách. Česko-uhorská vetva dynastie Jagelovcov vymrela po meči. Stavy českých krajín boli znovu postavené pred otázku, koho zvoliť za kráľa.
Český štát za vlády prvých Habsburgovcov upraviť
Za vlády cisára Rudolfa II. (1576 – 1611) sa Praha znovu stáva kultúrnym centrom ríše, ale po jeho smrti dochádza opäť k rozporom medzi katolíkmi a stúpencami reforiem, ktoré vrcholia v povstaní českých stavov proti kráľovi Matejovi, ktorý nastúpil na český trón po svojom bratovi Rudolfovi.
Biela hora upraviť
Dňa 23. mája 1618 boli z okien pražského hradu vyhodení dvaja kráľovskí miestodržitelia Slavata a Martinic a ich sluha Fabricius. Dňa 26. augusta 1619 zvolili české stavy za českého kráľa Fridricha Falckého. Jeho vláda však netrvala dlho. Vojsko českých stavov bolo 8. novembra 1620 v rozhodujúcej bitke na Bielej hore pri Prahe porazené a kráľ Fridrich sa zachránil útekom.
Protestantskí rebeli boli kruto potrestaní. 27 českých "pánov" (3 páni, 7 rytierov a 17 mešťanov), ktorí sa zúčastnili odboja proti Habsburgovcom, bolo v Prahe 21. júna 1621 na Staromestskom námestí verejne popravených. Táto poprava bola iba úvodom k ďalším represívnym opatreniam a protireformačným dekrétom. Cisár Ferdinand II. Habsburský, ktorý nastúpil na trón v roku 1620, síce viacero účastníkov povstania omilostnil, ale skonfiškoval ich majetok. V krajine, ktorá bola z 90 % protestantská, začala prebiehať násilná protireformácia.
Tridsaťročná vojna upraviť
Tridsaťročná vojna, ktorá stavovské povstanie nasledovala, spustošila a zbedačila krajinu natoľko, že z pôvodných viac ako troch miliónov obyvateľov zostalo osemsto tisíc. Mnohí dali prednosť emigrácií do susedných krajín, kde bolo protestantské vyznanie povolené. Najvýznamnejšou osobnosťou je medzi nimi Jan Amos Komenský (1592 – 1672), český mysliteľ a pedagóg, jedna z hlavných osobností Jednoty bratrské. Vestfálskym mierom v roku 1648, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu, bol osud českých krajín spečatený.
Rekatolizácia upraviť
Česká šľachta a zemianstvo boli zdecimované, ich statky boli dané cudzincom a na poddaných boli uvrhnuté nepomerne vyššie robotné povinnosti, vyúsťujúce v rokoch 1680 & 1775 v sedliacke povstania, ktoré boli krvavo potlačené. Pokračovala násilná rekatolizácia krajiny, Kralická biblia a rad iných kníh boli na indexe. Zakázané knihy nájdené pri domových prehliadkach zbierali a pálili. Väčšine obyvateľov nezostalo ako podvoliť sa nátlaku. Len nepatrná menšina tajných Bratov si za cenu predstierania, že sú katolíkmi, dokázala udržať svoju vieru. Niektorí sa radšej prihlásili k vyznaniu židovskému, ktoré bolo jediným zostávajúcim povoleným náboženstvom. Pamätníkom tohto obdobia je na druhej strane rad barokových kostolov na vidieku a vrcholné stavby českého baroka vybudované prevažne v 1. polovici 18. storočia.
Úľavu priniesli až reformy cisára Jozefa II. (1780 – 1790). Bol zrušený jezuitský rád, zakázané mučenie pri hrdelných procesoch, súdnictvo je oddelené od správy a v roku 1781 bol vydaný patent o zrušení nevoľníctva; tolerančný patent, ktorým sa povoľuje príslušnosť k dvojitému protestantskému vyznaniu, bol vydaný v tom istom roku. Súčasne však dochádza k centralizácii správy a ku germanizácii vyššieho školstva a úradov.
Národné obrodenie upraviť
Reakciou na germanizačné úsilie je české národné obrodenie, ktorého začiatok sa kladie do zhruba rovnakej doby a koniec do revolučného roku 1848. V 80. rokoch 18. storočia začínajú v Prahe vychádzať prvé české noviny, začína sa hrať české divadlo, v roku 1792 sa zriaďuje stolica českého jazyka a literatúry na pražskej univerzite. V 19. storočí sa české krajiny rýchlo industrializujú a dochádza k všeobecnému rozvoju vzdelania, kultúry a českej literatúry.
Rozvoj demokracie upraviť
V revolučnom roku 1848 je definitívne zrušená robota. Tento sľubný rozvoj prerušil neoabsolutizmus v 50. rokoch. V roku 1860 októbrový diplom obnovil ústavnosť. V roku 1869 bola uzákonená povinná osemročná školská dochádzka. V roku 1882 bola Karlova univerzita v Prahe rozdelená na nemeckú a českú. V roku 1883 sa v Prahe otvára Národní divadlo. V roku 1886 sa rozhorel Spor o rukopisy.
Česko-Slovensko upraviť
V dôsledku porážky v prvej svetovej vojne (1914 – 1918) sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo. Na jeho troskách vznikli nové štáty: Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Kráľovstvo SHS a tiež Česko-Slovensko, ktoré sa ustavuje 28. októbra 1918 ako demokratický štát na čele s prezidentom Tomášom Garriguom Masarykom (1850 – 1937). Okrem Čiech a Moravy sa súčasťou Česko-Slovenska stáva aj Slovensko a Podkarpatská Rus. Čo do národnostného zloženia je však štrnásťmiliónové Česko-Slovensko nestabilný štát. Okrem Slovákov, ktorí od zániku Veľkomoravskej ríše boli súčasťou Uhorska, má viac ako trojmiliónovú nemeckú menšinu, takmer trištvrtemiliónovú maďarskú menšinu na južnom Slovensku, poľskú menšinu na Tešínskom Sliezsku a Rusínov na Podkarpatskej Rusi.
Spolužitie s českými Nemcami bolo od začiatku konfliktné. Nemecké Rakúsko, vyhlásené tesne po konci prvej svetovej vojny, si robilo nároky na územia s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Tie však boli pomerne rýchlo obsadené vojskami ČSR. Dňa 4. marca 1919 došlo v Kadani k tragickému incidentu medzi nemeckými obyvateľmi a českým vojskom. Výsledkom bolo 25 mŕtvych a niekoľko desiatok zranených. Českí Nemci neboli pozvaní k tvorbe definitívnej ústavy z roku 1920. Až do roku 1926 neboli ani súčasťou vládnych koalícií.
V roku 1933 sa v susednom Nemecku dostáva k moci Adolf Hitler a z Nemecka sa stáva totalitný štát. Hitlerovské Nemecko v roku 1938 obsadzuje Rakúsko, ktoré sa anšlusom stáva súčasťou tak zvanej Veľkonemeckej ríše, a Česko-Slovensko so svojimi tromi miliónmi Nemcov sústredenými najmä v pohraničných oblastiach štátu je ďalšie na rade. Hitler žiada o odstúpenie pohraničného územia Nemecku. Napriek tomu, že má Česko-Slovensko obrannú dohodu s Francúzskom a Sovietskym zväzom, vtedajší predstavitelia týchto krajín chcú zabrániť vojne stoj čo stoj. Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1938 je česko-slovenská vláda prinútená kapitulovať a Sudety (pohraničné oblasti Čiech, Moravy a Sliezska) sú pričlenené k Nemecku. Oklieštené Česko-Slovensko je potom 15. marca 1939 zabrané nemeckým vojskom a vyhlásený Protektorát Čechy a Morava. Deň predtým Slovensko vyhlásilo nezávislosť a Maďarsko zabralo Podkarpatskú Rus.
1. septembra 1939 vypukla 2. svetová vojna. V máji 1945, kedy vojna skončila víťazstvom spojencov, bolo Česko-Slovensko obnovené, aj keď Podkarpatská Rus bola v rozpore s predchádzajúcimi dohodami pričlenená k Sovietskemu zväzu. Dochádza k hromadnému odsunu Nemcov z pohraničných oblastí – Sudet. Vo februári 1948 sa potom vďaka puču v Česko-Slovensku chopia moci komunisti; krajina sa stáva totalitným štátom a súčasťou východného bloku.
Liberalizačné hnutie roku 1968 známe ako Pražská jar bolo porazené vďaka sovietskej invázii v auguste toho istého roku. Nasledovalo obdobie normalizácie. V roku 1968 vznikla Česká národná rada.[2] a v roku 1969 bolo Česko-Slovensko federalizované a vznikla Česká socialistická republika.[3][4]
Pomery v krajine zmenila až nežná revolúcia v novembri 1989. V roku 1990 bola Česká socialistická republika premenovaná na Českú republiku.[5]
Ako štátny útvar prestalo Česko-Slovensko existovať 31. decembra 1992 a 1. januára 1993 sa mierovou cestou osamostatnili Česko a Slovensko.[6]
Samostatné Česko upraviť
Referencie upraviť
- ↑ a b STEINHÜBEL, Ján. Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004 [online]. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Slowaków w Polsce, 2011, [cit. 2013-06-17]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ Ústavní zákon č. 77/1968 Sb., o přípravě federativního uspořádání Československé socialistické republiky
- ↑ Ústavní zákon č. 143/1968 Sb., o československé federaci
- ↑ KNAPPOVÁ, Miroslava. Česko = Česká socialistická republika. Naše řeč. 1983, roč. 66, čís. 4.
- ↑ Ústavní zákon České národní rady č. 53/1990 Sb., o změně názvu České socialistické republiky
- ↑ Ústavní zákon č. 542/1992 Sb., o zániku České a Slovenské Federativní Republiky
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Česka
