Dejiny Juhoslávie

Tento článok je o dejinách Juhoslávie.

Vlajka bývalej Juhoslávie

Rozsah Juhoslávie

6. storočie až 1914

Južní Slovania na územie bývalej Juhoslávie prichádzali počnúc 6. storočím.

Slovinci

Slovinci sa prakticky ihneď stali súčasťou Nemeckej ríše a od 13. storočia postupne (1276-1500) súčasťou habsburskej monarchie (Rakúska) a 1867-1918 Rakúsko-Uhorska. V 19. storočí časť pripadla Taliansku.

Chorváti a Srbi

Chorváti a Srbi (približne na území dnešného Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Srbska) vytvorili od 10. storočia vlastné štáty.

Dnešné Chorvátsko sa potom od roku 1102 stalo súčasťou Uhorska (severné časti už skôr) a spolu s ním od roku 1526 súčasťou habsburskej monarchie (Rakúska) a 1867 – 1918 Rakúsko-Uhorska. V 16. a 17. storočí bola väčšina Chorvátska (východné časti) prechodne súčasťou Osmanskej ríše.

Severné časti dnešného Srbska patrili k Uhorsku (habsburskej monarchii, Rakúsko-Uhorsku), v 16. a 17. storočí boli prechodne súčasťou Osmanskej ríše. Aj samotné Srbsko a Bosnu a Hercegovinu už v polovici 15. storočia definitívne dobyli Osmania. Bývalá čať srbského územia nazývaná Čierna Hora si však udržala faktickú nezávislosť (až do roku 1918). Začiatkom 19. storočia aj Srbsko získalo nezávislosť v rámci Osmanskej ríše, v roku 1878 potom úplnú suverenitu. Srbčina a srbochorvátčina sa stali úradnými jazykmi. Už ako samostatný štát sa Srbsko zúčastnilo balkánskych vojen (1912-1913). V prvej balkánskej vojne získalo územie Macedónie. V druhej sa chystalo rozšíriť svoje územie až po Jadranské more, prekazilo mu to však Rakúsko-Uhorsko ktoré podporilo nezávislosť Albánska.

Bosnu a Hercegovinu v roku 1878 okupovalo Rakúsko-Uhorsko (formálne zostala časťou Osmanskej ríše), ktoré ju roku 1908 aj formálne anektovalo.

Slovania v habsburskej monarchii a Rakúsko-Uhorsku, najmä Slovania v Uhorsku, boli utláčaní a mali nanútené iné kultúry.

Macedónia

Macedónia sa v polovici 9. storočia stalo súčasťou Bulharska, 1018 Byzantskej ríše, 1230 opäť Bulharska, v pol. 14. storočia súčasťou Srbska, v 15. storočí až 1912 bolo súčasťou Osmanskej ríše a časť Macedónie zodpovedajúca dnešnému Macedónsku bola 1913-1918 súčasťou Srbska.

Prvá svetová vojna (1914-1918)

Keď Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku, začala sa prvá svetová vojna (1914). Ako Srbsko, tak aj Čierna Hora, boli na strane Dohody. Bosna a Hercegovina a Chorvátsko patrili Rakúsko-Uhorsku, Slovinsko sčasti Taliansku a sčasti Rakúsko-Uhorsku.

Počas vojny začali ešte neosamostatnení južní Slovania uvažovať o samostatnosti, vzhľadom na to, že v jednom bode zo 14 bodov prezidenta Woodrowa Willsona bolo napísané, že každý národ má nárok na svoju vlastnú krajinu. Ešte pred prvou svetovou vojnou, Rusi vysvetľovali svoju expanziu na Balkánskom polostrove tak, že „chcú oslobodiť a zjednotiť južných Slovanov“. Bola to len zámienka, ale Srbi to považovali za dobrý nápad. Chceli vytvoriť krajinu, ktorá bude združovať všetkých južných Slovanov, a v ktorej budú mať kľúčové postavenie. Chorváti a Slovinci boli ale rozdelení na dva tábory: jednak juhoslovanský a jednak nacionalistický za vytvorenie samostatného Chorvátska. Nakoniec bola väčšina tých, čo chceli zlúčiť južných Slovanov. Vznikla pôda pre vytvorenie spoločného štátu, a tak sa aj stalo v roku 1918. Vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, skrátene Kráľovstvo SCHS (po juhoslovansky SHS).

Medzivojnové obdobie (1918 - 1941)

Vznik Kráľovstva SCHS na jeseň 1918 bol výsledok mnohoročných snáh o osamostatnenie južných Slovanov. Do novej juhoslovanskej monarchie sa začlenili územia patriace bývalému Rakúsko-Uhorsku (Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina), Srbska (zloženého zo samotného Srbska a Macedónie) a Čiernej Hory.

Zosilňovanie mocenskej hegemónie Srbov v mnohonárodnostnom štáte viedlo k nespokojnosti ostatných národov, vnútropolitickej kríze a aj k nárastu nacionalistických a fašistických tendencií. V roku 1929 sa Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov premenovalo na Juhosláviu. V roku 1934 sa Juhoslávia pripojila k balkánskej dohode spolu s Tureckom, Gréckom a Rumunskom. Pôvodná zahraničná politická orientácia Juhoslávie na Francúzsko a Malú dohodu (Juhoslávia, Česko-Slovensko, Rumunsko), bola v polovici 30-tych rokov vystriedaná snahami o zblíženie s nacistickým Nemeckom, Bulharskom a Talianskom.

Druhá svetová vojna (1941 - 1945)

Nástup protinemeckej a protifašistickej vlády v Juhoslávii koncom marca 1941 sa stal podnetom k nemeckému vpádu do krajiny 6. apríla 1941. Vtedajšie územie Juhoslávie bolo rozdelené medzi dva nové štáty (Chorvátsky a Srbský), Taliansko, Nemecko, Maďarsko a Bulharsko. Proti okupantom sa náhle rozvinulo masové hnutie odporu pod vedením juhoslovanských komunistov na čele s Josipom Brozom Titom. Počas vojny zahynul milión obyvateľov krajiny.

1945 - 1989

Juhoslávia sa pod Titovým vedením sama oslobodila, preto potom nebola závislá na Sovietskom zväze. J. B. Tito odmietal spolupracovať so Stalinom, aj tak sa ale Juhoslávia začlenila skôr do východného než do západného bloku. Tito tu zaviedol vlastnú formu socializmu, tzv. titoizmus, a spolupracoval aj so západnými štátmi.

Počas konca druhej svetovej vojny vrátilo Taliansko Juhoslávii územia obývané Slovincami. Roku 1945 bola zrušená monarchia a vznikla Juhoslovanská federatívna ľudová republika. Partizáni tu vyčlenili 6 republík, z ktorých sa federácia skladala; podrobnejšie pozri v článku Juhoslávia (1943 - 1992).

Josip Broz Tito sa v roku 1963 stal doživotným prezidentom. Vraví sa, že „držal Juhosláviu pohromade“. V roku 1980 zomrel, na jeho počesť sa premenovalo veľa obcí v Juhoslávii, vrátane Podgorice, hlavného mesta Čiernej Hory, ktorá sa premenovala na Titograd. Po jeho smrti nastala v krajine hospodárska kríza a (ďalší) vzrast nacionalizmu.

1989 - 1992

20. storočie sa pre južných Slovanov skončilo nečakane: Zatiaľ čo na jeho začiatku sa spoločnými silami snažili navzájom oslobodiť, na konci stáli proti sebe. Vojna v Juhoslávii (1991-1995), bola jedna z natragickejších, najsmutnejších a predovšetkým najzbytočnejších vojen v Európe. Nie nadarmo sa jej hovorí „Bratská vojna“, rozdelila kamarátov, príbuzných, rodiny, spolužiakov:

Slovinsko a Chorvátsko

Keď v roku 1989 padol komunistický režim a skončila sa studená vojna, národy sa dožadovali demokracie. Chorváti a Slovinci ju využili v referende v roku 1990. V oboch krajinách väčšina obyvateľov bola za samostantosť, a tak bola 25. júna 1991 vyhlásená Slovinská Republika a Chorvátska Republika. Obe nové krajiny si pritom nárokovali svoje územia, vyčlenené partizánmi v roku 1945. Situácia bola už predtým napätá, no nikto neočakával, že sa to takto zvrhne. Srbi v Slovinsku a Chorvátsku sa začali búriť. Belehrad poslal juhoslovanskú armádu, zloženú prevažne zo Srbov, aby začali obliehať Ľubľanu (hlavné mesto Slovinska) a prinútili Slovinsko a Chorvátsko začleniť sa späť do Juhoslávie. Keď sa tak nestalo, začali Srbi Ľubľanu bombardovať. Chorváti sa tomu nechceli prizerať a pridali sa na stranu Slovinska, boje sa preniesli do Chorvátska.

Srbi sa cítili ukrivdení, krajina prišla o prírodné bohatsvo a v nepochybnom rade aj o cestovný ruch (veď celá Dalmácia patrila Chorvátsku). Začala sa občianska vojna. Srbi žijúci na uzemí vtedajšej zvyšnej Juhoslávie boli buď vyhnaní alebo zabití. Do ich obydlí sa potom nasťahovali Chorváti – hovorí sa tomu „etnické čistky“.

Macedónsko

19. novembra 1991 vyhlásilo na základe referenda samostatnosť aj Macedónsko a vyhlásilo Macedónsku republiku (do OSN bola prijatá – pre obavy z územných nárokov Grécka na jeho provinciu – pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, čiže FYROM – Former Yugoslav Republic of Macedonia). Srbi sa však skôr zaujímali o Chorvátsko, preto sa Macedónsko odlúčilo od Juhoslávie pokojnou cestou. Bulharsko uznalo ako prvé samostatnosť Macedónska. Do rozpadajúcej krajiny bol zavolaný tiež UNPROFOR.

Bosna a Hercegovina

V Bosne a Hercegovine bola situácia nestabilná. Krajina ešte nevedela, na ktorú stranu sa pridá. Po útoku juhoslovanskej armády na obyvateľov sa však krajina rozhodla pre samostatnosť.

Vzhľadom na to, že v Bosne a Hercegovine žilo veľa Srbov, sa situácia veľmi skomplikovala. Bosna a Hercegovina bola vtedy zložená z troch častí, z chorvátskej, moslimskej a srbskej. Všetky tri navzájom bojovali. Bosnianski Srbi vykonávali etnické čistky aj na bosnianskych Chorvátoch, aj bosnianskych moslimoch.

Po vyhlásení Bosny a Hercegoviny sa rozhodli Srbi vytvoriť v rámci Bosny a Hercegoviny samostatné územie pod názvom Krajina, ktoré chceli pripojiť späť k Juhoslávii. Dlho sa bojovalo. NATO zastavilo dodávky zbraní, no neskôr dodávali zbrane len bosnianskej strane. Bosna a Hercegovina, úplne zruinovaná, sa nakoniec oslobodila od Srbov. Bosna a Hercegovina bola vyhlásená v deň dovŕšenia referenda o nezávislosti, 1. marca 1992.

Po roku 1992

Občianska vojna sa skončila v septembri 1995 podpísaním Daytonského mieru v USA. Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a Macedónsko uznali štáty sveta v priebehu rokov 1992 a 1993 (ČSFR 27. júna 1992). Zvyšok bývalého štátu sa premenoval na Juhoslovanskú zväzovú republiku.

V roku 1999 NATO za sporných okolností bombardovalo Belehrad.

4. februára 2003 prijala zvyšná Juhoslávia novú ústavu a premenovala sa na "Srbsko a Čierna Hora". V ústave bolo zahrnuté ustanovenie, že v roku 2006 môžu obe krajiny po referende osamostatniť, ak to bude väčšina obyvateľov chcieť. Tak sa aj stalo.

Územia bývalej veľkej Juhoslávie, ktoré pred rokom 1989 niektorí v zahraničí považovali za príklad pomerne dobre fungujúceho socialistického zriadenia, sú v súčasnosti – okrem Slovinska – relatívne zaostalé. Slovinsko je od 1. mája 2004 a Chorvátsko od 1. júla 2013 členom Európskej únie.