Wikipédia

Dejiny Limy

Dejiny Limy, hlavného mesta Peru, začali 18. januára 1535 založením mesta španielskym conquistadorom Franciscom Pizarrom. Mesto bolo založené v údolí rieky Rímac v oblasti osídlenej Yschmami, ktorí tvorili súčasť ríše Inkov. Roku 1543 sa Lima stala hlavným mestom vicekráľovstva Peru a sídlom súdu Real Audiencia. V roku 1551 bola založená najstaršia univerzita v Latinskej Amerike, v roku 1563 ju nasledovalo divadlo. V 17. storočí mesto napriek zemetraseniam aj hrozbe v podobe pirátov prosperovalo ako centrum rozsiahlej obchodnej siete. V 18. storočí však kvôli bourbonským reformám začalo upadať.

Panoráma Limy zo strany rímackého dištriktu, polovica 19. storočia

Obyvateľstvo Limy hralo v rokoch 1821 – 1824 významnú úlohu v peruánskej vojne za nezávislosť; mesto bolo sužované aj zo strany royalistov, aj zo strany povstaleckých armád. Po získaní nezávislosti sa Lima stala hlavným mestom novej Peruánskej republiky. V polovici 19. storočia zažívala krátke obdobie prosperity až do vypuknutia druhej tichomorskej vojny medzi Peru a Bolíviou na jednej strane a Čile na druhej strane v rokoch 1879 – 1883, kedy bolo mesto obsadené a vyplienené čilskými jednotkami. Po skončení vojny Lima prechádzala obdobím populačného rastu aj urbanistického rozvoja. Značný populačný nárast nastal najmä v 40. rokoch 20. storočia vďaka prisťahovalcom z peruánskych Ánd. To prispelo aj k veľkému rozšíreniu slumových mestečiek (známych ako pueblos jóvenes) na predmestiach Limy, pretože úrady nedokázali rozširovanie mesta udržať pod kontrolou.

V roku 1988 bolo historické centrum mesta zapísané na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO.

Založenie upraviť

 
Pachacamac, významné náboženské centrum predkolumbovského Peru

V predkolumbovskej ére bola oblasť dnešnej Limy osídlená niekoľkými skupinami andských Indiánov. Pred ovládnutím údolia riek Rímac a Lurín ríšou Inkov boli miestni Indiáni združení v Ychsmackom zväze.[1] Ich prítomnosť zanechala na oblasti stopy v podobe 40 pyramíd a zavlažovacieho systému v údoliach.[2] V 15. storočí Inkovia oblasť dobyli a na miestach ako Pachacamac postavili svoje vlastné verejné budovy. Pachamac, ležiaci asi 30 kilometrov na juhovýchod od Limy, bol najväčším mocenským centrom v oblasti a svoj vplyv si udržal až do španielskej conquisty.[3]

Roku 1532 porazila skupina španielskych conquistadorov vedených Franciscom Pizarrom posledného inkského cisára Atahualpu a hneď na to prevzala kontrolu nad ríšou Inkov. Pretože bol Pizarro menovaný guvernérom všetkých území, ktoré dobyl v mene španielskej koruny,[4] hľadal vhodné miesto pre založenie svojho hlavného mesta. Prvá voľba padla na mesto Jauja, ktoré sa nachádzalo hlboko v Andách. Jeho poloha sa nakoniec ukázala byť nevhodnou pre veľkú nadmorskú výšku a veľkú vzdialenosť od mora.[5][6] Španielski prieskumníci neskôr podali správy o údolí rieky Rímac, ležiacom v blízkosti Tichého oceánu, kde sa nachádzalo množstvo pitnej vody, zásoby dreva, rozsiahle polia a kde bolo dobré podnebie. Tu Francisco Pizarro 18. januára 1535 založil svoje nové hlavné mesto, Ciudad de los Reyes – Mesto kráľov;[7] meno Lima je skomolenina názvu Rímac.[8]

V auguste 1536 Limu, rovnako ako aj staré hlavné mesto Inkov Cuzco, obliehala armáda Manka Cápaca II., vodcu inkských povstalcov proti španielskej koloniálnej moci. Francisco Pizarro v Lime disponoval len stovkou španielskych vojakov a väčším oddielom Indiánov.[9] Obliehanie trvalo šesť týždňov[10] a Španielom sa povstalcov po tvrdých bojoch v mestských uliciach i okolí podarilo poraziť.[11] Španieli dosiahli víťazstvo aj v Cuzcu; na oboch víťazstvách sa značne podieľali ich indiánski spojenci.[12] Dňa 3. novembra 1536 španielska koruna potvrdila založenie mesta a 7. decembra 1537 udelil cisár Karol V. Lime mestský znak.

Koloniálna éra upraviť

 
Hrobka Francisca Pizarra, zakladateľa Limy v limskej katedrále

Po ďalších niekoľko rokov zažívala Lima nepokoje spôsobené spormi medzi jednotlivými frakciami samotných Španielov, medzi prívržencami dvoch znepriatelených súperov Francisca Pizarra a Diega Almagra.[13] Roku 1538 bol Almagro zavraždený a roku 1541 stúpenci jeho syna Diega v Lime zavraždili aj Francisca Pizarra. Diego Almagro mladší sa ujal vlády.[13] Ale čoskoro na to dorazil splnomocnenec španielskeho kráľa Cristóbal vaca de Castro, ktorý sa zmocnil Limy a v roku 1543 porazil Almagra i jeho prívržencov, čím skončila najkrvavejšia občianska vojna koloniálneho obdobia v Peru.[14]

V tom istom čase, v roku 1543, bolo mesto ustanovené za hlavné mesto vicekráľovstva Peru a stalo sa sídelným mestom súdu Real Audiencia,[15] ktorý mal presadzovať spoločne s vicekráľom politiku španielskeho kráľa voči conquistadorom v Peru.[16] V roku 1551 bola v Lime založená prvá univerzita[17] a v roku 1584 prvá kníhtlačiareň. Lima sa stala dôležitým strediskom rímskokatolíckej cirkvi v Peru; roku 1541 tu bola založená diecéza, ktorá bola o päť rokov neskôr povýšená na arcidiecézu.[18] Taktiež bola sídlom inkvizície.[17] Na rozdiel od španielskych kolónií v Západnej Indii sa dŕžavám na tichomorskej strane amerického pobrežia vyhýbali nájazdy anglických a francúzskych pirátov, pretože ani Francúzi, ani Angličania neboli na mori tak zdatní a skúsení, ako Španieli a Portugalci, aby si mohli dovoliť cestu do Pacifiku cez Magalhãesov prieliv. Španielska pacifická flotila tak zvyčajne nepotrebovala žiadnu ochranu ani pri preprave drahocenných nákladov.[19]

 
Francisco de Toledo, gróf z Oropesy a peruánsky vicekráľ

Prvý pirát, ktorý sa v Pacifiku objavil, bol v roku 1576 Angličan John Oxenham, ktorý pristál na karibskom pobreží Panamy, prešiel Panamskou šijou a na pacifickom pobreží postavil s pomocou Indiánov a utečených otrokov malú loď, ktorou ohrozoval španielske lode.[19] Španieli však jeho loď čoskoro dostihli, zničili a Oxenhama s ďalšími spoločníkmi inkvizičný tribunál v Lime odsúdil na smrť.[20] Začiatkom roka 1579 však do Pacifiku Magalhãesovým prielivom prenikol Francis Drake, ktorý na svojej lodi Pelikán prepadával a drancoval väčšinou prekvapené a nepripravené španielske kolónie na pobreží. 15. februára Drake priplával do prístavu v Lime a vylúpil a zničil obchodné lode.[21] Vicekráľ Francisco de Toledo sa odhodlal na akciu a zorganizoval trestnú výpravu pod velením Pedra Sarmienta de Gamboy, ktorý sa podujal Drakea stíhať.[21] Španielom sa nepodarilo chytiť samotného Drakea, ale zahradili cestu späť na juh a Angličania sa tak museli späť do Európy vrátiť cez Tichý a Indický oceán. Francisco de Toledo v Lime potom venoval svoju pozornosť zvýšeniu bezpečnosti amerických osád; dal v prístave Callao postaviť Armada del Mar del Sur – Južné loďstvo a opevniť peruánske prístavy proti pirátom.

 
Vládny palác v Lime, niekdajšie sídlo španielskeho vicekráľa

V 17. storočí v Lime prebiehal rozsiahly zahraničný obchod, ktorý vicekráľovstvo Peru zapojil do kontaktov s ostatnými oblasťami Ameriky, Európy i Ďalekého východu.[22] Obchodníci exportovali peruánske striebro cez neďaleký prístav Callao a vymieňali ho na trhu v Portobele v dnešnej Paname za dovezený tovar.[23] Táto prax však bola vynútená zákonom, pretože španielske úrady vyžadovali, aby všetok zámorský obchod s vicekráľovstvom Peru prechádzal cez Callao. Výsledná ekonomická prosperita Limy sa odrážala na rapídnom raste populácie; v roku 1619 mala Lima asi 25 000 obyvateľov a roku 1687 už 80 000.[24] V Lime vládla predovšetkým belošská koloniálna šľachta, oproti tomu vplyvní vlastníci pôdy vo vnútrozemí a Cuzcu boli miešanci[25] a indiánske komúny.[26] V roku 1650 žilo na pobreží a v hlavnom meste tiež až 60 000 černochov.[27]

 
Plán Limy s mestským opevnením okolo roku 1750
 
Slávne limské balkóny sú jedným z najvýraznejších príkladov koloniálnej architektúry

Lime sa však nevyhýbali ani prírodné pohromy. Dňa 20. októbra a 2. decembra 1687 mesto postihli mohutné zemetrasenia, ktoré poškodili väčšinu mesta a jeho okolia.[28] Nadväzujúce epidémie a nedostatok potravín spôsobili do roku 1692 pokles populácie Limy pod hranicu 40 000 obyvateľov.[29] Druhým nebezpečenstvom bola prítomnosť pirátov a korzárov v Tichom oceáne. Holandská námorná expedícia zaútočila v roku 1624 na prístav Callao, ale vicekráľovi Diegovi Fernándezovi de Córdoba sa podarilo Holanďanov odraziť.[30] V 80. rokoch 17. storočia sa vo vodách Tichého oceánu rozmáhali aktivity anglických bukanierov, až kým sa im v roku 1690 obchodníci z Limy nepostavili na odpor.[31] V rokoch 1684 – 1687 nechal vicekráľ Melchor de Navarra y Rocafull ako preventívne opatrenie vybudovať limské mestské opevnenie.[32]

Zemetrasenie z roku 1687 znamenalo koniec prosperity mesta, k čomu prispelo niekoľko faktorov: úpadok obchodu aj ťažby striebra a vysoká konkurencia zo strany ďalších koloniálnych miest ako Buenos Aires.[33] K týmto problémom sa 28. októbra 1746 pripojilo ďalšie veľké zemetrasenie, ktoré mesto veľmi poškodilo a zničilo prístav Callao, čo si za vlády vicekráľa José Antonia Mans de Velasco vyžiadalo veľkú prestavbu mesta.[34] Táto katastrofa viedla aj k veľkému rozvoju náboženského života a od októbra 1746 sa každý rok v sprievode nesie obrázok Krista známeho ako Pán zázrakov.[35]

Na sklonku koloniálnej éry, za vlády bourbonskej dynastia v Španielsku, sa aj v Lime presadili a dianie ovplyvňovali myšlienky osvietenstva.[36] Počas tohto obdobia boli postavené mnohé nové budovy, napríklad Plaza de Toros de mesta Akko (aréna pre býčie zápasy), aréna pre kohútie zápasy, alebo ústredný cintorín. Veľké mestské arény pre zápasy zvierat boli postavené preto, aby sa organizovanie zápasov pritiahlo na jedno miesto, lebo dovtedy boli kohútie a býčie zápasy roztrúsene po celom meste; cintorín potom mal ukončiť pochovávanie v kostoloch, ktoré úrady považovali za nehygienické.[37]

Vojna za nezávislosť upraviť

 
Španielsky vicekráľ José Fernando de Abascal y Sousa
 
José de San Martín vyhlasuje v Lime 28. júla 1821 nezávislosť

V 2. polovici 18. storočia Limu značne zasiahli bourbonské reformy, stratila svoje dominantné postavenie v zámorskom obchode a dôležitá ťažobná oblasť horného Peru bola prevedená pod správu vicekráľovstva Río de la Plata.[38] Tento hospodársky úpadok tak urobil limské elity závislejšie od kráľa a cirkvi, a tým sa zdráhali podporovať ideu nezávislosti.[39] V druhom desaťročí 19. storočia, počas zúriacich juhoamerických vojen za nezávislosť, sa Lima stala baštou royalistov vedených silným španielskym vicekráľom José Fernandom de Abascal y Sousa.

Dňa 7. septembra 1820 vpadla do oblasti spojená expedícia čilských a argentínskych povstalcov vedená generálom José de San Martínom, ktorá však nenapadla samotné mesto. Vicekráľ José de la Serna, ktorý čelil námornej blokáde aj guerrillovým útokom na súši, bol tým donútený v júli 1821 evakuovať Limu a zachrániť tak svoju royalistickú armádu.[40] V obavách pred ľudovým povstaním pozvala mestská rada San Martína do mesta, kde bola na jeho žiadosť podpísaná deklarácia nezávislosti.[41] Vojna tým však neskončila a počas ďalších dvoch rokov sa Lima dostala niekoľkokrát do rúk oboch strán. V čase bitky pri Ayacucha 9. decembra 1824, kedy bolo o výsledku vojny rozhodnuté, bola Lima vojnou výrazne poznamenaná.

Obdobie republiky upraviť

 
Palacio de la Exposición bol postavený pre medzinárodnú výstavu roku 1872

Po skončení vojny za nezávislosť sa Lima stala hlavným mestom novej Peruánskej republiky, ale ekonomická stagnácia a politický úpadok zastavili jej rozvoj. Obdobie stagnácie skončilo v 50. rokoch 19. storočia, kedy vzrástli v súkromnom aj verejnom sektore výnosy z vývozu guána, čo viedlo k rýchlemu rozvoju mesta.[42] V nasledujúcich dvoch desaťročiach štát zabezpečoval výstavbu veľkých verejných budov, ktoré nahradili budovy koloniálnej správy; vznikla napríklad budova centrálnej tržnice, bitúnkov, azyl pre duševne chorých, väznica, či nemocnica Dos de Mayo.[43] Zlepšenie sa premietlo aj do výstavby komunikácií; roku 1850 bola dokončená železnica medzi Limou a Callaom a roku 1870 bol otvorený železný most cez rieku Rímac.[44][45] V roku 1872 bolo v očakávaní ďalšieho rastu strhnuté mestské opevnenie.[46] Peruánska ekonomika závislá na exporte viedla síce k hospodárskemu rozvoju, ale prehĺbila priepasť medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva, čo vyvolávalo sociálne napätie.[47]

 
Jirón de la Unión bola hlavnou limskou triedou na začiatku 20. storočia

V rokoch 1879 – 1883, v čase vojny o Pacifik, Limu obsadila čilská armáda. Stalo sa tak potom, čo sa zrútil odpor peruánskych jednotiek po bitke o San Juan a bitke pri Miraflores. Čiľania vyplienili verejné múzeá, knižnice a vzdelávacie inštitúcie.[48] V tom istom čase zaútočil dav chudobných občanov na bohatých a na Aziatov a rozkradol ich majetok a obchody.[49]

Po skončení vojny mesto prešlo procesom obnovovania, ktorý trval od 90. rokov 19. storočia až do 20. rokov 20. storočia. V roku 1896 bola vybudovaná obytná zóna La Victoria pre robotnícku triedu, pretože centrum Limy bolo preľudnené.[50] Počas tohto obdobia sa upravil aj mestský plán vybudovaním širokých tried, ktoré križovali mesto a spojili ich so satelitnými sídlami, napríklad s mestom Miraflores.[51] V 20. a 30. rokoch boli prestavané mnohé budovy historického centra, napríklad vládny palác a radnica.

 
Hotel Bolívar bol súčasťou procesu mestskej obnovy zo začiatku 20. storočia

24. mája 1940 zničilo ďalšie zemetrasenie väčšinu štvrtí postavených z nepálených tehál (adobe) alebo quinchy. V 40. rokoch Lima odštartovala obdobie rastu populácie urýchlené migráciou obyvateľov z horských oblastí Peru, ktorí prichádzali do mesta za prácou. Na začiatku tohto obdobia mestská zástavba zaberala zníženú trojuholníkovú plochu ohraničenú historickým centrom, Callaom a Chorrillom. V ďalších desaťročiach sa Lima rozrástla predovšetkým na sever za rieku Rímac, na východ pozdĺž centrálnej diaľnice a na juh.[52] Množstvo prisťahovalcov, ktorí najprv žili stiesnení v slumových mestách v centre Limy, sa touto expanziou rýchlo zväčšovalo, čo viedlo k veľkému rozšíreniu chatrčových mestečiek známych ako pueblos jóvenes.[52] Za vlády Manuela A. Odríiu (1948 – 1956) a Juana Velasca Alvarada (1968 – 1975) sa začali veľké verejné práce. V 70. rokoch, kedy dominoval brutalistický štýl, bola postavená masívna centrála štátom vlastnenej ropnej spoločnosti Petroperu.[53] Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1993 žilo v Lime 6 400 000 ľudí, teda 28,4 % celkovej populácie Peru (v roku 1940 v Lime žilo len 9,4 % peruánskej populácie);[53] podľa údajov z roku 2007 mala Lima hustotu zaľudnenia viac ako 242 obyvateľov na kilometer štvorcový, čo predstavovalo viac ako desaťpercentný nárast oproti roku 1940.[54]

územný rozvoj Limy v 20. storočí

Referencie upraviť

  1. ↑ CONLEY, Christina; DULANTO, Jalh; MACKAY, Carol, STANISH, Charles; Late Prehispanic sociopolitical Complexity. 1. ilustrované vyd. Malden; Oxford : Blackwell. 342 s. (Blackwell studies in global archaeology; zv. 2.) [ďalej len Conley, Dulanto 2004]. ISBN 0-631-23400-4. S. 218. (po anglicky)
  2. ↑ Conley, Dulanto 2004, op. cit., s. 220-221.
  3. ↑ ROEDL, Bohumír. Dějiny Peru a Bolívie. 1. ilustrované vyd. Praha : Nakladatelství Lidové Noviny, 2007. (Dějiny států.) [ďalej len Roedl 2007]. ISBN 978-80-7106-839-6. S. 22. (po česky)
  4. ↑ HEMMING, John. The Conquest of the Incas. Londýn : Macmillan, 1993. [ďalej len Hemming 1993]. ISBN 0-333-51794-6. S. 28. (po anglicky)
  5. ↑ Hemming 1993, op. cit., s. 140.
  6. ↑ Hemming 1993, op. cit., s. 145.
  7. ↑ KLARÉN, Peter. Peru: society and nationhood in the Andes. New York : Oxford University Press, 2000. [ďalej len Klarén 2000]. ISBN 0-19-506928-5. S. 39. (po anglicky)
  8. ↑ Roedl 2007, op. cit., s. 51.
  9. ↑ Roedl 2007, op. cit., s. 54.
  10. ↑ Roedl 2007, op. cit., s. 56.
  11. ↑ Hemming 1993, op. cit., s. 203-206.
  12. ↑ ROEDL, Bohumír. Peru. Praha : Libri, 2003. 110 s. (Stručná historie států; zv. 18.) [Ďalej len Roedl 2003]. ISBN 80-7277-221-X. S. 22.
  13. ↑ a b Roedl 2003, op. cit., s. 24.
  14. ↑ Roedl 2003, op. cit., s. 24-25.
  15. ↑ Klarén 2000, op. cit., s. 87.
  16. ↑ Roedl 2003, op. cit., s. 26.
  17. ↑ a b ROBINSON, Davis J.. Lima (Peru) [online]. Encyclopædia Britannica Online, [cit. 2009-11-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ Klarén 2000, op. cit., s. 56.
  19. ↑ a b JANÁČEK, Josef. Kolumbovo dědictví. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1962. [ďalej len Janáček 1962]. S. 179. (po česky)
  20. ↑ Janáček 1962, op. cit., s. 179-180.
  21. ↑ a b Janáček 1962, op. cit., s. 184.
  22. ↑ ANDRIEN, Kenneth J.. Crisis and decline: the Viceroyalty of Peru in the seventeenth century. Albuquerque : University of New Mexico Press, 1985. [ďalej len Andrien 1985]. ISBN 0-8263-0791-4. S. 11-13. (po anglicky)
  23. ↑ Andrien 1985, op. cit., s. 16.
  24. ↑ Andrien 1985, op. cit., s. 30.
  25. ↑ Roedl 2003, op. cit., s. 34-35.
  26. ↑ Roedl 2003, op. cit., s. 35-36.
  27. ↑ Roedl 2003, op. cit., s. 34.
  28. ↑ Andrien 1985, op. cit., s. 26.
  29. ↑ Andrien 1985, op. cit., s. 27.
  30. ↑ LAWRENCE, Clayton. Local initiative and financie in defense of the Viceroyalty of Peru: the development of self-Reliance. Hispanic American Historical Review, máj 1974, roč. 2, čís. 54, s. 288-290. Dostupné online. DOI: 10.2307/2512570. (po anglicky)
  31. ↑ Clayton 1974, op. cit., s. 294-299.
  32. ↑ HIGGINGS, James. Lima: A cultural history. Oxford : Oxford University Press, 2005. [ďalej len Higgins 2005]. ISBN 0-19-517891-2. S. 54. (po anglicky)
  33. ↑ Andrien 1985, op. cit., s. 28.
  34. ↑ WALKER, Charles. The upper classes and their upper stories: architecture and the Aftermath of the Lima earthquake of 1746. Hispanic American Historical Review, 2003 február, roč. 1, čís. 83, s. 53-55. ISSN 0018-2168. DOI: 10.2307/2512570. (po anglicky)
  35. ↑ Higgings 2005, op. cit., s. 75.
  36. ↑ RAMÓN, Gabriel. Planning Latin America's capital cities, 1850-1950. Ed. Arturo Almandoz. New York : Routledge, 2002. [ďalej len Ramón 2002]. ISBN 0-415-27265-3. Kapitola The script of urban surgery: Lima, 1850-1940, s. 173-174. (po anglicky)
  37. ↑ Ramón 2002, op. cit., s. 174.
  38. ↑ ANNA, Timothy. The fall of the royal government in Peru. Lincoln : University of Nebraska Press, 1979. [ďalej len Anna 1979]. ISBN 0-8032-1004-3. S. 4-5. (po anglicky)
  39. ↑ Anna 1979, op. cit., s. 23-24.
  40. ↑ Anna 1979, op. cit., s. 176-177.
  41. ↑ Anna 1979, op. cit., s. 178-180.
  42. ↑ Klarén 2000, op. cit., s. 169.
  43. ↑ Ramón 2002, op. cit., s. 174-176.
  44. ↑ Higgings 2005, op. cit., s. 83.
  45. ↑ Higgings 2005, op. cit., s. 111.
  46. ↑ Ramón 2002, op. cit., s. 177.
  47. ↑ Klarén 2000, op. cit., s. 170.
  48. ↑ Higgings 2005, op. cit., s. 107.
  49. ↑ Klarén 2000, op. cit., s. 192.
  50. ↑ Ramón 2002, op. cit., s. 180.
  51. ↑ Ramón 2002, op. cit., s. 180-182.
  52. ↑ a b DIETZ, Henry. Poverty and problem-solving under military rule: the urban poor in Lima, Peru. Austin : University of Texas Press, 1980. [ďalej len Dietz 1980]. ISBN 0-292-76460-X. S. 36. (po anglicky)
  53. ↑ a b Higgings 2005, op. cit., s. 181.
  54. ↑ Censos Nacionales 2007: XI de Población y VI de Vivienda [online]. Lima: PERU Nacional de Estadística e Informática, 2007-8, [cit. 2009-01-31]. S. 29-34. Dostupné online. Archivované 2012-11-14 z originálu. (po španielsky)

Literatúra upraviť

  • ANDRIEN, Kenneth J.. Crisis and decline: the Viceroyalty of Peru in the seventeenth century. Albuquerque : University of New Mexico Press, 1985. ISBN 0-8263-0791-4. (po anglicky)
  • ANNA, Timothy. The fall of the royal government in Peru. Lincoln : University of Nebraska Press, 1979. ISBN 0-8032-1004-3. (po anglicky)
  • LAWRENCE, Clayton. Local initiative and financie in defense of the Viceroyalty of Peru: the development of self-Reliance. Hispanic American Historical Review, máj 1974, roč. 2, čís. 54. Dostupné online. DOI: 10.2307/2512570. (po anglicky)
  • CONLEY, Christina; DULANTO, Jalh; MACKAY, Carol, STANISH, Charles; Late Prehispanic sociopolitical Complexity. Malden : Wiley-Blackwell. ISBN 0-631-23400-4. (po anglicky)
  • DIETZ, Henry. Poverty and problem-solving under military rule: the urban poor in Lima, Peru. Austin : University of Texas Press, 1980. ISBN 0-292-76460-X. (po anglicky)
  • HEMMING, John. The Conquest of the Incas. Londýn : Macmillan, 1993. ISBN 0-333-51794-6. (po anglicky)
  • HIGGINGS, James. Lima. A cultural history. Oxford : Oxford University Press, 2005. ISBN 0-19-517891-2. (po anglicky)
  • KLARÉN, Peter. Peru: society and nationhood in the Andes. New York : Oxford University Press, 2000. ISBN 0-19-506928-5. (po anglicky)
  • RAMÓN, Gabriel. Planning Latin America's capital cities, 1850-1950. Ed. Arturo Almandoz. New York : Routledge, 2002. ISBN 0-415-27265-3. Kapitola The script of urban surgery: Lima, 1850-1940. (po anglicky)
  • WALKER, Charles. The upper classes and their upper stories: architecture and the Aftermath of the Lima earthquake of 1746. Hispanic American Historical Review, 2003 február, roč. 1, čís. 83. (po anglicky)

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Limy

Externé odkazy upraviť

  • Historia de Lima [online]. Lima: Municipalidad Metropolitana de Lima, [cit. 2009-05-04]. Dostupné online. Archivované 2009-04-20 z originálu. (španielsky)
  • Lima: History [online]. City-Data.com, [cit. 2009-05-04]. (Cities of the World.) Dostupné online. (po anglicky)
  • The History of Lima [online]. REV. 2003-05-09, [cit. 2009-05-04]. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj upraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Limy na českej Wikipédii.
  Historický portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dejiny_Limy&oldid=7700412“