Dejiny ekonomického myslenia

Dejiny ekonomického myslenia sa zaoberajú vývojom ekonómie ako vednej disciplíny prostredníctvom ekonomických smerov a teórií formovanej po stáročia ekonomickými mysliteľmi, ich nasledovníkmi a ekonomickými školami. Na samom vzniku sa ekonomické otázky prelínali s náboženskými, či boli súčasťou všeobecnejších úvah o spoločnosti. Ako samostatná vedná disciplína sa ekonómia nakoniec vydelila v 17. a 18. storočí sformulovaním klasickej politickej ekonómie. Toto obdobie bolo katalyzátorom pre ďalší rozvoj nových smerov, škôl a teórií, ktoré viedli až k dnešnej, tzv. modernej ekonómii, ktorá však zďaleka nie je homogénnym celkom, a jej vývoj rozhodne nie je uzavretý. To ilustruje nasledujúci prehľad dejín a smerov ekonomického myslenia.

Bohatstvo národov od Adama Smitha z roku 1776 je považované za vznik ekonómie.

Antika

Dejiny ekonomického myslenia boli po dlhý čas súčasťou filozofického myslenia. Autor názvu celej vednej disciplíny „ekonómie“ bol starogrécky filozof Xenofón, ktorý pre svoj spis použil názov „Oikonomikos.“ V starej gréčtine znamenalo oikos dom, nomos pravidlá. Názov spisu teda možno preložiť ako „pravidlá domu,“ voľnejší preklad by bol „pravidlá domáceho hospodárstva.“

Platón sa zaoberal ekonomickými aspektami, predovšetkým vo svojom rozsiahlom dialógu Ústava. Domnieva sa, že spoločnosť sa má deliť na tri triedy: pracujúci ľud, vojaci a filozofi. Posledná trieda - filozofi by mali vládnuť. Naopak, iba pracujúci ľud môže mať podľa neho súkromné vlastníctvo. Pre vojakov a filozofov nie je súkromné vlastníctvo vhodné. Podľa neho totiž podlamuje morálku a vedie k sebectvu a uprednostňovaniu vlastných záujmov. To podľa Platóna nie sú správne vlastnosti ani pre vládcu a ani obrancov vlasti.

Platónov žiak Aristoteles sa zaoberal ekonomickými problémami najmä vo svojich spisoch Politika a Etika Nikomachova. Aristoteles rozlišuje vlastníctvo prirodzené a neprirodzené. Prirodzené vedie k dobrému hospodáreniu, ale neprirodzené vedie iba k zbytočnému hromadeniu majetku. V svojich dielach tiež veľmi striktne odmieta úžeru.

Aj Rimania sa venovali ekonomickým otázkam. Neprispeli však do dejín ekonomického myslenia žiadnymi novými významnými myšlienkami.

Scholastika

Pre zárodky ekonomického myslenia v období stredoveku je charakteristický vplyv kánonického práva. Scholastika vychádza z Písma a znovuobjavených spisov antickej filozofie. Túto epochu najlepšie reprezentuje Tomáš Akvinský, dominikánsky mních, katolícky filozof a teológ. Napísal rozsiahly spis Summa theologiae (Suma teologická, 1273). Akvinský opäť sprístupnil myšlienky antických filozofov. Čerpal najmä z Aristotela a snažil sa jeho filozofiu interpretovať v súlade s kresťanským učením. Ide o tzv. Tomistickú syntézu. Rovnako ako Aristoteles, aj Akvinský odmieta úrok, pretože predstavuje odmenu za čas, ktorý veriteľ musí čakať na vrátenie zapožičanej čiastky. Čas však patrí Bohu, preto je neprípustné, aby si odmenu prisvojoval človek. Ďalším významným príspevkom kánonistov je koncept spravodlivej ceny, ktorým opäť nadväzujú na pôvodný výklad Aristotela. Význam tohto konceptu spočíva v tom, že cena je prvýkrát spojená s nákladmi, čo bude neskôr dominantným prístupom klasickej politickej ekonómie. Štruktúru spravodlivej ceny tvoria:

1. náklady výrobcu na výrobu
2. náklady obchodníkov na dopravu a predaj + primeraný (spravodlivý) zisk obchodníka
3. dane, clá, mýta a iné poplatky, ktoré musí obchodník uhradiť

Významné boli aj názory kánonistov na peniaze. Aj tu sú pre Akvinského východiskom názory Aristotela. Výraznou osobou finančnej teórie 14. storočia bol napr. Mikuláš z Oresmi, ktorý prvý raz vyjadruje informácie, neskôr známe ako Greshamov zákon. Ďalšími významnými predstaviteľmi neskorej scholastiky boli John Duns Scotus a Johannes Buridanus.

Merkantilizmus

Ako súčasť tzv. kameralistiky sa v rannom novoveku začína rozvíjať merkantilizmus, ktorý po celé 17. storočie zostáva oficiálnou ekonomickou doktrínou pre väčšinu európskych štátov. Kladie dôraz na kladnú obchodnú bilanciu a na významnú úlohu štátu. Na zahraničný obchod sa pozerá ako na hru s nulovým súčtom, kde jeden musí stratiť v rovnakej miere ako druhý získa. Ranný merkantilizmus preto odsudzuje odliv peňazí z krajiny a snaží sa tomu zabrániť clami a zákazmi dovozu. Neskorší merkantilizmus už odliv peňazí z krajiny nezakazuje, no stále vidí hlavný zdroj bohatstva štátu v kladnej obchodnej bilancii. Merkantilizmus ovládal európske ekonomické myslenie a oficiálnu štátnu politiku do 18. storočia. Bol odmietnutý klasickou politickou ekonómiou na prelome 18. a 19. storočia.

Kameralizmus

Názov kameralizmus je odvodený z nemeckého slova Kammerkollegium, ktoré predstavovalo vysokých úradníkov, ktorí pôsobili v kancelárii na dvore. Činnosť úradu dala vzniknúť celej oblasti vedomostí Kameralwissenschaften a na začiatku 18. storočia boli na univerzitách zriadené aj katedry kameralistiky. Prvá katedra kamerálnych vied bola založená na Viedenskej univerzite v roku 1752 Johanom von Justim na želanie Márie Terézie. Neskôr vznikali ďalšie katedry kamerálnych vied na rakúskych a nemeckých univerzitách.

Kameralizmus rástol na základe pomerne zaostalej ekonomickej, sociálnej a politickej štruktúry v Nemecku. Táto ťažká situácia bola výsledok Tridsaťročnej vojny v rokoch 1618 – 1648. Odhaduje sa, že v dôsledku nepriateľských akcií klesla populácia o 30-40%, obchodná výmena klesla a poľnohospodárstvo a remeslá sa v menších mestách dostali do hlbokej recesie. Hospodárska kríza tohto obdobia bola aj dôsledkom hlbokého politického rozpadu.

Kameralizmus ovplyvnil ekonomické myslenie v Nemecku a v Rakúsku na prelome 18. a 19. storočia. Je akousi stredoeurópsku odrodou merkantilizmu. Zdieľa s ním ideu silného štátu a princíp pozitívnej obchodnej bilancie. Rovnako ako prívrženci merkantilizmu, tak aj kameralisti sa sústredili na praktické otázky hospodárskej politiky a menej na teoretické otázky.

Od merkantilizmu sa okrem iného odlišujú aj väčším dôrazom na populačný rast, a to z troch dôvodov: mocenský ( viac poddaných, väčšia armáda ), fiškálny ( viac ľudí platiacich dane ) a dopytový ( väčší dopyt → väčší trh a výroba ). Dôraz na populačný rast bol značný v merkantilizme, ale v kameralizme bol ďaleko väčší. Bolo to kvôli tomu, že v Rakúsku ( aj v Českých krajinách ) bol veľmi znateľný úbytok obyvateľstva. Rozdielny bol aj pohľad na obchodnú bilanciu. Pre merkantilistov to bola bilancia peňazí, pre kameralistov bilancia práce ( zamestnanosti ). Kameralisti nekládli tak veľký dôraz na príliv zlata. Za zdroj národného bohatstva považovali hlavne poľnohospodárstvo. Považovali ho za to najdôležitejšie, pretože sa domnievali, že všetok priemysel, remeslá a obchod môže prekvitať iba tam, kde je kvalitné poľnohospodárstvo. Ďalším dôvodom bola snaha zaistenia poľnohospodárstva, ktoré by bolo sebestačné, a teda nezávislé od dovozu z okolitých štátov. Kvôli tomu boli veľmi znepokojení hospodárskou nerovnováhou medzi mestom a vidiekom. Kameralisti navrhovali reformu poľnohospodárstva, ktorá spočívala v parcelovaní veľkostatkárskej pôdy. To by podľa nich zvýšilo počet poľnohospodárskeho obyvateľstva, a tým aj poľnohospodársku výrobu. Motivácia roľníkov by posilnila, pretože by pracovali na svojej vlastnej pôde. Kameralisti rozdeľovali prácu na produktívnu a neproduktívnu. Neproduktívna práca bola pre nich napríklad práca služobníctva.

Kameralizmus bol počas svojho pôsobenia najviac rozšírený nielen v Prusku a Rakúsku, ale aj vo Švédsku. Tu sa začali ekonomické teórie šíriť po tom, čo Švédsko stratilo pobaltské územia v Severnej vojne. Jeho najväčším zástancom bol botanik Carl Linné a jeho žiaci.

Hlavné myšlienky kameralizmu boli spísané práve Johannom Heinrichom von Justim v jeho knihe Staatswirtschaft ( v preklade Štátna ekonomika, 1758 ). V nej tvrdí, že samostatný štát by mal smerovať k vzdelávaniu a zvyšovaniu kvalifikácie svojich obyvateľov, k čomu by malo dochádzať cez vedecký a technologický pokrok. Naznačil pozitívnu úlohu štátu v životoch jeho občanov, ktorí by mali zasahovať do ekonomického diania. Bol to pravý opak liberalizmu a jeho neviditeľnej ruky trhu. Ten bol v tom čase aplikovaný napríklad vo Veľkej Británii.

Fyziokratizmus

Fyziokratizmus, čiže „vláda prírody,“ vznikol v 18. storočí vo Francúzsku a najpopulárnejším sa stal na konci tohto storočia. Podstatou fyziokratizmu je teória, že bohatstvo národov pochádza z poľnohospodárstva. Fyziokratizmus je považovaný za prvú prepracovanú ekonomickú teóriu. Urobil prvé kroky k osamostatneniu ekonómie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Na fyziokratizmus nadväzuje Adam Smith a jeho dielo Bohatstvo národov, ktoré je považované za začiatok modernej ekonómie.

Fyziokratizmus predznamenal príchod klasickej ekonómie. Jej prínosom bolo kladenie dôrazu na produktívnu prácu, ideu prirodzeného poriadku a požiadavka voľného trhu. Ich slogan, ktorý sa snažili presadiť znel: „Laissez faire, laissez passer“ - „nechajte byť, nechajte plynúť.“ Napriek tomu nie je možné fyziokratov priradiť ku klasickej ekonómii. Hlavným dôvodom je, že za produktívnu prácu považovali iba poľnohospodárstvo. Verili, že bohatstvo možno tvoriť iba v spojení s prírodou ( teda pôdou ), a že spracovanie výrobkov je iba nakladanie s poľnohospodárskym prebytkom. Nikdy sa nepokúsili o vysvetlenie a opísanie výmenných pomerov. Čistý produkt chápali iba ako rozdiel hodnoty poľnohospodárskej produkcie a jej nákladov.

Špecifickým prínosom fyziokratizmu bola Ekonomická tabuľka Francoisa Quesnaya. Tá bola významným metodickým prínosom, pretože prvýkrát ukázala ekonomiku ako neustále sa opakujúci ( kruhový ) tok tovaru a peňazí. Dalo by sa povedať, že bola prvým jednoduchým ekonomickým modelom. Quesnay v ekonomickej tabuľke popisoval väzby medzi hlavnými spoločensko - ekonomickými triedami ľudí. Fyziokrati rozdeľovali spoločnosť do 3 tried:

1. Produktívna trieda - poľnohospodári
2. Sterilná trieda - ľudia v priemysle a v obchode
3. Nečinná trieda - vlastníci pôdy

Medzi fyziokratov zaraďujeme okrem Francoisa Quesnaya napríklad: Duponta de Nemour a Victora Riquetii

Klasická politická ekonómia

Adam Smith

Škótsky ekonóm a filozof Adam Smith sa narodil 5. júna 1723 v meste Kirkcaldy v Škótsku. V rokoch 1737- 1740 študoval matematiku, geometriu a fyziku na Glasgowskej univerzite. Od roku 1740 študoval sedem rokov na Oxfordskej univerzite. Od roku 1751 učil logiku ako profesor na v Glasgowe. V roku 1759 vydal knihu „Teória mravných citov.“ V roku 1764 ukončil dráhu profesora, a stal sa učiteľom syna, neskôr významného politika Charlesa Townshelda. V rokoch 1764 – 1766 cestoval po Európe ( Paríž, Toulouse, Ženeva ). V roku 1767 bol poradcom Townshelda pri vypracovaní návrhu zdanenia. 9. marca v roku 1776 vydal svoje hlavné dielo Bohatstvo národov ( celým názvom „Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov“ ). V roku 1778 získal colný mandát pre Škótsko a pre daň zo soli. 17. júla v roku 1790 zomrel v rodnom Škótsku.

• Bohatstvo národov

Bohatstvo národov je významným dielom nie vďaka tomu, že by prinieslo nejaké nové poznatky, ale vďaka tomu, že sa Smithovi podarilo zhrnúť vtedajšie ekonomické poznanie do jedného celistvého diela. Smithovo Bohatstvo národov bolo značne ovplyvnené dobou, v ktorej Smith žil, teda osvietenstvom. V období osvietenstva razili filozofi cestu myšlienkam slobody, ale štátnici stále uplatňovali politiku merkantilizmu. Tento konflikt medzi ideológiou liberalizmu a pretrvávajúcou politikou merkantilizmu je aj témou Bohatstvo národov, kde Smith kritizuje súčasný obchodný systém. Smith venoval súčasnému systému osem kapitol štvrtej knihy. Poslednú kapitolu venoval fyziokratizmu, ktorý považoval za veľký pokrok. V Bohatstve národov Smith opisuje štyri ústredné témy, ktoré sa stali ťažiskovými pre klasickú politickú ekonómiu. Týmito témami sú:

1. Neviditeľná ruka
2. Rast národného bohatstva
3. Meranie národného bohatstva
4. Teória hodnoty a rozdeľovanie

Smith zdôrazňoval, že ekonomika nemôže byť riadená ako jedna veľká firma. Osobne presadzoval ideu prirodzeného poriadku. Tú odvodil od Davida Humea a Françoisa Quesnaya, ale doviedol ju do hĺbky, a to hlavne svojou predstavou neviditeľnej ruky trhu, ktorá ho preslávila najviac. Podstatou teórie neviditeľnej ruky trhu je myšlienka spontánnej harmónie individuálneho a spoločenského záujmu. Smith si bol vedomý konfliktu medzi triedami a medzi záujmami jednotlivcov a záujmami spoločnosti. Neviditeľná ruka stelesňuje určitý súlad medzi záujmami jednotlivca a záujmami spoločnosti. Zároveň tvrdí, že tento súlad je prirodzený a nemal by byť dosahovaný zasahovaním štátu do politiky. Smith zdôrazňuje, že národné bohatstvo nie je ničím iným ako súhrn individuálnych bohatstiev. Z toho vyplýva, že jedinec, ktorý sleduje svoje záujmy a zväčšuje svoje bohatstvo, zväčšuje aj bohatstvo celého svojho národa. Smith nevysvetľoval harmóniu medzi individuálnymi a spoločenskými záujmami jednoduchým sčítaním bohatstva. Pre Smitha bola veľmi dôležitá deľba práce, konkurencie a akumulácia. Smith vo svojej knihe píše: „Nie je to láskavosť mäsiara, cukrára alebo pekára, ktorej vďačíme za to, že máme svoj obed, ale ich zreteľ na vlastný záujem. Nespoliehame sa na ich ľudskosť, ale na ich sebalásku. Nezdôrazňujeme im naše potreby, ale výhody, ktoré im plynú.“ ( Smith, A, 1910, podľa Holman, R. a kol., Nakladateľstvo CH Beck, Praha 1999, Dejiny ekonomického myslenia, s.47)

Thomas Malthus

Thomas Malthus ( 1766 – 1834 ) sa zapísal do dejín ekonomického myslenia svojou populačnou teóriou. Táto teória síce nebola modernou ekonómiou prijatá, ale nebola úplne zavrhnutá. Ekonómovia tvrdia, že viac patrí do iného vedeckého odboru než je ekonómia. Teória vychádzala z toho, že prirodzená tendencia k rozmnožovaniu je tak silná, že vyvoláva rýchlejší rast populácie, než ako rýchlo môžu rásť zdroje obživy. Kým populácia má tendenciu zväčšovať sa geometrickým radom ( 1, 2, 4, 8, 16, 32, 64, 128, ... ), zdroje obživy sa môžu zväčšovať nanajvýš aritmetickou postupnosťou ( 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, ... ). Z toho na prvý pohľad vyplýva nesúlad, ktorý Malthus nazval populačnou teóriou. Jeho teória naznačovala, že hospodársky rast nie je schopný odstrániť chudobu más. Jediným spôsobom by podľa Malthusa bola morálna sebakontrola. Podľa Malthusa k hromadnej smrti hladom nedochádza iba vďaka javom, ktoré zvyšujú úmrtnosť alebo znižujú pôrodnosť. Malthus vidí tento jav v istom zmysle ako pozitívny. Pre tieto názory si ekonómia vyslúžila priezvisko „ponurá veda.“

David Ricardo

David Ricardo ( 1772 – 1823 ) prišiel s novým poňatím existenčného minima. Dovtedy bolo existenčné minimum považované za fyzické minimum ( minimum pre prežitie robotníka ). Podľa Ricarda bolo existenčné minimum ovplyvnené vyspelosťou danej krajiny, historickým vývojom robotníckej triedy, jej zvykmi a životným štýlom. Vďaka tomu mohlo byť existenčné minimum odlišné v rôznych krajinách. Vyššie existenčné minimum anglického robotníka tak bolo niekoľkokrát vyššie ako výška existenčného minima indického robotníka. Ricardo vysvetlil aj to, prečo sa mzda dlhodobo udržuje okolo existenčného minima. Ricardo rozlišoval trhovú mzdu a prirodzenú mzdu. Prirodzená mzda bola podľa neho peňažným vyjadrením existenčného minima. Keď akumulácia kapitálu silnie, rastie dopyt po práci a s ňou aj trhová mzda robotníckej rodiny pociťuje zlepšenie oproti normálnemu stavu v danej krajine. Prirodzenou reakciou je zvyšovanie populácie. Rast populácie po určitom čase zvýši ponuku práce na trhu, a tým stlačí trhovú mzdu späť na úroveň prirodzenej mzdy. Opačná situácia je ochabnutie akumulácie kapitálu a s ňou aj dopyt po práci. To vyvolá pokles trhovej mzdy pod prirodzenú mzdu, a tým zníži populáciu. To sa po dlhšom čase prejaví poklesom ponuky a zvýšením trhovej mzdy späť na úroveň prirodzenej mzdy. Táto teória sa volá Ricardov mzdový zákon.

John Stuart Mill

John Stuart Mill ( 1806 – 1873 ) nadväzoval na Smitha, Malthusa aj Ricarda. Bol v zásade posledným veľkým predstaviteľom klasickej politickej ekonómie ( niekedy býva za posledného klasika označovaný aj Karol Marx ). Jeho dielo Princípy politickej ekonómie malo veľký úspech u anglickej ekonomickej verejnosti. Po dve generácie sa v Anglicku učila politická ekonómia práve podľa jeho diela. Až v roku 1890 sa v Anglicku začalo učiť podľa Marshallových Zásad ekonómie.

Ďalšími klasickými politickými ekonómami boli Jean B. Say a Nassau W. Senior.

Francúzsky socializmus

Na začiatku 19. storočia sa začínajú objavovať myšlienkové smery, ktoré odmietajú kapitalizmus. Aj keď sú jednotlivé prúdy od seba odlišné, majú niekoľko spoločných znakov. Nový systém, ktorý chceli nastoliť by nebol založený na súkromnom vlastníctve, ale na určitej forme kolektívneho vlastníctva. Socialisti prisudzovali biedu robotníkov hospodárskej kríze a morálny úpadok spoločnosti. Podľa nich bolo súkromné vlastníctvo negatívnym javom, pretože vytvára konkurenciu a preteky za peniazmi. Socializmus sa dá rozdeliť do troch prúdov:

Asocianizmus

Základnou ideou asociacionizmu bolo vytvorenie hospodárskych komunít ( asociácii ), v rámci ktorých by bolo kolektívne vlastníctvo. Asocionisti boli presvedčení, že nie je potrebné zvrhnúť kapitalizmus násilnou cestou, pretože asociácie sa v hospodárskej súťaži presadia samy. Názor odvodzovali od toho, že pre robotníkov bude príťažlivejšie pracovať pre určitú komunitu, a že robotníci budú v rámci komunity viac motivovaní. Známymi predstaviteľmi sú Charles Fourier a Louis Blanc.

Anarchizmus

Tento prúd bol viac radikálny než asocionizmus. Anarchisti chceli, na rozdiel od asocionistov, zvrhnúť štát a dať asociáciám väčšie právomoci. Významným predstaviteľom anarchizmu vo Francúzsku bol Pierre J. Proudhon, ktorého hlavnou ideou bolo vytvorenie akýchsi voľných úverov. Vďaka týmto úverom by sa každý mohol stať súkromným vlastníkom a vyrábať.

Saint-Simonizmus

Saint-Simonizmus je najvýznamnejší prúd francúzskeho socializmu. Jeho zakladateľom bol Henri de Saint-Simon. Jeho predstavy boli značne odlišné od predchádzajúcich dvoch prúdov. On sa na rozdiel od nich domnieval, že celá spoločnosť môže byť riadená inteligenciou osvietenej elity. Veril v rozvoj vedy a priemyslu. Jeho ideálom bolo vytvorenie novej elity vedcov a inžinierov, ktorí by celú hospodársku spoločnosť riadili ako jeden celok. Vďaka organizácii podľa neho zmizne chaos konkurencie a spoločnosť získa nový poriadok. Jeho cieľom bolo pretvorenie politiky vo vedu. Namiesto existujúcej vlády chcel dosadiť vládu matematikov, fyzikov, biológov, podnikateľov, inžinierov a umelcov. Saint-Simon dokázal svojou teóriou nadchnúť veľa významných osobností 19. storočia. Napríklad Napoleon III., Honoré de Balzac, Victor Hugo, bratia Pereiroví, tí všetci boli jeho myšlienkami ovplyvnení.

Cez veľkú rozmanitosť a premyslené systémy bol prínos francúzskeho socializmu nulový. Bolo to spôsobené tým, že všetky tri prúdy sa zameriavali na projektovanie nového poriadku, namiesto toho, aby sa zaoberali skutočnými javy.

Nemecká historická škola

V 19. storočí, kedy vo Francúzsku a Anglicku prevládali teórie klasickej politickej ekonómie, v Nemecku prevažovala historická škola. Historické školy boli aj v iných krajinách ( napríklad v Anglicku ), ale ich vplyv bol potlačený klasickú ekonomikou. Dôvod, prečo v Nemecku prevažovala historická škola, bol ten, že v Nemecku bola história ako veda veľmi uznávaná a na vysokej úrovni.

Historická škola sa od klasickej politickej ekonómie značne líšila. Klasickí ekonómovia hľadali univerzálne zákony, ktoré by platili pre každý štát v každom čase. Historická škola nepokladala ekonomické javy za konzistentné. Naopak, tvrdila, že ekonómia má evolučný charakter a mení sa s dobou.

Nemecká škola sa delí do troch etáp:

1. Staršia historická škola
2. Mladšia historická škola
3. Najmladšia historická škola ( niekedy neuvádzaná )

Vo všetkých smeroch môžeme nájsť prvky metódy, ktorá sa nazýva historizmus. Ten bol metódou, ktorou sa nemecká historická škola odlišovala od ostatných ekonomických smerov. Myšlienku, že história je zdrojom pre ekonomické poznanie síce používali aj iní ekonómovia ( napríklad Adam Smith ), ale pre nemeckú historickú školu to zároveň znamenalo, že odmietali možnosť univerzálnych ekonomických teórií, ktoré by bolo možné aplikovať na rôzne situácie. Od klasickej politickej ekonomiky sa nemecká historická škola výrazne líšila aj v tom, že rolu štátu považovala, na rozdiel od klasických ekonómov, za veľmi dôležitú v rámci národnej ekonomiky.

Historická metóda ( historizmus ) spočíva v tom, že sa ekonómovia obzerali späť do minulosti. Neznamená to však, že by hľadali nejaké všeobecné pravdy, práve naopak. Ekonómovia nemeckej historickej školy 19. storočia tvrdili, že historické javy sú neopakovateľné, pretože závisia od podmienok v danom štáte ( mentalita, zvyky, atď. ) Preto podľa nich nemá zmysel snažiť sa hľadať akékoľvek univerzálne zákony.

Staršia historická škola

V staršej historickej škole bol historizmus v oveľa slabšej podobe ako neskôr v mladšej historickej škole. Do staršej historickej školy radíme troch významnejších autorov: Bruno Hildebrand, Karl Knies a Wilhelm Roschera.

Najznámejším a zároveň najrešpektovanejším z týchto troch autorov bol Wilhelm Roscher. Vydal päťzväzkové dielo s názvom „Systém národného hospodárstva.“ Toto dielo malo v Nemecku veľký úspech. Roscher bol ochotný uznať, že existujú určité všeobecné ekonomické zákony, ale je možné ich objaviť iba skúmaním histórie. Roscher používal "historickú metódu" a sám sa nazýval "historizujúcim ekonómom." Nezaujímal sa o opis ekonomického správania jednotlivca, ale iba väčšie ekonomické celky.

Mladšia historická škola

Najvýznamnejším historizujúcim ekonómom Mladšej historickej školy bol Gustáv von Schmoller. Schmoller na rozdiel od Rochera odmietal uznať existenciu všeobecných ekonomických zákonov. Najviac kritizoval anglických klasikov, o ktorých tvrdil, že ich metódy sú nevedecké. Schmoller sa od Rochera líšil aj tým, že neštudoval národné ekonomiky, ale ekonomiky inštitúcií, ako súčasti národných ekonomík. Z týchto štúdií sa snažil formulovať rôzne politické odporúčania.

Najmladšia historická škola

Známymi predstaviteľmi najmladšej historickej školy boli Max Weber a Werner Sombart. Obaja boli historizujúcimi ekonómami, no historizmus v poňatí Schmollera už pre pre nich nebol typický.

Max Weber sa preslávil dielom zvaným „Protestantská etika a duch kapitalizmu,“ v ktorej prišiel s teóriou o vzniku kapitalizmu. Zistil, že kapitalizmus vznikal medzi protestantmi ( Kalvinistami ) odkiaľ sa šíril ďalej. Podľa jeho hypotézy vedie kalvinistická viera k odriekaniu a túžbe po úspechu. Kalvinisti verili, že úspech je prejavom Božej milosti a spasenia. Táto viera je podľa Maxa Webera duchovnou silou, z ktorej sa zrodil európsky kapitalizmus.

Werner Sombart, podobne ako Weber, hľadal historický pôvod kapitalistického ducha. Nie však v kalvinizme ale v židovstve. Vo svojom diele „Židia a moderný svet“ uverejnil teóriu, podľa ktorej rozptýlenie Židov po Európe, ktorí mali zmysel pre obchodovanie, umožnilo vznik obchodných vzťahov medzi nimi po celej Európe. Spoločne so sebou prinášali podľa Sombarta aj duch kapitalizmu.

Významnou chybou historizujúcich ekonómov bolo to, že nedokázali ( na rozdiel od klasických politických ekonómov ) spojiť históriu s teóriou. Verili, že všeobecná znalosť sa sama ukáže dôkladnými štúdiami histórie. Nebrali však do úvahy to, že k získaniu všeobecných vedomostí je potrebné spojiť historické poznatky s teoretickou praxou. Veľká väzba na históriu spôsobila aj to, že ekonómia historickej školy sa nebola schopná osamostatniť ako samostatná vedná disciplína. Vďaka detailnému opisovaniu rôznych historických realít mala nemecká historická škola veľmi nezreteľné hranice a dalo by sa povedať, že išlo skôr o historicko-ekonomickú vedu.

Marxizmus

Karol Marx

Karol Marx ( 1818 – 1883 ) študoval filozofiu a právo na univerzitách v Bonne a Berlíne. Po ukončení štúdia začal kariéru radikalistického žurnalistu. V roku 1843 odišiel kvôli problémom s pruskými úradmi do Paríža. Spolu s priateľom, s ktorým sa tu zoznámil Friedrichom Engelsom napísal „komunistický manifest,“ ktorý v budúcnosti silno ovplyvnil komunistické hnutie vo svete. Motto tohto manifestu Proletári všetkých krajín, spojte sa! sa stalo akousi výzvou k spojeniu robotníckych spolkov do medzinárodného robotníckeho hnutia. Marx bol aj spoluzakladateľom medzinárodnej Ligy komunistov. Opäť mal problémy s úradmi a tak odišiel do Belgicka. Odtiaľ však opäť odišiel v roku 1849 do Londýna, kde sa usadil. Tu vďaka Engelsovej finančnej podpore vydal svoje životné dielo „Kapitál.“ Druhý a tretí diel vydal Engels až po Marxovej smrti.

Podľa Marxa spočíval problém spoločnosti v rozdelení do dvoch tried - vykorisťovatelia a vykorisťovaní, a v antagonizmus medzi nimi. Marx videl kľúč k tomuto problému v zrušení súkromného vlastníctva. Trieda vlastníkov výrobných prostriedkov ( pôda, stroje, atď. ) núti triedu robotníkov, aby pracovala, a tým ju vykorisťuje. Podľa Marxa tento systém vždy vrcholí revolúciou a nastolením novej triedy vlastníkov a novej triedy nevlastníkov. Takto rozdelil spoločnosť do 5 etáp:

1. Kolektivistická spoločnosť - V tejto etape sú si všetci rovní, spoločnosť je prvotnopospolná
2. Otrokárska spoločnosť - V dôsledku neolitickej revolúcie sa spoločnosť rozdelila na otrokára ( vykorisťovateľ ) a otrokov ( vykorisťovaní ), ktorí sú majetkom otrokára
3. Feudálna spoločnosť - Trieda feudálov vykorisťuje triedu poddaných ( nevoľníkov ), ktorí sú pripútaní k pôde.
4. Kapitalistická spoločnosť - Kapitalisti vykorisťujú robotníkov, aj keď tí nie sú jeho majetkom, ale prenajatou silou.
5. Komunistická spoločnosť

Komunistická spoločnosť je piatou a podľa Marxa poslednou etapou. Komunistická spoločnosť mala byť ideálna v tom, že budú zrušené jednotlivé triedy. Každý bude pracovať podľa svojich síl a nebudú chudobní ani bohatí, pretože všetko bude všetkých.

Komunizmus sa v istom slova zmysle podobal francúzskemu socializmu. Karol Marx však nazval francúzsky socializmus útopickým a nevedeckým. Dalo by sa povedať, že mal pravdu. Sám síce nedospel k správnym záverom, ale jeho metóda bola vedecká. K tomu prispelo hlavne to, že sa pokúsil o vykonanie dôkladnej anatómie kapitalizmu a formuloval teóriu jeho zániku. Od francúzskych socialistov sa Marx líšil ešte v jednom ohľade. Francúzski socialisti sa nezaoberali štúdiom a rozborom kapitalizmu. Namiesto toho opisovali a premysleli do posledných detailov svoju víziu budúcnosti. Marx na rozdiel od nich opísal kapitalizmus, ale v popise budúceho komunistického poriadku bol opatrný a obmedzil sa iba na tvrdenie, že v ňom nebude existovať súkromné vlastníctvo a trieda kapitalistov. Marx pre svoj program zvolil radšej prívlastok komunistický, pretože sa domnieval, že slovo socialistický bolo francúzskymi socialistami úplne zdiskreditované.

Marx sa však zmýlil, keď predpovedal vývoj kapitalistickej spoločnosti. Marx sa domnieval, že spôsob kapitalistickej výroby bude vyžadovať čoraz menej kvalifikovanú pracovnú silu. Na rozdiel od toho kapitalistická výroba žiada čoraz viac kvalifikovanú prácu. Marx si myslel, že proletárska revolúcia nastane v krajine, ktorá je priemyselne najvyspelejšia a robotnícka trieda je preto najviac uvedomelá ( teda v Anglicku ).

Marginalizmus

V poslednej tretine 19. storočia s nástupom marginalistických teórií ( teória hraničného úžitku, teória medznej produktivity ) prebehla v ekonómii zmena paradigmy. Konkrétne v roku 1871 boli publikované zásadné ekonomické diela, ktoré umožnili vytvoriť nový systém ekonomického myslenia. Z tzv. Marginalistickej revolúcie postupne vyrastala moderná ekonomická veda, najmä moderná mikroekonómia.

Jednalo sa o revolúciu v metodológii, pretože ekonómia začala používať medzné veličiny. Marginalistická metóda umožňovala analyzovať alokáciu ekonomických zdrojov a otvorila priestor pre matematizáciu ekonómie. Táto nová politická ekonómia sa podstatne líšila od vtedy stále dominujúcej klasickej politickej ekonómie. Kým sa klasickí ekonómovia sústredili na ponukovú stranu trhu a ekonomický rast, marginalizmus zameral pozornosť na dopytovú stranu trhu a alokáciu obmedzených zdrojov.

Kľúčovými osobnosťami marginalistickej revolúcie boli William Stanley Jevons, Carl Menger a Léon Walras, ktorí v roku 1871 ( Walras až v roku 1874 ) nezávislo od seba vydali diela, v ktorých komplexne formulovali teóriu medznej užitočnosti:

• William Stanley Jevons - Theory of Political Economy ( Teória politickej ekonómie, 1871 )
• Carl Menger - Grundsätze der Volkswirtschaftslehre ( Zásady národohospodárske náuky, 1871 )
• Léon Walras - Elements d'économie politique pure ( Základy čistej politickej ekonómie, 1874 )

Z marginalistickej revolúcie vzišli tri významné školy ekonomického myslenia: Rakúska škola, Lausannská ekonomická škola a Cambridgeská škola. Posledné dve predstavovali začiatok neoklasickej ekonómie, ktorá dodnes hrá v ekonómii významnú úlohu.

Literatúra

• Dějiny ekonomického myšlení. [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-7179-380-9. (česky)
• Dějiny ekonomických teorií. [s.l.] : [s.n.], 2010. ISBN 978-80-87109-21-2. (česky)
• History of Economic Analysis. [s.l.] : [s.n.], 1986. ISBN 9780043303764. (anglicky)

Externé odkazy

• Dejiny ekonomického myslenia. Od antického myslenia do marginalistické revolúcie v ekonómii (prof. PhDr. Kamil Fuchs, CSc., Prof. Ing. Ján Lisý, Ph.D.) (po česky)
• Webová stránka o dejinách ekonomického myslenia (The New School for Social Research) (po anglicky)
• Econlib.org - informačné zdroje a služby pre vedecké a výskumných pracovníkov ekonomických odborov (po anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny ekonomického myšlení na českej Wikipédii.