Prof. Dušan Trančík, ArtD. (* 26. november 1946, Bratislava)[1] je slovenský režisér hraných a dokumentárnych filmov. Väčšina jeho tvorby vznikala koncom sedemdesiatych a predovšetkým v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg v ateliéri filmovej a televíznej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.[1][2]

Dušan Trančík
slovenský režisér
Narodenie26. november 1946 (77 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Alma materFilmová a televízna fakulta Akadémie múzických umeníPrahe

Začiatky tvorby upraviť

Dušan Trančík začínal po maturite ako filmový amatér v rôznych pomocných profesiách ako osvetľovač alebo asistent produkcie. V roku 1964 sa prihlásil na štúdium na pražskú FAMU, kde absolvoval katedru strihovej skladby. Toto štúdium ukončil v roku 1970 absolventským filmom Fotografovanie obyvateľov domu a stredometrážnym filmom Šibenica.

Už počas štúdií na FAMU sa dostal k práci v Štúdiu krátkych filmov, kde nakrútil viacero dokumentov (napr. Tryzna, Amulet, Vydýchnuť…). Od roku 1976 až do zániku Koliby bol jedným z najvýznamnejších režisérov v Štúdiu hranej tvorby. V roku 1976 debutoval celovečerným hraným filmom Koncert pre pozostalých. Film zobrazuje konfrontáciu životných postojov rodičov a detí. Scenár k filmu napísal Tibor Vichta. O dva roky neskôr znova so scenáristom Tiborom Vichtom nakrútil jeden z jeho najznámejších filmov – Víťaz. V boxerskom ringu sa oproti sebe ocitnú po rokoch dvaja dávni priatelia i športoví súperi – Vinco Moravec, ekonomický námestník s usporiadaným rodinným životom, na druhej strane Vlado Valhar, opravár pneumatík bez rodinného zázemia. Oproti sebe sa ocitajú dva úplne odlišné životné princípy.

80. roky upraviť

Osemdesiate roky patria k najplodnejším obdobiam Dušana Trančíka. V období osemdesiatych rokov natočil až sedem celovečerných filmov: Fénix (1981), Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1983), Iná láska (1985), Víkend za milión (1987), Sedem jednou ranou (1988), Mikola a Mikolko (1988).

Fénix upraviť

Príbeh zo života profesionálnej športovkyne, pripravujúcej sa na olympijské hry, ktoré sú vrcholom jej kariéry. Kvôli kariére je ochotná obetovať aj dieťa, ktoré čaká – podstúpi interrupciu. Dušan Trančík v tomto filme kombinuje prvky dokumentu s poetickou štylizáciou.

Pavilón šeliem upraviť

Proti tvrdému a surovému ošetrovateľovi šeliem v ZOO, ktorý despoticky ovláda nielen zvieratá ale aj ľudí, stojí jeho pomocník, zásadný odporca bezprávia a autoritatívneho správania. Na námete a scenári sa podieľal Ondrej Šulaj.

Štvrtý rozmer upraviť

Príbeh o mladom učiteľovi, amatérskom astronómovi, žijúcom v malomeštiackej spoločnosti ovládanej konzumom. Scenár a námet napísal Jozef Puškáš.

Iná láska upraviť

Príbeh medika Hradila, ktorého kvôli nelegálnemu potratu vyhodia zo školy. Medik sa vracia do dediny za ženou, ktorej potrat vykonal. Dedina predstavuje mikrovzorku celej spoločnosti – panoptikum bezútešnosti, kde sa nachádzajú len skrachovaní muži a ženy. Záverečná katarzia však chýba, kvôli zmene konca filmu.

Situácia po roku 1989 upraviť

Po rozpade Česko-Slovenska a zániku Koliby prestal byť Dušan Trančík činný v oblasti hranej filmovej tvorby. Po 1989 natočil ešte niekoľko dokumentov pre Febio, ale venoval sa hlavne iným činnostiam, ako samotná filmová tvorba. V rokoch 1994 – 1998 prednášal na filmovej škole v Zlíne. Od roku 1999 je profesorom na VŠMU v Bratislave, odbor Hraná réžia. V tomto období zastával mnoho funkcií, ako napríklad predseda a podpredseda Slovenského filmového zväzu, Asociácie slovenských filmových a televíznych režisérov a Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Je členom Európskej filmovej akadémie. V roku 2002 pôsobil ako generálny riaditeľ médií a audiovízie na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.

Charakteristika tvorby upraviť

Vo filmoch Dušana Trančíka sa dá rozoznať jeho typický režijný rukopis. Využíva osobitú kamerovú štylizáciu (širokouhlý objektív, zrno, kontrasty), za ktorou je citeľný vplyv dokumentárnej tvorby. Skoro každý sujet v jeho filmoch je založený na princípe osudu jednotlivca v skorumpovanom prostredí. Filmy napriek tomu, že ich základom býva dobrý scenár, sú mnohokrát fragmentárne, čo môže pôsobiť rušivo. Trančík využíva mnohokrát nehercov a hovorový jazyk, aby film pôsobil čo najreálnejšie. Známa je jeho spolupráca s významnými slovenskými scenáristami ako Tibor Vichta alebo Jozef Puškáš.

Filmografia upraviť

Hrané filmy
Dokumentárne filmy

Referencie upraviť

  1. a b Trančík, Dušan, 1946-. In: Heslár SFÚ [online]. Bratislava: Slovenský filmový ústav, [cit. 2022-07-25]. Dostupné online.
  2. Pocta: Dušan Trančík [online]. Bratislava: Asociácia slovenských filmových klubov, 2008-12-16, [cit. 2022-07-25]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

  • MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997.
  • ŠMATLÁKOVÁ R., ŠMATLÁK M., Filmové profily. Bratislava: SFU, 2005.
  • ULMAN M., ULMAN P. Sprievodca klubovým filmom. Bratislava: ASFK, 2003.

Externé odkazy upraviť