Ernő Gerő

	Ernő Gerő
Generálny tajomník Maďarskej robotníckej strany
	V úrade; 18. júl 1956 – 25. október 1956
Minister vnútra
	V úrade; 4. júl 1953 – 6. jún 1954
Minister financií
	V úrade; 3. december 1948 – 11. jún 1949
Biografické údaje
Rodné meno	Ernő Singer
Narodenie	8. júl 1898; Trebušovce, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie	12. marec 1980 (81 rokov); Budapešť, Maďarsko
Politická strana	Maďarská komunistická strana; Maďarská robotnícka strana
Rodina
Manželka	Erzsébet Fazekas
Odkazy
	Ernő Gerő; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

Ernő Gerő (vlastným menom Ernő Singer; * 8. júl 1898 – † 12. marec 1980) bol maďarský komunistický politik v povojnovom období a krátko v roku 1956 ako prvý tajomník vládnucej komunistickej strany aj najvplyvnejší muž v Maďarsku.

Životopis a kariéra upraviť

Gerő sa narodil v Trebušovciach v židovskej rodine ako jedno z desiatich detí. Jeho otec bol maloobchodník a prenajímateľ. Keď mal 12 rokov, zomrela mu matka Mária rod. Engelová. Hoci pochádzal z veriacej rodiny, neskôr náboženstvo úplne odmietol. Úspešne absolvoval gymnázium v Budapešti (dnes Újpesti Károlyi István Általános Iskola és Gimnázium), v roku 1916 začal študovať na Lekárskej fakulte (dnes Semmelweisova Univerzita), avšak titul nikdy nezískal. Tu sa stretol aj s organizáciou Socialistický zväz robotníckej mládeže, kde vstúpil. Neskôr, v roku 1918 prestúpil do Komunistickej strany Maďarska (Kommunista Ifjúmunkások Magyarországi Szövetsége) a zapájal sa do rôznych jej činností. Bol vyslaný na zjazd, ktorý sa konal 20. – 22. júna 1919. Bol tiež členom Červenej armády, avšak nikdy v nej neslúžil. Angažoval sa na počiatku vzniku komunistického hnutia Maďarskej časti Rakúsko-Uhorska, po krátkej vláde komunistu Béla Kúna v Maďarskej republike rád, ktorá bola zvrhnutá v auguste 1919. Hoci nebol významnou osobnosťou režimu, bol na neho vydaný zatykač. Gerő odišiel na príkaz strany v januári 1920 do Viedne, kde sa zapojil do Landlerovej frakcie a pomáhal maďarským komunistickým emigrantom. Bol vyslaný do Bratislavy, kde spolupracoval na formácií slovenských a rumunských mládežníckych zväzov. Publikoval v časopise Ifjúmunkás (Mladí robotníci) po slovensky a maďarsky. Gerő bol odsúdený na 14 rokov väzenia, avšak utiekol do Sovietskeho zväzu. Počas 20 rokov života v ZSSR bol aktívnym agentom NKVD a neskôr KGB. Vďaka tomu bol Gerő v Kominterne - medzinárodnej organizácií komunistov, bol vo Francúzsku a zúčastnil sa aj Španielskej občianskej vojny. Tam pôsobil ako poradca v španielskej vláde Juana Negrína. Robil čistky voči trockistom v medzinárodných brigádach. Vďaka tomu dostal prezývku „mäsiar Barcelony“.^[1]

Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa vrátil do Moskvy a prečkal tam vojnu. Po zániku komunistickej internacionály v roku 1943 mal na starosti propagandu, mierenú proti nepriateľom a vojnovým zajatcom. Gerő bol medzi prvými komunistickými funkcionármi, ktorí sa začiatkom novembra 1944 vrátili do Maďarska. Ernő Gerő bol členom dočasnej vlády - Národnej generálnej rady (Nemzeti Főtanács) od 26. januára do 11. mája 1945.

V novembri 1945 sa konali voľby, kde maďarskí komunisti pod vedením Gerőa a Mátyása Rákosiho získali 17% hlasov, pričom Strana menších statkárov zvíťazila s 57% podporou. Avšak sovietsky veliteľ, maršal Kliment Vorošilov zostavil koaličnú vládu na čele s komunistami. Komunisti v roku 1949 zmanipulovali voľby a prebrali moc v krajine, keď bol Rákosi ešte vo vedení strany. Gerő a Mihály Farkas boli Rákosiho spolupracovníkmi a Rákosi si v roku 1952 uzurpoval aj úrad premiéra. Jeho autorita bola o rok, po smrti Stalina otrasená po tom, čo ZSSR trvalo na výmene premiéra za Imreho Nagya. Gerő bol ponechaný ako protiváha voči reformátorom. Rákosimu sa podarilo znovuzískať kontrolu, avšak začiatkom roka 1956 mu bola autorita podkopaná tajným prejavom Nikity Chruščova, ktorý odsúdil stalinizmus a 18. júla ho Anastáz Mikoljan donútil odísť z úradu. Ostal mu ale dostatočný vplyv v Maďarskej robotníckej strane (MDP) na to, aby dosadil Gerőa na čelo strany.

Gerőve medzivládie upraviť

Gerő viedol krajinu krátke obdobie, známe ako „Gerőve medzivládie“ od 18. júla do 24. októbra 1956, len čosi viac než tri mesiace. Bol rovnako nenávidený ako Rákosi. Nielenže bol Rákosiho úzkym spolupracovníkom, ale bol rovnako zapojený do čistiek, nútenej industrializácie a kolektivizácie v Maďarsku.

Neskorší život a smrť upraviť

23. októbra 1956 predniesol prejav, v ktorom oznámil odvetné opatrenia proti povstalcom.

„	... My komunisti, sme maďarskí vlastenci! Boli sme patriotmi vo fašistických Hortyovských väzeniach, aj keď sme tvrdo pracovali desaťročia v ilegalite. Patriotmi sme boli doma, i v španielskej vojne o nezávislosť. Veríme a robíme všetko preto, aby socializmus bol budovaný v jednote s ostatnými krajinami, na báze marxizmu a leninizmu, ale s maďarskou osobitosťou ekonomickej a sociálnej situácie našej krajiny, maďarskej tradície, s prihliadnutím na najdôležitejšie a najzákladnejšie otázky našej krajiny. Keď však hlásame, že sme vlastenci, tak isto musíme pripomenúť, že nie sme nacionalisti, naozaj! Usilujeme sa, aby sme dôstojne bojovali proti šovinizmu, antisemitizmu a všetkými ostatným reakčným silám, ako aj ľud s neľudským trendom a názorom. Preto odsudzujeme tých, čo sa snažia šíriť šovinizmus medzi našu mládež, a demokratická sloboda, ktorú náš štát poskytuje pracujúcemu ľudu, sa používa na nacionalistickú demonštráciu. Táto demonštrácia z vašej strany však nijak neznižuje odhodlanie pokračovať v rozvoji socialistickej spoločnosti...	“
– Ernő Gerő, z prejavu v rádiu, 23. október 1956

Sovietski vyslanci tlačili na Gerőa, aby 25. októbra 1956, počas druhého dňa povstania odstúpil, po tom, ako nevhodne predniesol prejav, ktorý rozzúril dav ľudí. Ústredný výbor strany po stretnutí odsúhlasil, aby na jeho miesto ako vedúceho v strane zasadol János Kádar a Imre Nagy ako premiér, ukončiac tak Gerőve medzivládie. Gerő ušiel do ZSSR, ale po potlačení revolúcií umiernenejší Kádarov režim odmietol jeho návrat do Maďarska.

Napokon mu bolo dovolené vrátiť sa z exilu v roku 1960, ale bol okamžite vylúčený z komunistickej strany. Pracoval ako príležitostný prekladateľ v Budapešti počas svojho dôchodku. Jeho postava zohráva ústrednú úlohu v romantickom románe Vilmosa Kondora z roku 2012 Budapeštianska Noir. Zomrel v Budapešti v roku 1980 vo veku 81 rokov. Jeho urna s popolom je uložená na budapeštianskom cintoríne.

Referencie upraviť

↑ ROMAN, Eric. Austria-Hungary and the Successor States: A Reference Guide from the Renaissance to the Present. European Nations. vyd. [s.l.] : Facts on File, 2003. ISBN 978-0816045372. S. 478.

Iné projekty upraviť

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ernő Gerő

[1] ROMAN, Eric. Austria-Hungary and the Successor States: A Reference Guide from the Renaissance to the Present. European Nations. vyd. [s.l.] : Facts on File, 2003. ISBN 978-0816045372. S. 478.

[1]