Fridrich Weinwurm
Fridrich Weinwurm (* 30. august 1885, Borský Mikuláš[1] – † 1942) niekde uvádzaný aj ako Bedrich/Bedřich Weinwurm, v rodnej matrike zapísaný ako Alfred József Weinwurm, bol slovenský architekt a kľúčová osobnosť modernej architektúry na Slovensku.
| Fridrich Weinwurm | |
| slovenský architekt | |
| Narodenie | 30. august 1885 Borský Mikuláš, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 1942 |
| Odkazy | |
| Commons |  Fridrich Weinwurm |
Architektúru študoval v Nemecku v Drážďanoch a Berlíne, kde po absolvovaní štúdia aj krátko pôsobil. Po vzniku ČSR pracoval ako samostatný architekt v Bratislave. F. Weinwurm bol jedným z najvýznamnejších slovenských architektov medzivojnového obdobia. Vynikal nekompromisnosťou svojho puristického názoru na architektúru, rozsahom svojho diela, aj vplyvom na formovanie slovenskej medzivojnovej architektúry. Od roku 1924 pôsobil v spoločnom ateliéri s architektom Ignácom Vécseiom. Spolu s Vecseiom bol autorom Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline, obytných súborov Unitas a Nová doba v Bratislave. Udržiaval kontakty s predstaviteľmi českej, rakúskej, ruskej i nemeckej avantgardy, podieľal sa na založení ľavicového časopisu Nová Bratislava. Ako angažovaný ľavicový intelektuál bojoval za humanistické ideály a pokrokovú architektúru pre ľudí. Zanechal názorovo jednoznačne profilované ucelené dielo, ktoré podporil aj viacerými angažovanými textami. Jeho aktivizmus, spolu s jeho židovským pôvodom, nakoniec spôsobili jeho tragickú smrť počas vojny v roku 1942.
Životopis upraviť
Fridrich Wienwurm sa narodil 30. augusta 1885 v Borskom Svätom Mikuláši do židovskej rodiny majiteľa tehelne Nathana Weinwurma a Fani, rod. Grünhut. Študoval na bratislavskom lýceu, potom architektúru na Technickej univerzite (nem. Technische Hochschule – TH) v Berlíne (1906 – 1910). Neskôr pokračoval v štúdiách na TH v Drážďanoch, ktoré boli významným centrom nemeckej moderny. Dňa 21. 3. 1916 sa v Bratislave oženil s Josefine Wasservogel "Fani", ktorá sa narodila v obci Šipošovské Kračany (dnes Kostolné Kračany). Mali dve deti Juraja nar. 1917 a Evu nar. 1922[2]. Po prvej svetovej vojne, v ktorej bojoval, sa spolu s manželkou usadil v Bratislave, kde začal pôsobiť ako samostatný architekt.
Začiatky profesionálnej kariéry upraviť
V slovenskom prostredí Weinwurm vynikal svojim jasným postojom – na strane purizmu, čiže architektonického názoru vychádzajúceho z vnútra, z funkčnej a konštrukčnej podstaty stavby a jej pravdivého čistého, výrazu. Neovplyvnil ho romantický eklekticizmus ani „národný“ dekorativizmus. Nepriklonil sa ani k estetickej výtvarnej abstrakcii funkcionalizmu. Klasicistický základ jeho rukopisu možno badať na prvých prácach z roku 1919. Nájomná vila M. Riesnera v Bratislave z tohto roku už vypovedá o jednoznačnom názore. V roku 1924 spolu s brnianskym architektom Ernstom Wiesnerom navrhli kancelársku budovu Žilinskej portlandcementovej firmy v Bratislave. Stavba sa niesla vo vecnom štýle, hmota a usporiadanie fasády vychádzali z požiadaviek vnútornej dispozície (stavba bola neskôr dostavaná M. Kusým). E. Wiesner pravdepodobne zoznámil Weinwurma aj s viedenským architektom Adolfom Loosom. Medzi jeho a Weinwurmovou tvorbou existujú isté paralely.
Ateliér Weinwurm-Vécsei upraviť
V roku 1924 Fridrich Weinwurm a bratislavský architekt Ignác Vécsei založili spoločný ateliér. Ich spolupráca bola mimoriadne plodná až do zatvorenia ateliéru na začiatku svetovej vojny. Vďaka spolupráci so Žilinskou portlandcementovou spoločnosťou získali najskôr viacero menších zákaziek a v roku 1927 objednávku na pomerne veľký projekt na stavbu Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline. Návrh musel byť viackrát prerábaný kvôli nevôli mestských úradov, výsledok ale žiadne kompromisy nepripustil. Puristický kubus zdvihnutý na hranatých stĺpoch zakrývajúcich podlubie, uprostred historického námestia pôsobil dosť vyzývavo. Po tom, čo prežil najbúrlivejšie roky dvadsiateho storočia ho odstránili na konci deväťdesiatych rokov. Pre ateliér prišlo veľmi plodné obdobie: nasledovali bratislavské projekty správnej budovy, Západoslovenských elektrární (1927) a administratívna a obytná budova Život na Grösslingovej ulici (1928), polyfunkčný dom Schön na Obchodnej ulici (1937). Z oblasti sociálneho bývania významné projekty Unitas (1930) a Nová doba v Bratislave (1932, 1936 a 1942). Posledným väčším realizovaným dielom bola Dunajská Banka pri Rybárskej bráne v Bratislave. Ateliér Weinwurm-Vécsei fungoval až do roku 1938, keď museli firmu zavrieť kvôli protižidovským zákonom.
Tragická smrť upraviť
Profesionálna kariéra Fridricha Weinwurma bola tesne pred začiatkom 2. svetovej vojny náhle prerušená pod vplyvom politických udalostí, ktoré mu nakoniec privodili aj tragickú smrť. Kvôli svojmu židovskému pôvodu a aktivitám v ľavicovej politickej scéne musel najskôr roku 1938 zatvoriť ateliér Weinwurm-Vécsei. V roku 1941 bol uväznený v Ilave a zahynul za nevyjasnených okolností, pravdepodobne v roku 1942 pri pokuse o útek cez štátne hranice.
Názory na architektúru a politická orientácia upraviť
Bývanie pre každého upraviť
- Unitas: Ateliéru Weinwurm-Vécsei sa v roku 1930 podarilo realizovať projekt na výstavbu nových bytov pre sociálne slabšie vrstvy. Unitas sa skladá zo siedmich dlhých pavlačových domov a jeho idea voľnej zástavby v mestskej zeleni bola na bratislavské pomery až revolučnou novinkou. Domy majú šesť podlaží, pozostávajú z troch sekcií so samostatnými schodiskami a vstupmi do jednotlivých bytov zo spoločných pavlačí. Byty majú veľmi racionálnu a úspornú dispozíciu. Podľa niektorých boli pôvodne zamýšľané ako kolektívne, nakoniec ale skončili ako samostatné domácnosti s vlastnými kuchyňami. Architektúra narába s jednoduchými a všeobecne zrozumiteľnými estetickými komponentmi v snahe kvalitne splniť svoju úlohu – bývanie pre sociálne slabšie vrstvy.
- Nová doba: Takmer vzápätí po realizácií Unitasu prišiel projekt na obytný komplex pre štátnych úradníkov s názvom Nová doba. Je to súbor troch blokov (postavených postupne počas viacerých rokov). Pôvodným zámerom bola tiež riadková zástavba aká sa použila pri stavbe Unitasu, ale na podnet Mestského úradu sa štruktúra musela zmeniť na polo uzavreté bloky. Kubusy jednotlivých blokov majú prísne striedmy a univerzálny výraz. Pri ich konštrukcií sa uplatnila oceľová konštrukcia po prvýkrát na obytnej stavbe. Do dispozícií jednotlivých bytov architekti sčasti opäť premietli vlastné sociálne ideály, predovšetkým ale snahu o kultúrne a hygienické bývanie.
- Bratislavské vily: Téma bývania bola pre F. Weinwurma vždy rovnako zaujímavou, či už išlo o miestneho zbohatlíka, alebo sociálne byty. Weinwurm je preto autorom viacerých víl, na ktorými reagoval na požiadavky meštianskych rodín, pritom ale použil vlastné puristické výrazové prostriedky a zásady racionalizácie života. Vily pôsobia spravidla racionálne navonok a intímne smerom dovnútra.
Po stavbe Weinwurmovej Vily L v Bratislave sa investor (rodina Lengyelovcov) rozhodla najať na návrh interiéru iného architekta, medzi inými ako potenciálny autor vilu navštívil aj viedenský architekt Adolf Loos (interiér nakoniec navrhol architekt Josef Hoffmann). Vila T v Bratislave bola porovnávaná s brnianskou vilou Tugendhat a v časopise DAV dávaná do kontrastu s biednymi „brlohmi chudoby“ v iných častiach mesta[3].
Agilný aktivista upraviť
F. Wienwurm nebol len priekopníckym tvorcom, ale aj stelesnením aktivistu propagujúceho ideály modernej doby. Bol zapáleným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, komunistické myšlienky a pritom rozhľadený intelektuál, ľahko sa pohybujúci vo všetkých spoločenských kruhoch. Udržiaval živé styky s mnohými zahraničnými avantgardnými architektami. V Bratislave, Žiline a Košiciach organizoval prednášky a výstavy Hannesa Meyera, či Jiřího Krouhu. Sám bol členom, či predsedom mnohých profesionálnych a politických spolkov (napríklad spolok Dielňa, Zväz priateľov ZSSR, či zakázaný spolok Vörös baratság – Červené súdružstvo), prednášal v umeleckom spolku Kunstverein a bratislavskej Uránií. Začiatkom tridsiatych rokov bol jedným z iniciátorov a redaktorov časopis Nová Bratislava, ktorý ostro kritizoval sociálnu situáciu vo vtedajšom Česko-Slovensku. Aktívny kontakt udržiaval aj s predstaviteľmi ľavice a komunistickej strany. V roku 1935 bol vo volebnej komisii KSČ v Bratislave. S Danielom Okálim, Zdeňkom Rossmannom, členmi spolku DAV a ostatnými aktivistami organizovali v Bratislave pokrokové akcie.
Citáty upraviť
„Vecnosť, ktorú v rámci dnešnej tvorby sledujeme, nám krok za krokom dokazuje myšlienkový pochod – vytvárať prvky (či už ide o dvere, osvetľovacie telesá, podlahy, steny, nábytok, alebo samotný dom), ktoré by na každého pôsobili rovnako vecne, prakticky a samozrejme aj esteticky.“ (F. Wienwurm, 1921)[4]
„Konštruktívny zmysel nášho storočia usilujúci o najjednoduchšie stvárnenie a jasnosť technického organizmu v stavebnom diele, objavil veľa úspornosti, ku ktorej nás nútia hospodárske pomery, zrieknutím sa zbytočných neorganických architektonických ozdôb, cesty vývinu vecných úžitkových foriem a tým nový sloh.“ (F. Weinwurm, 1931)[5]
„To, že “každý človek má právo aspoň na strechu nad hlavou, núti moderných tvorcov hľadať takú formálnu reč a stavebné prvky, ktoré budú pre každého rovnako užitočné a estetické." (F. Weinwurm, 1931)[6]
Vybrané diela upraviť
- Život poisťujúca účastinná spoločnosť Phönix (s I. Vécseiom), Bratislava, Grösslingová 6, 1928 – 1929
- Vila T (s I. Vécseiom), Bratislava, Nad Dunajom 36, 1928 – 1929
- Unitas (s I. Vécseiom), Bratislava, Šancová 21 – 63, 1931 – 1932
- Obytný súbor Nová Doba (s I. Vécseiom), Bratislava, Vajnórská 50 – 96, 1932 – 1942
- Vila Pfeffer (tiež Villa Schwadron) pre riaditeľa Cukrovaru Sládkovičovo Oskara Pfeffera (s S Ernstom Schwadronom a I. Vécseiom), Bratislava, Novosvetská 8, 1935 – 1936
- Vila L (s I. Vécseiom), Bratislava, Podtatranského 3, 1929
Referencie upraviť
- ↑ Záznam o narodení v matrike židovskej náboženskej obci v Borskom Mikuláši; záznam č. 372
- ↑ Ancestry - Sign In [online]. www.ancestry.com, [cit. 2019-11-26]. Dostupné online.
- ↑ Rybár, J.: Inkognito bytovou kultúrou; DAV 4, 1937, č.1, s.7; In: Dulla, Moravčíková: Architektúra Slovenska v 20. storočí
- ↑ Fridrich Weinwurm: Wohin Führt der neue Weg?; Nová Bratislava 1, 1931, č.1, s.9 – 11, In: Dulla, Moravčíková: Architektúra na Slovensku v 20. storočí, s. 89
- ↑ F. Wienwurm: Das Heutige Schaffen; In: Sborník modernej tvorby úžitkovej, Bratislava, 1931; s.37
- ↑ F. Wienwurm: Das Heutige Schaffen; Sborník modernej tvorby úžitkovej, Bratislava, 1931; s.37; In: Dulla, Moravčíková: Architektúra na Slovensku v 20. storočí, s. 92
Literatúra upraviť
- ROSENBERG, Eugen. Architekt Bedřich Weinwurm. Salon VI, 1927, č. 1, s. 18 – 19.
- WATTJES, Jannes Gerhardus. Moderne villa's en landhuizen in Europa en Amerika. Amsterdam : Kosmos, 1930.
- ŠLACHTA, Štefan. Fridrich Weinwurm. Architekt Novej doby. 1. vyd. Bratislava : Spolok architektov Slovenska, 1993. 74 s.
- DULLA, Matúš; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. 511 s. ISBN 80-7145-684-5.
- DULLA, Matúš, a kol. Majstri architektúry. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2005. 87 s. ISBN 80-8046-312-3.
- MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Friedrich Weinwurm architekt. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2014. 373 s. ISBN 978-80-556-1158-7.