Heinrich Himmler
Heinrich Luitpold Himmler (* 7. október 1900, Mníchov, Nemecká ríša – † 23. máj 1945, Lüneburg, Tretia ríša) bol nemecký politik, člen nacistickej strany NSDAP, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera, jeden z najmocnejších mužov Tretej ríše a vojnový zločinec. Himmler bol najvyšším veliteľom vojenských zložiek Waffen-SS, v rokoch 1933 - 1936 bol veliteľom tajnej polície Gestapo, v rokoch 1943 - 1945 bol ríšskym ministrom vnútra a od roku 1944 veliteľom záložnej armády Ersatzheer.
| Heinrich Himmler | |
| nemecký nacistický politik, veliteľ SS | |
 | |
| Narodenie | 7. október 1900 Mníchov, Nemecko, Nemecká ríša |
|---|---|
| Úmrtie | 23. máj 1945 (44 rokov) Lüneburg, Nemecko, Tretia ríša |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Heinrich Himmler |
Heinrich Himmler sa priamo podieľal na realizácii vraždenia v koncentračných táboroch a na popravách špeciálnymi jednotkami bezpečnostnej služby a vojenskými oddielmi Einsatzgruppen. Nesie priamu zodpovednosť za genocídu 6 až 12 miliónov obetí. Tieto vraždy boli namierené nielen proti Židom, ale aj proti mnohým ďalším národom a rasám, ktoré nacistická ideológia považovala za menejcenné. Zodpovednosti za spáchané vojnové zločiny sa vyhol tak, že už vo väzení pred začatím výsluchu prehryzol kyanidovú kapsulu a spáchal samovraždu.
Životopis upraviť
Rodina upraviť
Heinrich Himmler sa narodil 7. októbra 1900 v Mníchove v silne veriacej katolíckej rodine učiteľa, ktorý vychoval bavorského korunného princa Heinricha Bavorského. Tento sa stal Heinrichovým krstným otcom a podľa neho bol pomenovaný. Mal dvoch bratov, staršieho Gebharda Ludwiga (1898 - 1982) a mladšieho Ernsta Hermanna (1905 - 1945). Ich rodičia boli prísni, no vychovávali deti dobre. V roku 1927 sa oženil s o sedem rokov staršou rozvedenou Margarete Siegroth. V auguste v roku 1929 sa im narodila dcéra Gudrun, ktorú mal H. Himmler veľmi rád. Margarete si neskôr adoptovala syna, ktorého H. Himmler nikdy neprijal. Od roku 1940 manželia spolu nežili. Heinrich Himmler sa zblížil so svojou sekretárkou Hedwigou Potthast, s ktorou mal dve nemanželské deti, syna Helgeho a dcéru Nanette Dorotheu.
Mladosť a raná kariéra upraviť
H. Himmler získal vzdelanie na strednej škole v Landshute. V roku 1917 nastúpil ako dobrovoľník do armády. Koncom prvej svetovej vojny slúžil ako kadet v 11. bavorskom pluku, no bojov sa nikdy nezúčastnil. Táto okolnosť ho zaťažovala. V roku 1918 bol demobilizovaný a začal pracovať ako praktikant na statku v Ingolstadte. V roku 1919 zložil maturitnú skúšku a do roku 1922 študoval na poľnohospodárskej fakulte Technickej univerzity v Mníchove. Do 24 rokov si na otcovo naliehanie písal denník. Vo voľnom čase hrával šach, zbieral známky, obľuboval prácu v záhrade a vedel hrať na čembale.
Politický vzostup upraviť
V roku 1922 začal H. Himmler pracovať v Schleißheime pri Mníchove ako asistent vo firme na výrobu umelých hnojív. V tom istom roku vstúpil do Röhmovej polovojenskej organizácie Reichskriegsflagge. V roku 1923 vstúpil do NSDAP a zúčastnil sa na pivnicovom puči, neúspešnom pokuse o prevrat v novembri 1923. Nasledujúci rok bol nezamestnaný. Od roku 1925 pracoval ako sekretár Gregora Strassera v miestnej administratíve NSDAP v Landshute. Neskôr prešiel na ústredie strany v Mníchove.
V apríli v roku 1925 Adolf Hitler vydal príkaz Juliusovi Schreckovi, jednému z príslušníkov svojej ochranky, aby zriadil ozbrojené jednotky na ochranu predstaviteľov politického vedenia strany. Schutzstaffel (SS) na začiatku tvorilo 8 mužov, medzi nimi Ulrich Graf, či bývalý hodinár Emil Maurice. Julius Schreck bol prvým veliteľom SS. Dňa 21. septembra 1925 vydal príkaz, podľa ktorého mali všetky miestne organizácie NSDAP zriadiť podľa vzoru centrály miestne jednotky. Himmler prestúpil z paramilitantnej bojovej organizácie Sturmabteilung (SA) do jednotiek SS 8. augusta 1925 (číslo člena 168), aby sa 6. januára 1929 stal vrchným veliteľom (Reichsführer) tejto najobávanejšej nacistickej organizácie.
V roku 1930 bol zvolený za poslanca ríšskeho snemu za oblasť Weser-Ems. Himmler sa sústredil na rozširovanie SS. V roku 1933 mala SS už 52 000 mužov a Himmler zvyšoval jej nezávislosť od organizácie Sturmabteilung (SA) Ernsta Röhma, ktorej bola zatiaľ podriadená.
Koncentrácia moci upraviť
V roku 1931 Himmler v rámci SS založil vnútrostranícku ideologickú spravodajskú službu, ktorá sa neskôr stala bezpečnostnou službou Sicherheitsdienst (SD). Jej velením bol poverený Reinhard Heydrich. Do roku 1933 spolu s Heydrichom upevnili moc nacistov v Bavorsku. V marci 1933 sa Himmler stal mníchovským policajným prezidentom a krátko nato veliteľom Sicherheitsdienst (SD) v Bavorsku. V septembri sa stal veliteľom všetkých jednotiek Sicherheitsdienst (SD) v nacistickom Nemecku okrem Pruska, kde ostal stále formálne podriadený Hermannovi Göringovi. Dňa 20. apríla 1934 sa stal šéfom pruskej polície a tajnej štátnej polície Gestapo. Následne s podporou Göringa a Heydricha presvedčil Hitlera, ktorý bol v tej dobe kancelárom, aby mohol zakročiť proti vedeniu Sturmabteilung (SA). Keďže výčiny Sturmabteilung (SA) roztrpčovali inak neutrálnu armádu, mal aj podporu generála Wernera von Blomberga. Na tzv. noci dlhých nožov sa 30. júna 1934 fyzicky zúčastnili iba jednotky SS. Násilne odstránili celé pôvodné velenie Sturmabteilung (SA) vrátane Ernsta Röhma, ktorého 2. júla 1934 na príkaz A. Hitlera popravil bez súdu Theodor Eicke v cele väznice Stadelheim[1]. H. Himmler mohol ďalej budovať nezávislú organizáciu SS.
Dňa 17. júna 1936 H. Himmler ukončil koncentráciu výkonnej moci uniformovaných zložiek polície tzv. Ordnungspolizei a kriminálnej polície Kriminalpolizei, takže väčšina príslušníkov oboch organizácií bola zároveň členmi Schutzstaffel (SS). H. Himmler bol schopným organizátorom a správcom, bol pracovitý a výkonný úradník, ktorý priviedol k dokonalosti všetky metódy organizovaného štátneho teroru proti politickým ako aj ostatným odporcom a nepriateľom režimu. Za nepriateľov nemeckého národa považoval niektoré národy ako Židov, Rómov, nemenej brutálne neskôr jednal so Slovanmi. Jedným z krokov bolo zriadenie koncentračného tábora v Dachau neďaleko Mníchova. Jeho strážením a neskôr aj strážením ostatných táborov boli poverené zvláštne oddiely Schutzstaffel (SS), tzv. SS-Totenkopfverbände. V nasledujúcom období s Hitlerovým súhlasom rozšíril počet väzňov, ktorí boli v rozrastajúcej sa sieti táborov internovaní. H. Himmlerovi podriadené jednotky postupne premenili koncentračné tábory na tábory smrti, ktoré pracovali na takmer priemyselnom základe.
H. Himmler vyznával filozofický mysticizmus, nadchýnal sa názormi mesmerizmu, zaujímal sa o okultizmus, prírodné liečiteľstvo a homeopatiu. Bol fanatický rasista a presadzoval árijský mýtus o nadčloveku a nadradenosti nemeckého národa. Rasovú teóriu a eugeniku preniesol do praxe pri výstavbe jednotiek Schutzstaffel (SS). Jej príslušníci boli vyberaní na základe kritérií vzhľadu, duševných a fyzických testov, čo sa uplatňovalo najmä do začiatku vojny. Mali byť predstaviteľmi nového človeka, bojovníka, správcu, učiteľa a vodcu, aby boli pripravení pre kolonizáciu východných území. Podieľal sa na zavedení zvláštneho pravidla pre sobáše príslušníkov tak, aby sa zaistilo spájanie ľudí podľa predstáv rasovej čistoty. Založil štátom organizovaný domov pre matky Lebensborn.
Druhá svetová vojna upraviť
Koncom 30. rokov získal H. Himmler v súvislosti s rastom moci A. Hitlera nové možnosti rozmachu. V októbri 1939 ho A. Hitler tajne vymenoval za ríšskeho komisára pre upevnenie nemeckej národnej svojbytnosti. H. Himmler tým získal moc nad novodobytým územím Poľska. V tejto funkcii zodpovedal za návrat nemeckého obyvateľstva z novonadobudnutých území do Tretej ríše. Vypracoval plány na výmenu Poliakov a Židov na území Poľska za nemeckých obyvateľov (Volksdeutsche) z pobaltských zemí a ďalších oblastí v Poľsku. V priebehu jediného roka tak bolo viac než milión Poliakov a 300 tisíc Židov odsunutých na východ.
V rokoch 1940 až 1941 sformuloval základy východného generálneho plánu osídľovania východných okupovaných území Generalplan Ost a v roku 1941 bol poverený Hitlerom aby dozeral na tzv. konečné riešenie židovskej otázky. Úspešne sa mu podarilo presvedčiť podriadených, že nemajú žiadnu vinu ani zodpovednosť za masové vyvražďovanie tisícov ľudí. Na rozdiel od A. Hitlera však navštívil mnoho koncentračných táborov a špeciálnych jednotiek Einsatzgruppen. Keď bol v auguste 1941 prítomný na masových popravách Židov v Minsku, takmer stratil vedomie, po tom čo na jeho kabát dopadli čiastočky mozgu jedného z popravených. Po tomto incidente začal vážne uvažovať o iných metódach vraždenia, ktoré vyvrcholili použitím plynových komôr a jedovatých plynov. Odôvodňoval to potrebou odľahčiť poslanie popravčích čiat, ktoré v dôsledku aplikácie brutálnych metód časom trpeli duševnými problémami.
H. Himmler mal problém s náborom do útvarov Schutzstaffel (SS). V Nemecku platil branný zákon, takže všetci muži mu podliehali a armáda tvrdo trvala na jeho dodržiavaní. Schutzstaffel (SS) nespadala pod armádu, takže jej príslušníci sa vymykali brannému zákonu. Riešenie našiel v nábore medzi nemeckou komunitou v iných štátoch ako Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, atď.. Všetci príslušníci daných nemeckých menšín bojovali ako príslušníci Schutzstaffel (SS), nie Wehrmachtu. V období vojny proti ZSSR podporoval vstup iných národov do Schutzstaffel (SS). Využil na to myšlienku boja proti žido-boľševizmu, na ktorú zlákal mnohých Dánov, Nórov, Švédov, Holanďanov, Belgičanov, Francúzov, Španielov, ale aj príslušníkov nespokojných národov ZSSR, najmä Rusov, Ukrajincov, Lotyšov, Litovcov a Estóncov, ale aj ďalších. Ku konci vojny stavy týchto príslušníkov dosahovali okolo 35% celkového počtu. Mnohí ich príslušníci ani nevedeli po nemecky.
V roku 1942, po atentáte na Reinharda Heydricha, Himmlerovi podriadení organizovali kruté perzekúcie po celom protektoráte Čechy a Morava. Kvôli podozreniu z napomáhania atentátnikom bez váhania súhlasil s likvidáciou obce Lidice s kompletným obyvateľstvom. V roku 1943 bol vymenovaný do funkcie ríšskeho ministra vnútra. 4. októbra 1943 mal H. Himmler prejav k dôstojníkom Schutzstaffel (SS) v okupovanej Poznani.
Vo februári 1944 mu bola podriadená armádna spravodajská služba Abwehr, ktorej šéf Wilhelm Canaris bol pre nespoľahlivosť a odpor k nacistom zosadený a nahradený Walterom Schellenbergom. Po atentáte na A. Hitlera 20. júla 1944 sa stal veliteľom záložnej armády Ersatzheer, ktorej pôvodní velitelia vystúpili proti nacistickému režimu. V novembri bol poverený velením skupiny armád Horný Rýn, ktorá bojovala proti americkej 7. a francúzskej 1. armáde na západnom brehu Rýna. V januári 1945 sa počas visliansko-oderskej operácie stal veliteľom skupiny armád Visla. Ako frontový veliteľ nemal žiadne skúsenosti a bol čoskoro nahradený generálom Gotthardom Heinricim.
V období katastrofálnych porážok Nemecka 23. apríla 1945 ponúkol západným spojencom rokovania o separátnom mieri, ak nebude trestne stíhaný za svoje zločiny, za čo ho 29. apríla Hitler zbavil všetkých funkcií a vylúčil z NSDAP. 5. mája 1945 nástupca A. Hitlera, admirál Karl Dönitz jeho služby odmietol. H. Himmler sa niekoľko dní skrýval v oblasti mesta Flensburg, blízko dánskych hraníc, kde sa vydával za dôstojníka vojenskej polície pod menom Heinrich Hitzinger. Navyše si ostrihal fúzy a na oko dal pásku. Jeho neopotrebované dokumenty, ktoré sa inak zdali byť celkom v poriadku, vzbudili nedôveru britského vojaka, ktorý ich preveroval. Dňa 22. mája 1945 bol zadržaný a jeho totožnosť odhalená.
Smrť upraviť
Dňa 23. mája 1945 vykonával Himmlerovu lekársku prehliadku pred začatím výsluchu v meste Lüneburg na Ülzener Strasse 31 kapitán C. Wells. Všimol si v ústach kyanidovú kapsulu, ale kým stihol zareagovať, H. Himmler ju prehryzol a spáchal samovraždu. Lekár sa so strážiacim majorom Whittakerom pokúšali Himmlera zachrániť, smrť nastala približne 20 minút pred polnocou. Telo nechali ležať na zemi od pása prikryté prikrývkou. Na druhý deň potvrdili totožnosť tela Američania aj Sovieti. Následne veliteľ 2. armády, generál Dempsey, rozhodol o tajnom pohrebe tela. Telo pochovali štyria muži pod vedením majora Whittakera na neoznačenom mieste vojenského cvičiska vo Wendisch Evern.[2]
Povojnové zistenia upraviť
V tajných dokumentoch britskej spravodajskej služby v Londýne boli objavené dokumenty poukazujúce na to, že H. Himmler koncom vojny uskutočnil pokus získať politický azyl pre seba a 200 popredných nacistov, a to výmenou za 3500 Židov z koncentračných táborov. Podľa dokumentov boli väzni z jedného koncentračného tábora odoslaní do Švajčiarska v dvoch nákladných vlakoch. Po vojne sa dvakrát objavila falošná správa o náleze hrobu H. Himmlera. V oboch prípadoch vycestoval major Whittaker na jemu známe miesto do Nemecka aby sa uistil, že skutočný hrob zostal neporušený. Historici a psychológovia sa dodnes sporia o Himmlerových pohnútkach, ktoré ho viedli k organizácii zločinov proti ľudskosti, aké v podobnej miere neboli už nikdy zopakované. Podľa niektorých názorov bol vykonávateľom Hitlerových rozkazov a vôle, podľa iných jednal s veľkou mierou samostatnosti.
Konšpiračné teórie upraviť
Existujú aj iné konšpiračné teórie o jeho smrti. Podľa niektorých bol zavraždený príslušníkmi britských spravodajských jednotiek, iní tiež hovoria o úteku do zahraničia s pomocou organizácie ODESSA, pričom samovraždu považujú za klamlivý trik pomocou dvojníka.
Referencie upraviť
- ↑ Kershaw,J.: Hitler zväzok 1, Stuttgart 1998, ISBN 3-421-05131-3, str. 659
- ↑ Whiting. Ch. : Monty - Největší víťezství. Jota, s.r.o. Brno. 2003
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Heinrich Himmler
Zdroje upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Heinrich Himmler na anglickej Wikipédii a Heinrich Himmler na českej Wikipédii.