Hlaholika

	; Hlaholika
	Klasifikácia
ISO 15924:	225 / Glag

Hlaholika alebo hlaholské písmo je dnes už nepoužívané písmo Slovanov. Neskôr sa z nej vyvinula cyrilika a azbuka. Tvorilo základ kultúry a vzdelanosti Veľkej Moravy a veľkomoravského učilišťa. Historicky sa potom najdlhšie udržalo v Chorvátsku.

Vytvoril ho Cyril zo Solúna (sám pápež pri schvaľovaní slovanského písma neskôr explicitne hovorí, že "schvaľujeme písmo vytvorené Konštantínom") okolo roku 862 na účely svojej misie na Veľkej Morave, ako písmo na zápis staroslovienčiny. Hlaholika je prvý grafický systém slovanských jazykov, ktorý presne odzrkadľuje všetky ich fonetické zvláštnosti. Obsahuje znaky hlások (napr.: Ž, Č , Š, nosovky), ktoré v latinskej a gréckej abecede chýbajú, a preto sú tieto cudzie grafické systémy nevhodné na zapisovanie slovanskej reči. Písmo malo v závislosti od verzie okolo 40 znakov (pôvodná veľkomoravská mala 38 znakov). Vzniklo z 24 grafém minuskulnej gréckej abecedy a 14 znakov neznámeho písma (pravdepodobne orientálneho pôvodu t. j. hebrejskej a samaritánskej abecedy). Neskôr mala hlaholika dve verzie: okrúhlu (pôvodnú) a hranatú (neskoršiu). Zaujímavosťou je, že ku každému písmenu bolo priradené číslo, čiže išlo o aj o prvú slovanskú číselnú sústavu. Písmeno pre zvuk „dz“ (= číslo 8) je príkladom písmena utvoreného špeciálne pre nárečia staroslovienčiny používanej na Veľkej Morave, pretože v tom čase vo vlastnej staroslovienčine (macedónsky dialekt Solúna) takýto zvuk neexistoval.

Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy v roku 885/886 ju na území dnešného Slovenska nahradilo latinské písmo a hlaholika sa dostala do Chorvátska^[1] a Bulharska, odtiaľ potom dočasne a čiastočne do Čiech a Vislanska a na dlhšiu dobu (popri cyrilike) do Srbska, Ruska a inde. Od 10. storočia ju začala nahradzovať cyrilika. Na Západe ju nahradila latinka, na Východe cyrilika.

Grafémy upraviť

Unicode upraviť

	0	1	2	3	4	5	6	7	8	9	A	B	C	D	E	F
U+2C0x	Ⰰ [a]	Ⰱ [b]	Ⰲ [v]	Ⰳ [g]	Ⰴ [d]	Ⰵ [e]	Ⰶ [ž]	Ⰷ [dz]	Ⰸ [z]	Ⰹ [i]/[j]	Ⰺ [i]/[j]	Ⰻ [i]/[j]	Ⰼ [dʑ]	Ⰽ [k]	Ⰾ [ľ]	Ⰿ [m]
U+2C1x	Ⱀ [n]	Ⱁ [o]	Ⱂ [p]	Ⱃ [r]	Ⱄ [s]	Ⱅ [t]	Ⱆ [u]	Ⱇ [f]	Ⱈ [ch]	Ⱉ [ɔ]	Ⱊ [p]	Ⱋ [št]	Ⱌ [c]	Ⱍ [č]	Ⱎ [š]	Ⱏ ^*[ŭ]
U+2C2x	Ⱐ ^*[ĭ]	Ⱑ [ja]	Ⱒ [ch]	Ⱓ [ju]	Ⱔ [ɛ̃]	Ⱕ	Ⱖ [jo]	Ⱗ [jɛ̃]	Ⱘ [ɔ̃]	Ⱙ [jɔ̃]	Ⱚ [θ]	Ⱛ [y]	Ⱜ	Ⱝ	Ⱞ
U+2C3x	ⰰ	ⰱ	ⰲ	ⰳ	ⰴ	ⰵ	ⰶ	ⰷ	ⰸ	ⰹ	ⰺ	ⰻ	ⰼ	ⰽ	ⰾ	ⰿ
U+2C4x	ⱀ	ⱁ	ⱂ	ⱃ	ⱄ	ⱅ	ⱆ	ⱇ	ⱈ	ⱉ	ⱊ	ⱋ	ⱌ	ⱍ	ⱎ	ⱏ
U+2C5x	ⱐ	ⱑ	ⱒ	ⱓ	ⱔ	ⱕ	ⱖ	ⱗ	ⱘ	ⱙ	ⱚ	ⱛ	ⱜ	ⱝ	ⱞ

Referencie upraviť

↑ hlaholika. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 169.

Pozri aj upraviť

Literatúra upraviť

Fucic, Branko: Glagoljski natpisi. (In: Djela Jugoslavenske Akademije Znanosti i Umjetnosti, knjiga 57.) Zagreb, 1982. 420 p.
Fullerton, Sharon Golke: Paleographic Methods Used in Dating Cyrillic and Glagolitic Slavic Manuscripts. (In: Slavic Papers No. 1.) Ohio, 1975. 93 p.
Gosev, Ivan: Rilszki glagolicseszki lisztove. Szofia, 1956. 130 p.
Jachnow, Helmut: Eine neue Hypothese zur Provenienz der glagolitischen Schrift - Überlegungen zum 1100. Todesjahr des Methodios von Saloniki. In: R. Rathmayr (Hrsg.): Slavistische Linguistik 1985, München 1986, 69-93.
Jagic, Vatroslav: Glagolitica. Würdigung neuentdeckter Fragmente, Wien, 1890.
Kiparsky, Valentin: Tschernochvostoffs Theorie über den Ursprung des glagolitischen Alphabets In: M. Hellmann u.a. (Hrsg.): Cyrillo-Methodiana. Zur Frühgeschichte des Christentums bei den Slaven, Köln 1964, 393-400.
Miklas, Heinz (Hrsg.): Glagolitica: zum Ursprung der slavischen Schriftkultur, Wien, 2000.
Steller, Lea-Katharina: A glagolita írás In: B.Virághalmy, Lea: Paleográfiai kalandozások. Szentendre, 1995. ISBN 963-450-922-3
Vais, Joseph: Abecedarivm Palaeoslovenicvm in usum glagolitarum. Veglae, [Krk], 1917. XXXVI, 74 p.
Vajs, Josef: Rukovet hlaholske paleografie. Uvedení do knizního písma hlaholskeho. V Praze, 1932. 178 p, LIV. tab.

[1] . In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 169.

[1]