Hodváb je román od talianskeho spisovateľa Alessandra Baricca.

Dej upraviť

Dej novely je veľmi lineárny, vedľajšie príbehy sú skôr sporadické, vonkajšia podoba postáv je len ľahko načrtnutá. Dej je zasadený do rokov 1861 – 1865 a odohráva sa vo Francúzsku, kde v malom mestečku Lavilledieu žije protagonista Hervé Joncour so svojou ženou Heléne.

Hevré je výrobcom hodvábu, ktorý produkuje z lariev priadky morušovej. Jeho život plynie pokojne, možno až trochu monotónne až do chvíle keď vypukne epidémia cudzopasníka priadky morušovej, ktorá zasiahne celú Európu a ďalšie oblasti a ničí výrobu hodvábu.

Na radu dobrého priateľa Baldabioua podniká Hervé cestu do Japonska, ktoré malo byť uchránené od epidémie, pretože bolo dlho izolované od okolitého sveta. Zoznamuje sa tam s miestnym guru Hara Keiom, od ktorého získava nenakazené a kvalitné larvy priadky morušovej. U neho uvidí tajomnú dievčinu, ktorá podľa očí nie je Japonka, a ktorá ho pozoruje.

Hervé sa vracia domov; produkcia hodvábu je jedna z najväčších za posledné roky, a preto sa po niekoľkých mesiacoch opäť vydáva na cestu, aby nakúpil tovar a aby mohol znova uvidieť krásnu dievčinu. V Japonsku ho Hara Kei prijíma ako vzácneho hosťa. Počas pobytu dostáva Hervé od dievčiny list, písaný po japonsky, ktorý si po návrate domov necháva preložiť od Japonky žijúcej vo Francúzsku, Madame Blanchetovej. V liste je napísané: „Ak sa nevrátiš, umriem.“

Na svoju tretiu cestu sa vydáva už úplne v zajatí svojej lásky k dievčine. Stretnutie s ňou na seba nenechá dlho čakať, je však prerušené príchodom Hara Keia, ktorému dievčina patrí a tak láska Hervého a dievčiny zostáva nenaplnená.

Štvrtú a poslednú cestu Hervé podniká aj napriek tomu, že v Japonsku zúri občianska vojna a cesta je mimoriadne nebezpečná. Príchod do krajiny je veľmi dramatický. Hervé nachádza dom Hara Keia zničený. Stretáva malého chlapca, ktorý ho odvádza do hôr, kde je zhromaždená celá dedina. Stretnutie s japonským guru však teraz prebieha v úplne inom duchu. Hara Kei otvorene vystupuje ako Hervého nepriateľ, prikáže mu odísť a Hervé aj napriek svojej láske k dievčine, je donútený tento rozkaz splniť. Hara Kei nechá malého chlapca, ktorý Hervého priviedol, obesiť.

V závere Hervého manželka Heléne umiera.

Charakteristika diela upraviť

Kniha je členená do krátkych kapitol, ktoré sú niekedy viac, niekedy menej doplnené prázdnou, bielou časťou strany, ktorá akoby fyzicky zviditeľňovala nevyslovené vety, čo dodáva príbehu na poetickosti.

V knihe vystupuje šesť osôb. Ich charaktery sú skôr skicami, ktoré akoby čakali na dokreslenie čitateľom. Skôr ako slovným opisom sú postavy charakterizované svojim konaním a pomocou jednoduchých, jasných a výstižných dialógov.

Postavy upraviť

Hervé pôsobí a jedná ako pokojný, inteligentný a vyrovnaný človek. Z jeho lenivo plynúceho života ho nedostane ani vášnivá láska, ktorej načas podľahne.

Jeho manželka Heléne je opísaná ako vysoká žena s prekrásnym hlasom a čiernymi vlasmi, schopná vycítiť a tolerovať Hervého vzplanutie, lebo jej stačí byť mu nablízku.

Ich priateľ Baldabiou, ktorý má záľubu v pití Pernodu a obľubuje delfíny, vnáša do príbehu horkú komičnosť, ktorá vypláva na povrch, keď hrá sám so sebou gulečník a nazýva tieto partie ako hru „zdravého s mrzákom“, alebo keď prehlasuje, že ak vyhrá „mrzák“ on odíde z mesta preč.

Japonec Hara Kei je typickým predstaviteľom tajomného Japonska. Čierno odetý muž s čiernymi vlasmi, ktorý mlčí a pozoruje dianie okolo seba.

Dievčina bez mena nikdy neprehovorí, a jediná informácia o nej, ktorá sa stále opakuje v identickom znení vždy keď vstúpi na scénu, sú jej nešikmé oči.

Poslednou postavou je Madame Blanchet, zakaždým vystupujúca s modrými kvetmi medzi prstami a v bielom oblečení, ktoré zanecháva dojem smútku.

Symbolika textu upraviť

Hervé vždy pri svojej ceste do Japonska prechádza okolo jazera Bajkal. Pri prvej ceste je jazero nazvané „morom“, pri druhej „diablom“, ďalej „posledným“ a nakoniec „svätým“. Tieto atribúty sú vzácnym nahliadnutím do hrdinovej duše, predpovedajú výsledok jednotlivých ciest a tiež charakterizujú Hervého vzťah s dievčinou. Jeho prvá cesta je plná očakávaní a neistoty. Hervé ešte nenadviazal žiadny vzťah s miestnymi, nevie či bude dobre prijatý a preto je Bajkal len neutrálnym „morom“. Pri druhej ceste, keď je Bajkal nazvaný „diablom“, už možno tušiť, že hrdina sa ocitá v zajatí svojej lásky k dievčine, ktorá nie je samozrejme morálne správna, pre neho však jediná možná. Pri tretej ceste je jazeru Bajkal dané meno „posledný“, akoby Hervé tušil koniec svojej lásky, ako keby si sľuboval, že táto cesta bude posledná. Prívlastok „svätý“, ktorý je pridaný jazeru pri Hervého poslednej ceste, úplne odráža už naplno prepuknutú posadnutosť dievčinou a jej úplnú idealizáciu.

Hodváb je príbehom lásky, ktorá sa objavuje v dvoch podobách. Láska k Heléne, ktorá je všetko, len nie vášnivá. Táto obdivuhodná žena je Hervému po rokoch viac priateľkou, po jej upokojujúcom hlase túži vo chvíľach odlúčenia. Druhá podoba lásky spočíva v tom, čo sa mu vo vzťahu s Heléne nedostáva – vo vášni a zamilovanosti. Hervé, ktorý akoby svoj život ani nežil, skôr ho len pozoroval, je okúzlený dievčinou, ktorá ho vytrhne z monotónnosti a šedosti všedného života. Pohľady a dotyky medzi Hervém a idealizovanou dievčinou sú veľmi silné a je to jediný spôsob komunikácie, vďaka ktorej prežíva obrovskú vášeň.

Veľkú rolu hrá v novele aj symbolika farieb. Dievčina je vždy oblečená do tuniky oranžovej alebo červenej farby, atribútu vášne a lásky. Oproti tomu Hara Kei je odetý celý do čiernej farby, ktorá podčiarkuje jeho vyrovnanosť. Madame Blanchet je vždy veľmi dôsledne odetá do oblečenia bielej farby, symbolizujúcej pre ňu typický smútok.

Ďalším symbolom, ktorý prelína celý príbeh, je symbol vtáka. Vtáky sú tu určitým druhom komunikácie medzi dievčinou a Hervém. Pri príchode Hervého, na dôkaz radosti, vypustí dievčina voliéru plnú vtákov a zdraví tak svojho milého. Keď Hara Kei zavrie späť vtáky do voliéry, symbolicky uväzní aj radosť dievčiny. Aj malý poskakujúci chlapec s flautou, posol dievčiny, ktorý nakoniec dovedie Hervého za ostatnými do hôr, pripomína vtáčatko. Neskôr je obesený, pretože v Japonsku platí zákon, že sluha nesmie predať milostný odkaz svojej panej. A v tomto prípade bol chlapec sám milostným odkazom – vtáčaťom radostne zdraviacim prichádzajúceho cudzinca.