Inocent IV.

Inocent IV. (lat. Innocentius Quartus), vl. menom Sinibaldo de Fieschi (* asi 1195, Janov – † 7. december 1254, Neapol) bol taliansky duchovný a 180. rímsky pápež (v období rokov 1243 – 1254). Počas pontifikátu inteligentného a vzdelaného Inocenta prestíž pápežstva veľmi utrpela. V záujme presadzovania svojich rozhodnutí mu žiaden prostriedok nebol cudzí. V neslýchanej miere používal napr. úplatkárstvo, aby získal politicky oddaných stúpencov.

Inocent IV.
180. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
25. jún 1243 – 7. december 1254
Celestín IV. Alexander IV.
Biografické údaje
Rodné meno	Sinibaldo de Fieschi
Narodenie	asi 1195 Janov, Janovská republika
Úmrtie	7. december 1254 Neapol, Sicílske kráľovstvo
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	25. jún 1243
Odkazy
Inocent IV. na catholic-hierarchy.org angl. Inocent IV.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál  Historický portál  Biografický portál

Celý jeho pontifikát sprevádzal boj o uznanie nadvlády pápežstva nad svetskou mocou, ktorý „viedol“ s nemeckým kráľom a rímskym cisárom Fridrichom II.

Duchovná kariéra

Sinibaldo Fieschi pochádzal z Janova (podľa iných zdrojov sa narodil v meste Manarola na juhu dnešného regiónu Ligúria) z dobre situovanej rodiny (jeho otec bol gróf Hugo z Lavagne). Pôvodne vyštudoval cirkevné právo v Bologni a v Parme. V pápežských dejinách sa označuje ako jeden z najväčších právnikov na Petrovom stolci.

Štart jeho cirkevnej kariéry nastal za pápeža Gregora IX., kedy sa stal kuriálnym sudcom, čoskoro nato vicekancelárom a kardinálom. Po Gregorovej smrti a šestnásťdňovom pontifikáte Celestína IV. (zomr. 10.11.1241) bol pápežský stolec devätnásť mesiacov neobsadený. Až 15. júna 1243 sa v meste Anagni zišlo konkláve, ktoré o desať dní nato zvolilo kardinála Fieschiho za nového pontifika.

Na pápežskom stolci

Zvolenie Inocenta IV. privítal predovšetkým cisár Fridrich II., ktorý do nového pontifika vkladal nádeje ohľadom zrušenia svojej exkomunikácie. Tú naňho uvalil ešte v roku 1228 pápež Gregor IX. a pramenila z neochoty cisára podriadiť sa pápežskej autorite vo veci účasti na križiackej výprave. Ani Inocent nehodlal zľaviť zo svojej požiadavky podriadenosti cisára najvyššiemu pontifikovi.

Spor s cisárom Fridrichom II.

Od počiatku nástupu do úradu sa totiž riadil presvedčením, že pápež má ako Kristov vikár moc nad všetkými svetskými panovníkmi. Otázka nadriadenosti duchovnej moci nad svetskou mala v dejinách pápežstva vždy kľúčový význam a kvôli nej sa viacero pápežov dostalo do ostrých sporov so svetskými panovníkmi. Zrejme najvypuklejšie sa prejavila v období pontifikátu Gregora VII., ktorý v záujme jej obhajoby zvádzal spor s cisárom Henrichom IV.

Inocent IV. napriek nedôvere voči cisárovi 31. marca 1244 uzavrel s ním dohodu, v ktorej sa Fridrich zaviazal prijať požiadavky kúrie vo všetkých podstatných bodoch. Zmluva však napokon nebola ratifikovaná. Jednou z príčin bola aj Inocentova obava o svoju bezpečnosť vyplývajúca z prítomnosti cisárskych vojsk v Pápežskom štáte. V záujme svojej bezpečnosti Inocent v noci z 27. na 28. júna 1244 tajne opustil Rím. Po trojmesačnom pobyte v Janove úplne opustil Taliansko. Cez Burgundsko sa dostal do Lyonu, ktorý sa mu stal na nasledujúcich šesť rokov druhým sídlom.

Odtiaľ začiatkom leta nasledujúceho roku zvolal ekumenický koncil, ktorého program okrem prevedenia nutných cirkevných reforiem a pomoci Svätej zemi vyhlásením križiackej výpravy obsahoval aj bod „definitívne vyriešenie záležitosti medzi svätou cirkvou a cisárom“. V cisárovom záujme bola účasť na jednaní koncilu, na ktorý bol aj pozvaný. Pretože sa nedostavil bol vyhlásený za krivoprísažníka a heretika. Na dôvažok ho pápež zosadil z trónu, zbavil jeho poddaných sľubu vernosti a vyzval nemecké kniežatá, aby si zvolili nového kráľa. Fridrich reagoval verejným vyhlásením, v ktorom spochybnil pápežovu právomoc na jeho zosadenie. Inocent sa obhajoval tvrdením, že Kristus dal Petrovi a jeho nástupcom absolútnu moc nad duchovnými i svetskými záležitosťami. Súčasne plánoval vyhlásenia križiackej výpravy proti Fridrichovi, ktorá sa však v dôsledku cisárovej smrti (zomr. 13. decembra 1250) neuskutočnila.

Vyhlásenie križiackej výpravy

Ďalším z programov lyonského koncilu bola pomoc Svätej zemi, ktorý zahŕňal vyhlásenie krížovej výpravy. V roku 1248 jej vedením poveril francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Okrem kruciády, ktorá sa skončila nezdarom, ani jedna z ďalších pápežových iniciatív nevyšla. Myšlienka vyslania misionárov v rokoch 1245 – 1247 s cieľom obrátenia mongolského chána ako aj pokus o znovuzjednotenie kresťanstva, ktorému predchádzali rokovania s byzantským cisárom Jánom III. v rokoch 1253 – 1254, sa skončili neúspešne.

Za úspech pápežovej politiky možno považovať pripojenie Sicílie k pápežskému štátu necelé dva mesiace pred Inocentovou smrťou.

Smutne vyznieva skutočnosť, že v roku 1252 zriadil v Taliansku inkvizíciu ako stálu inštitúciu a neslávnou bulou Ad extirpanda (z 15. mája 1252) schválil mučenie (útrpné právo) ako jeden z prostriedkov na dosiahnutie priznania obvineného.

Ako jeden z najväčších právnikov na pápežskom stolci vydal nielen tri oficiálne zbierky vlastných ustanovení, ale aj komentár k dekretálom svojho predchodcu Gregora IX. pod názvom Apparatus in quinque libros decretalium.

Zomrel 7. decembra 1254 vo svojom sídle v Neapole, ktoré si tu zriadil po pripojení Sicílie k pápežskému štátu. Inocentove ostatky sú uložené v neapolskej Katedrále Santa Maria Assunta.

Pozri aj

Ďalší pápeži s menom Inocent

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Inocent IV.

Zdroje

• INOCENT IV. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 154 – 155.
• S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989, ISBN 80-7012-000-2

Predchodca: Celestín IV.

Pápež Inocent IV. (zoznam)

Nástupca: Alexander IV.