Iuvenalis
Decimus Iunius Iuvenalis alebo Juvenalis (* medzi 50-67 – † po 127), bol rímsky satirik pôsobiaci na prelome 1. a 2. storočia po Kr. Patrí k významnému samostatnému prúdu rímskej literatúry, ktorá vychádza z pôvodne rímskeho žánru saturae. Medzi slávnych Iuvenalových predchodcov patrili básnici Lucilius, Horatius a Persius, ale hoci mnohí kritici hovoria o jeho nižšej kvalite oproti starším básnikom, je jeho zbierka Saturae (Satiry) najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánru. Iuvenalova tvorba je významným zdrojom informácii o spoločenských pomeroch v Rímskej ríši počas cisárstva.
| Decimus Iunius Iuvenalis | |
 rímsky satirik | |
| Narodenie | 50-67 po Kr. pravdepobne Aquinium |
|---|---|
| Úmrtie | po 127 po Kr. miesto úmrtia neznáme |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Iuvenalis (plné texty diel autora) |
| Commons |  Iuvenalis |
Život upraviť
O satirikovom živote nás informujú predovšetkým dva zdroje: viacero anonymných Vita Iuvenalis (Juvenalov život), ktorých pôvod možno datovať najskôr do 4. storočia, ale ktoré majú len nízku faktografickú hodnotu, a náznaky ukrývajúce sa v jeho vlastnej tvorbe. Práve na jej základe vieme, že celé meno autora Saturae je Decimus Iunius Iuvenalis a že v určitom okamihu svojho života mohol byť poslaný do vyhnanstva do Egypta alebo Británie. V satire III sa uvádza ako autorovo rodisko Aquinium[1], kde bol údajne v 19. storočí objavený dedikačný nápis obsahujúci Iuvenalovo meno[2]. Tento nápis je dnes stratený, čo vyvoláva podozrenia o jeho pravosti.
Na základe Iuvenalovho diela boli odvodené aj ďalšie fakty z jeho života. Z jeho sťažností namierených proti bohatej vrstve, ktorá odmieta podporovať talentovaných umelcov, v satire VII sa predpokladá, že Iuvenalis patril medzi chudobných umelcov závislých na podpore mecenášov. Na druhej strane, to, že Iuvenalis svoje dielo nikomu oficiálne neadresoval, by mohlo naopak poukazovať na jeho nezávislosť na mecenášskej podpore. Je teda otázne, ako možno evidencii uvádzanej v Satirách rozumieť a či sú závery z nej odvodené relevantné.
Predpokladá sa, že Iuvenalis patril k zteňčujúcej sa vrstve strednej rímskej šľachty, jazdcov. Jeho príslušnosť mu zabezpečila výborné vzdelanie, ale pomery v ríši, ktoré čoraz výraznejšie smerovali k absolutizmu a k sústredeniu moci v rukách niekoľkých vplyvných jednotlivcov v cisárovom okolí, mu neumožňovali adekvátne sa v spoločnosti presadiť. Je pravdepodobné, že tak ako ďalší príslušníci miznúcej jazdeckej vrstvy v štáte, zastával Iuvenalis niektorý menej významný úrad alebo sa venoval deklamatívnemu rečníctvu. Z jeho diela možno pobadať veľké rozčarovanie nad spoločenskými pomermi, v ktorých talentovaný jednotlivec, akým bol on sám, nemôže nájsť uplatnenie.
O Iuvenalovi sa ďalej dozvedáme z epigramov jeho súčasníka Marca Valeria Martiala. Martialis uvádza Iuvenalovo meno presne v troch zo svojich básní:
- v epigrame VII, 24 prirovnáva priateľstvo medzi sebou a satirikom k známym mytologickým priateľstvám[3].
- epigram VII, 91 je báseň pripojená k daru – orieškom, ktoré Martialis posiela satirikovi pri príležitosti Saturnálii[4].
- v úvodných veršoch epigramu XII 18 porovnáva Martialis svoj pohodlný život na vidieku s Iuvenalovou uponáhlanou existenciou v Ríme. Podľa slov básne Iuvenalis býval na Subure, v neslávne známej chudobnej štvrti[5].
Iuvenalovu tvorbu možno podľa Martialových narážok presnejšie datovať do rozmedzia rokov 92-102, kedy vznikli citované epigramy. Podľa odkazov v samotných satirách možno usudzovať, že Iuvenalis sa dožil aspoň roku 127, pretože sa zmieňuje o konzuláte Lucia Aemilia Iunca spadajúceho do tohto roku[6]. Ide o rozpor s Vita Iuvenalis, ktorá uvádza, že básnik zomrel krátko po roku 96, čo dokazuje nespoľahlivosť tohto prameňa.
Dielo upraviť
Iuvenalovi sa pripisuje 16 dochovaných satír písaných daktylským hexametrom, tradičným metrom satirickej poézie, ktoré sú usporiadané do piatich kníh jediného diela, Saturae (Satiry). V súlade s rímskou tradíciou Iuvenalove satiry podávajú kritiku rímskej spoločnosti. Iuvenala možno obdivovať, že si vybral tak nebezpečné „povolanie“ v období, kedy absolutistická cisárska moc dosahovala svoj vrchol. Iuvenalis písal v neľahkej pozícii, keďže si neustále musel dávať pozor, aby jeho kritiku nestotožnil cisársky dvor s útokom na vlastný majestát – to bolo obvyklé previnenie tých, ktorých sa rozhodol cisár zatratiť. Je možné, že k napätiu medzi cisárom a satirikom skutočne došlo, pretože jestvujú zmienky o jeho vyhnanstve.
Iuvenalove satiry sú rozdelené nasledovne:
- 1. kniha: satiry I-V
- 2. kniha: satira VI
- 3. kniha: satiry VII-IX
- 4. kniha: satiry X-XII
- 5. kniha: satiry XIII-XVI (posledná nedochovaná celá)
Satira ako prostriedok intelektuálnej opozície upraviť
Úvodná satira I predstavuje Iuvenalovo programové vyhlásenie, ktorým zaujíma postoj voči možnému obvineniu z nactiutŕhania a urážky majestátu a vysvetľuje, čo ho prinútilo venovať sa satire. Iuvenalis tvrdí, že žije v dobe, kedy je ťažké nepísať satiry (difficile este saturam non scribere)[7]. Na rozdiel od svojich slávnejších predchodcov (mieni sa tým predovšetkým Lucilius tvoriaci počas republiky, ktorého útočnosť bola príslovečná), Iuvenalis sa podujíma kritizovať menovite iba osoby už zosnulé, medzi nimi krutosťou presláveného cisára Domitiana. Na jednej strane sú tak niektoré jeho satiry nesmierne silné, ale u iných zaráža ich otupenosť, spôsobená zaiste tlakom zo strany špičiek.
Pokiaľ Iuvenalovi možno vyčítať nedostatok odvahy, určite mu nemožno uprieť rozhorčenosť, ktorá sa vynára opäť a opäť vo všetkých jeho básniach. Zdá sa, že práve Iuvenalova nenávisť voči režimu motivovala jeho literárnu činnosť. Jeho útoky sú namierené proti všetkým vrstvám spoločnosti – cudzím zbohatlíkom, ktorí sa presadzujú nadbiehaním cisárovi, dekadentnej nobilite ponorenej do dvorského intrigánstva, prisťahovalcom, ženám, masám mestskej chudoby, ktorá pre kus jedla a zábavu ochotne zvoľuje k svojej biedne existencii -, dalo by sa dokonca tvrdiť, že Iuvenalis útočí na rímsku spoločnosť ako celok. Badať v tom sklamanie príslušníka strednej vrstvy, kedysi opory republikánskeho zriadenia, ale v cisárstve stále viac upadajúcej do chudoby a vytlačovanej na okraj spoločenského diania. Iuvenalis, príslušník tejto skupiny, síce získal prístup k výbornému vzdelaniu, ako to dokazuje jeho výborný štýl, ale v spoločnosti, kde je uprednostňované lichotenie cisárovi a intrigy sa nedokáže patrične presadiť. Aj napriek svojej morálnej a intelektuálnej nadradenosti, tak sa aspoň Iuvenalis v svojej tvorbe vníma, je nútený spoliehať sa na priazeň bohatej šľachty ako najúbohejší otrok (napríklad sa do istej miery stotožňuje s chudákom prosiacim pri dverách boháča o tradičnú klientskú almužnu), a to je pozícia v ktorej, ako to povedal v satire I, nemôže nepísať satiry.
Sklamanie z pomerov, v ktorých Iuvenalis žije, ho vedie k tomu, že sa utieka k minulosti ako svojmu morálnemu a spoločenskému ideálu. Je to tendencia, ktorá sa prejavuje vo veľkej časti rímskej literatúry na konci republiky a počas cisárstva, kedy sa spisovatelia sťažujú na úpadok mravných hodnôt. Iuvenalova celá tvorba má byť odhalením tohto úpadku. Básnik ale, a to je tiež príznačné pre jeho dobu a postavenie, neponúka riešenie, jednoducho preto, že žiadne východisko z postupujúcej spoločenskej skazy nevidí. Je to priznanie vlastnej frustrovanej bezmocnosti, v ktorej len slabú útechu dáva spomienka na slávnu dobu republiky, prirodzene výrazne zidealizovaná.
Ciele Iuvenalovej nenávisti: cudzinci, homosexuáli, ženy upraviť
Iuvenalova prudká nenávisť, ktorá je orientovaná v prvom rade proti spoločnosti a jej vládnúcim špičkám, preniká aj do ďalších oblastí, ktoré s politickou situáciou v ríši nemajú priamy súvis. Iuvenalis prejavuje najvyššiu možnú mieru intolerancie obzvlášť voči trom skupinám: cudzincom, homosexuálom a ženám. Satira VI, ktorej rozsah prinútil Iuvenala, aby ju publikoval v samostatnej knihe, je jediným dlhým útokom na ženské pohlavie, za čo si Iuvenalis naopak vyslúžil útoky mnohých moderných feministiek. Z homosexuality sa vysmievajú satiry II a IX. Odborníci sa nezhodujú na tom, či je Iuvenalova mizogýnia a homofóbia len literárnym výrazom, alebo či vychádzali z jeho osobnosti.
Iuvenalov ohlas upraviť
Vydanie Iuvenalových Saturae nevyvolalo počas 2. a 3. storočia výrazný ohlas. Situácia sa obrátila počas 4. storočia, kedy sa satirikovi konečne dostalo uznania – potvrdzujú to zmienky literátov tvoriacich v tomto období ako aj veľký počet scholii spísaných k satirám a vznik rady autorových životopisov. Že Iuvenalova obľuba neklesla ani počas stredoveku dokazuje veľký počet rukopisov jeho diela aj samotný fakt, že toto obdobie prečkal text Satír takmer celý. Dôvodom bola zaiste Iuvenalova kritika rímskej, teda pohanskej, spoločnosti a jej dekadencie.
V novoveku sa Iuvenalom inšpirovali mnohí spisovatelia – Dante, Petrarca, Samuel Johnson aj Victor Hugo.
Iuvenalis je autorom mnohých výrokov, ktoré sú známe aj dnes, medzi nimi aj:
- panem et circenses (chlieb a hry), takto definuje satirik, o čo jediné sa zaujímajú ľudia jeho doby[8]
- mens sana in corpore sano (v zdravom tele zdravý duch)[9]
- rara avis (vzácny vták), takto Iuvenalis označuje dobrú manželku[10]
- quis custodiet ipsos custodes (kto bude strážiť strážcov samotných?)[11]
Referencie upraviť
Iné projekty upraviť
Literatúra upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
