Johann Ludwig Burckhardt

Johann Ludwig Burckhardt, známy aj pod arabským menom Ibrāhīm Ibn ʿabd Allāh, (* 24. november 1784, Lausanne, Švajčiarsko – † 15. október 1817, Káhira, Egypt) bol švajčiarsky cestovateľ, geograf, spisovateľ a orientalista, známy najmä svojimi cestami po Blízkom východe a Arabskom polostrove.

Johann Ludwig Burckhardt
švajčiarsky cestovateľ
švajčiarsky cestovateľ
Narodenie24. november 1784
Lausanne, Švajčiarsko
Úmrtie15. október 1817 (32 rokov)
Káhira, Egypt
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Johann Ludwig Burckhardt
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Johann Ludwig Burckhardt

Život a cesty upraviť

Študoval na univerzitách v Lipsku a v Tübingene. V lete roku 1806 pobýval v Anglicku, kde sa zoznámil so slávnym cestovateľom a prírodovedcom Josephom Banksom. Tomu v roku 1809 navrhol, že zorganizuje výpravu do Afriky, ktorá by hľadala pramene rieky Niger. Z tohto dôvodu sa začal na univerzite v Cambridge učiť arabsky. Dokonca začal jesť iba rastlinnú stravu a piť iba vodu, aby si privykol na málo kalorickú stravu. V marci roku 1809 Burckhardt opustil Anglicko a cez Maltu odišiel do Aleppa v Sýrii, aby sa zdokonalil v arabčine a v islamskom náboženstve. Na Blízkom východe pobudol dva roky, pričom hodne cestoval (navštívil Palmýru, Damask, mestá v súčasnom Libanone a Izraeli). V Sýrii si pozmenil meno na šejka Ibráhíma Ibn ʿabd Alláha a vydával sa za moslima. Existujú indície, že prijal moslimské náboženstvo, ale po jeho smrti to jeho rodina dôsledne popierala.

Počas svojich ciest po krajinách Blízkeho východu objavil v auguste 1812 kamenné mesto Petra so skalným chrámom Al-Chazneh v (dnes v Jordánsku). Na jeseň roku 1812 sa rozhodol zrealizovať svoj pôvodný plán a objaviť prameň rieky Niger. Odišiel teda do Egypta, kde tiež cestoval do málo známych končín. V Egypte cestoval proti toku Nílu a ako prvý moderný Európan znovuobjavil chrámy v lokalite Abú Simbel (1813). V roku 1814 sa obrátil na východ, prešil cez Núbijskú púšť a došiel k pobrežiu Červeného mora. Preplavil sa na Arabský polostrov, do prístavného mesta Džidda. Ako moslimský pútnik následne navštívil posvätné mesto Mekka. Po trojmesačnom pobyte v Mekke sa odobral do Mediny. Koncom júna 1815 sa vrátil späť do Káhiry. Na jar roku 1816 sa vydal na horu Sinaj, vrátil sa do Káhiry v júni toho istého roku. Celý druhý polrok sa pripravoval na cestu do Líbye, ale keď sa v Káhire na jar 1817 konečne objavila karavána, ktorá smerovala do Líbye a mesta Timbuktu, dostal úplavicu (dyzentériu), na ktorú v októbri 1817 v Káhire zomrel.

Hoci Burckhardt písal po francúzsky, svoje zápisníky a denníky posielal do Anglicka, takže o jeho cestách sme veľmi dobre informovaní. Univerzite v Cambridge odkázal aj svoju veľkú zbierku starých arabských rukopisov. Burckhardta pochovali za hradbami mesta Káhira neďaleko starej brány Báb al-Nasr. V roku 1871 nad jeho hrobom vztýčili mramorový pomník, na ktorom bol tento nápis v arabčine:

V mene Alaha milosrdného, milostivého! Toto je hrob zosnulého šejka Ibráhíma Ibn ʿabd Aláha Burckhardta, z mesta Lausanne. Narodil sa 10. muharrama roku 1199 a odobral sa do milosti Alaha v požehnanej Káhire dňa 6. zú al-hidždža roku 1232.[1]

Dielo upraviť

  • Travels in Nubia. London : John Murray, 1819. Dostupné on-line.
  • Travels in Syria and the Holy Land. London : John Murray, 1822. Dostupné on-line.
  • Notes on the Bedouins and Wahábys collected during his travels in the East. London : Henry Colburn and Richard Bentley, 1830. Dostupné on-line.

Referencie upraviť

  1. PAULINY, Ján: Objavenie Arábie a prvé kroky do Východnej Afriky. Bratislava : Mladé letá, 1983, s. 147.

Literatúra upraviť

  • MARTÍNEK, Jiří – MARTÍNEK, Miloslav: Kdo byl kdo : světoví cestovatelé a mořeplavci. Praha : Libri, 2003, s. 108 – 109. ISBN 80-7277-118-3
  • PAULINY, Ján: Objavenie Arábie a prvé kroky do východnej Afriky. Bratislava : Mladé letá, 1983. (Časť s názvom: Cesty Johanna L. Burckhardta do Sýrskej púšte a Skalnatej Arábie, na stredný Níl, k núbijským černochom a na sväté miesta Arábie, ktoré vykonal v rokoch 1809 – 1817 je na s. 15 – 147).