Juraj Šajmovič st.

Juraj Šajmovič (* 27. apríl 1932, Piešťany – † 20. apríl 2013, Praha) bol filmový a televízny kameraman a fotograf. Počas svojej kariéry pracoval na viac ako 50 filmoch a jeho fotografie boli vystavené vo viacerých mestách Československa. Za film Golet v údolí (1995) získal Českého leva a v roku 2009 dostal od Asociácie kameramanov cenu za celoživotné dielo. Z prvého manželstva s Jaroslavou Koníčkovou má syna Juraja Šajmoviča ml., ktorý je režisérom hraných i dokumentárnych filmov. So svojou druhou manželkou Janou Kocurovou má dcéru Klaru (1979) a syna Davida (1987).

Juraj Šajmovič
slovenský filmový kameraman a fotograf
Juraj Šajmovič st.
Narodenie27. apríl 1932
Piešťany, Česko-Slovensko
Úmrtie20. apríl 2013 (80 rokov)
Praha, Česko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Juraj Šajmovič st.

Životopis upraviť

Narodil sa do rodiny židovského právnika. Po vzniku Slovenského štátu sa s rodičmi v roku 1942 presťahovali do Maďarska, kde pod vládou Miklósa Horthyho nevládla až taká silná protižidovská atmosféra. Po nástupe vodcu pronacistickej strany Šípových krížov, Ferenca Szálasiho, do čela štátu sa však situácia Židov v Maďarsku radikálne zhoršila a Šajmovičovci sa vrátili späť na Slovensko, kde žili posledného polroka vojny s príbuznými v podzemnom kryte na predmestí Piešťan.

V roku 1950 absolvoval gymnázium a v štúdiu pokračoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde vyštudoval odbor fotografia. Jeho spolužiakmi boli v napríklad Juraj Herz či Ivan Balaďa. Následne v období rokov 1954 – 1962 študoval odbor filmový a televízny obraz na pražskej FAMU. Jeho absolventským filmom bola polhodinová hraná snímka Generál (1960) a teoretickú prácu venoval vývoju slovenskej fotografie. Ešte počas štúdií nakrútil svoj prvý celovečerný televízny film Smrť sa volá Engelchen (1960) v réžii Ivana Balaďu. Svoju fotografickú tvorbu publikoval v revue Fotografia 59 a v 60. rokoch aj v denníkoch a na skupinových i samostatných výstavách v Sevastopoli, Bratislave, Prahe ai.

V rokoch 1962 – 1972 pracoval pre Československý armádny film. Tu opäť spolupracoval so svojím spolužiakom Ivanom Balaďom, s ktorým vytvoril filmy ako Cintorín bez mena (1963), Tri gaštanové kone (1966), Metrum (1967), Les (1969) či Archa bláznov (1970). Oceňovanou bola v tom období aj jeho spolupráca s Pavlom Hášom, s ktorým pracoval na niekoľkých televíznych filmoch ako Zajatec šílenství (1971) a Rozhovor (1972). Od roku 1972 pracoval ako kameraman na voľnej nohe a na dlhé obdobie sa presunul do televíznej výroby na Slovensku. S Karolom Spišákom napríklad pracoval na filmoch Adam Šangala (1974) a Hra na kocúra (1982) a so Stanislavom Párnickým na oceňovanom filme Pasca (1981), Zbožňovaná (1980) či televíznom seriály Hĺbkový rekord (1985). Pre Šajmovičove následné tvorivé obdobie je dôležitá aj jeho spolupráca s režisérom Antonínom Moskalykom, s ktorým v 80. rokoch najskôr pracoval na inscenácii Portrét (1982) a Větrná svadba (1982) a následne i na veľkolepom seriáli Dobrodružstvá kriminalistiky (1989, 1991, 1992, 1993). Z tohto obdobia je podstatná aj jeho ďalšia spolupráca s Hášom, ako napr. televízna miniséria Povídky malostranské (1984) či televízny film Arabesky (1987). Na krátke obdobie (1986 – 1991) sa stal zamestnancom Krátkeho filmu. Podieľal sa tiež na tvorbe populárnych televíznych seriálov (Sanitka, 1984) a filmov (Návrat ztraceného ráje, 1999, Zpráva o putovaní studentů Petra a Jakuba, 2000, Mach a Šebestová a kouzelné sluchátko, 2001, Golet v údolí, 1995).

Svoju fotografickú tvorbu začal opätovne prezentovať až po Nežnej revolúcii. Jeho staršie fotografie sa objavili na bratislavskej výstave Slovenská fotografia 60. rokov a v americkej expozícii Česká a slovenská fotografia 20. storočia a novšie na samostatných i skupinových výstavách v Bratislave, Prahe, Českých Budějoviciach atď. V roku 2005 vydal knihu fotografií Duch času a pár mesiacov pred svojou smrťou dokončil aj pamäte, ktoré boli vydané pod názvom Raj nie je len na nebesiach a peklo nie je len pod zemou (2015).[1][2][3]

Kameramanská tvorba upraviť

Juraj Šajmovič bol v kontexte československej kinematografie výnimočný najmä systematickým využívaním ručnej kamery, čo mu umožňovala predovšetkým jeho veľká fyzická sila, ktorú získal vďaka svojmu celoživotnému koníčku - plávaniu. Dlhé zábery točené z ruky boli nielen vizuálnym obohatením československej filmovej a televíznej tvorby, ale umožňovali nakrúcať filmy rýchlejšie a lacnejšie. Tieto jeho schopnosti neoceňovali len tvorcovia seriálov, ale napríklad aj režisér Vojtěch Jasný, ktorý si ho vybral pre svoj film: „Našel jsem si pro Návrat ztraceného ráje kameramana Juraja Šajmoviče, který se umí kamerou dívat lidem přímo do duší, jako málokdo umí pracovat s ruční kamerou a vždycky bez lamp – jen v přirozeném světle si nájde postavení kamery, odkud je světlo nejlepší.“[4] S ručnou kamerou začal experimentovať už počas svojho štúdia na FAMU, čo potvrdzuje aj Jan Bernard vo svojej analýze filmu Generál: „Kamera se prosazuje zejména v emociálně vypjatých scénách (kompozice v okamžiku generálova šílenství mezi válečnými hroby, kdy sní o nové válce, a dynamická ruční kamera s rozostřováním, když ho pobočník dává odvézt do blázince a blíží se stíny dvou zřízenců, které generál považuje za vyslance generálního štábu).“[5]

Dlhý záber sa vďaka celosvetovému vplyvu neorealizmu stal v tom období pomerne uznávaným a zaužívaným prvkom filmovej reči. Patril tiež do základného repertoáru Juraja Šajmoviča, ktorý sa za odchovanca neoralizmu sám pokladá.[6] Jeho najdlhší, sedem-minútový záber vznikol pri nakrúcaní scény havárie lietadla v seriály Sanitka.[3] Jeho schopnosti však bohužiaľ neboli nikdy adekvátne využité v umeleckej kinematografii, keďže po väčšinu života nakrúcal prevažne televízne seriály, filmy a inscenácie, v ktorých dominoval dialóg. „Bohužiaľ som sa nikdy nedožil filmu bez slova, po ktorom som túžil celý svoj život. Milujem také filmy, ktoré môžem pozerať v akomkoľvek jazyku, či už v angličtine alebo čínštine, a rozumiem im. To je pre mňa, ako kameramana, taká zvrhlosť. To však považujem za špičku filmového umenia, keď (…) film rozpráva obrazom.“[3]

Fotografická tvorba upraviť

Fotografická tvorba Juraja Šajmoviča je špecifická v tom, že nepodlieha dobovým trendom v dokumentárnej fotografii, experimentálnej manipulácii v tmavej komore a ani presahom ostatných umeleckých druhov do fotografie. Počas celej svojej kariéry zostáva akýmsi nasledovníkom Karola Plicku, s ktorým ho spája zaujatie pôvodnou krajinou, prírodou, obyčajnými ľuďmi a priame zúčastnenie sa, resp. emocionálne zaangažovanie ku fotografovanému objektu. Na rozdiel od Plicku však Šajmovič celý život pracoval skôr s fragmentami a detailmi. V dôsledku toho sa jeho fotografie vyznačujú ahistorizmom a zároveň sa vzďaľujú od dobovo modernej objektivity aktualít a momentiek, v ktorých absentuje osobnosť autora. Na situácii ho nezaujíma objektívny opis, ako skôr emócie, atmosféra a impresia. Snímané objekty neobjektivizuje a nerozpráva cudzie príbehy, ale prostredníctvom cudzích ľudí rozpráva o vlastných pocitoch. Ďalším významným znakom Šajmovičovej tvorby je tiež absencia experimentovania so samotným médiom. Pracuje „len“ s elementárnymi prvkami fotografickej reči ako svetlo, tieň, detail, neostrosť, kompozícia, kontrast, dialóg popredia a pozadia.

Jaroslav Boček ku tvorbe Juraja Šajmoviča poznamenáva nasledovné: „Přistupuje ke skutečnosti jako vážný meditátor o věcech života. Nezajímá ho povrch, ale podstata, smysl věcí. Nezajímá ho okamžik, ale trvalá podoba života člověka, přírody, věcí a lidských předstáv v čase. (…) Proto tak usilovně hledá kontrast (…) s filosofickým podtextem.“[7] Václav Macek to následne rozvíja vyjadrením o mýtickej podstate Šajmovičových fotografií: „Šajmovič do istej miery fotografuje tiene, ktoré rozprávajú o svete pred jaskyňou, o skutočnom svete, v ktorom sa trestá za zahryznutie do jablka poznania, v ktorom sa do kameňa tesá desať prikázaní, a v ktorom Cháron večne preváža živých do ríše mŕtvych… Individuálny osud v tom-ktorom čase akoby nebol vôbec dôležitý. Podstatný je len jeho súvis s mytológiou, jeho účasť na tvorbe pilierov, na ktorých stojí ľudská kultúra. (A takto, cez mytológiu, sa do jeho diela vracajú aj príbehy, ktoré vylúčil v impresiách.) Šajmovič vizualizuje mýty bez toho, aby navliekal svojich hrdinov do historických rozprávkovo-bájnych kostýmov.“[8] „Moje životné krédo je hľadať v umení to skutočné. Nemám pre to žiadny iný názov len „skutočné“. To znamená hľadať vo vzťahoch, jednotlivých osobách, v živote, čo je významné, čo je skutočné – napríklad dieťa. Preto som často fotografoval deti na Slovensku. Mám taký obrázok jednej rómskej dievčiny – Cigánča a jedno krásne 9-ročné dievčatko pod Tatrami, ktoré má v očiach to, čo my dospelí už nemáme. Tú skutočnosť. Ohúrenie životom, vnímanie života bez hraníc.“[3]

Výber z kameramanskej filmografie upraviť

  • 1958 František Tichý (Študentský film)
  • 1960 Generál (Študentský film)
  • 1961 Smrť sa volá Engelchen (TV film)
  • 1963 Cintorín bez mena
  • 1964 Letci
  • 1966 Čekání na vlak, který přijede podle jízdního řádu
  • 1966 Tri gaštanové kone (TV film)
  • 1967 Metrum
  • 1968 Třináctá komnata
  • 1968 V hodine strachu... (TV film)
  • 1969 Les
  • 1970 Archa bláznů
  • 1970 Podezření (TV film)
  • 1974 Adam Šangala (TV miniséria)
  • 1974 Kdo je kdo (TV film)
  • 1974 Rozhovor (TV film)
  • 1980 Zbožňovaná (TV film)
  • 1981 Ľudský faktor (TV film)
  • 1981 Pasca (TV film)
  • 1982 Hra na kocúra (TV film)
  • 1984 Sanitka (TV seriál)
  • 1984 Povídky malostranské (TV seriál)
  • 1984 Vrabce z Tŕnia (TV seriál)
  • 1985 Hĺbkový rekord (TV miniséria)
  • 1986 Bloudění orientačního běžce
  • 1986 Můj obchod se psy (TV film)
  • 1986 Nevěra (TV film)
  • 1987 Arabesky (TV inscenácia)
  • 1988 Pozor, člověk
  • 1989 Frajer na ceste (TV film)
  • 1989 Dobrodružství kriminalistiky (TV seriál)
  • 1994 Moravan Statis Prusalis (TV film)
  • 1994 Moravský Řek (TV film)
  • 1995 Golet v údolí
  • 1996 Do nebíčka
  • 1997 Legenda Emöke (TV film)
  • 1999 Návrat ztraceného ráje
  • 2000 Zpráva o putování studentů Petra a Jakuba
  • 2001 Den, kdy nevyšlo slunce (TV film)
  • 2001 Kruh
  • 2001 Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko
  • 2001 Svatá noc (TV film)
  • 2002 České hlasování (TV film)
  • 2002 Dědictví slečny Innocencie (TV film)
  • 2008 Hospoda u Bílé kočky

Publikácie upraviť

  • 2005 Juraj Šajmovič: Duch času (Kolektív autorov)
  • 2015 Raj nie je len na nebesiach a peklo nie je len pod zemou

Referencie upraviť

  1. ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv, 2004. 171 s. ISBN 80-7004-115-5.
  2. [1]
  3. a b c d Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-05-09]. Dostupné online. Archivované 2016-06-29 z originálu.
  4. JASNÝ, V. Život a film. Praha: Národní filmový archiv, 1999. ISBN 80-7004-094-7
  5. BERNARD, J. Filmy FAMU. Praha: Filmový ústav, 1982. s. 8.
  6. ŠAJMOVIČ, J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv, 2004. s 124. ISBN 80-7004-115-5.
  7. ŠAJMOVIČ, J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv, 2004. s.115. ISBN 80-7004-115-5.
  8. ŠAJMOVIČ, J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv, 2004. s. 117. ISBN 80-7004-115-5.

Externé odkazy upraviť