Wikipédia

Karol I. (Neapolsko)

Karol I. (* 21. marec 1226 – † 7. január 1285, Foggia, Neapolské kráľovstvo) bol sicílsky, jeruzalemský a neapolský kráľ z rodu Kapetovcov, mladší brat francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Zúčastnil sa na dvoch križiackych výpravách a stal sa zakladateľom staršej línie kapetovsko-anjouovskej dynastie.

Karol I.
neapolský kráľ
Karol I.
Narodenie21. marec 1226
Úmrtie7. január 1285 (58 rokov)
Foggia, Neapolské kráľovstvo
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Karol I.

Životopis upraviť

Karol bol jedenástym a posledným potomkom francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII. a Blanky, dcéry kastílskeho kráľa Alfonza VIII. a Eleonóry Anglickej. Kráľ Ľudovít zomrel na úplavicu v novembri 1226 pri návrate z južného Francúzska, kde bol na pápežove naliehanie potierať priaznivcov a prívržencov katarského hnutí a presadzoval tam i prísne severofrancúzske lenné právo. Je pravdepodobné, že Karol sa narodil až po jeho smrti.

V dvadsiatich rokoch Karol od brata Ľudovíta získal grófstvo Maine a Anjou. Ešte v tom istom roku sa vďaka politickej aktivite pápeža oženil v januári v Aix-en-Provence s Beatrix, najmladšou dcérou a dedičkou práve zosnulého provensalského grófa Raimonda Beréngera IV. [pozn. 1] Získal celé územie provensalského grófstva, ale zďaleka nie všetky dôležité mestá sa zmierili s vládcom inej než aragónskej krvi. Stredomorské mestá boli zvyknuté na iné ponímanie vlády. Bolo tu rozšírené rímske právo a významné postavenie mestských komún, čo viedlo k častým rebéliám zo strany poddaných.

Siedma križiacka výprava a bitky so Štaufovcami upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedma križiacka výprava
 
Cesta do Svätej zeme na dobovej iluminácii

Ľudovít IX. v roku 1244 vážne ochorel a po svojom takmer zázračnom uzdravení sa rozhodol prijať znamenie kríža a vydať sa na križiacku výpravu do Svätej zeme.[1]

„ ...keď sa on opásal krížom, prihlásili sa ku križiackej výprave i Róbert, gróf z Artois, gróf z Poitiers, Karol, gróf z Anjou, neskorší kráľ sicílsky, všetci traja kráľovi bratia. “
– Jean de Joinville[2]

Novopečený provensalský gróf Karol sa po boku svojich starších bratov výpravy zúčastnil. Vojsko križiackej výpravy vyplávalo v roku 1248 do Egypta práve z provensalských prístavov Marseille a Aigues-Mortes. Karola sprevádzala i tehotná Beatrix. Počas výpravy Karol bojoval pred pevnosťou al-Mansúra, kde sa mu z mamlúckého obkľúčenia podarilo zachrániť kronikára výpravy, rytiera Jeana de Joinville. Róbert z Artois však v meste zomrel. Križiaci sa nakoniec dali na ústup a potom ich s kráľom Ľudovítom IX., Karolom z Anjou a Alfonzom z Poitiers zajali a v okovách odvliekli do Mansúry.[3] Damiettu zatiaľ pred moslimským protiútokom uhájila malá posádka pod velením kráľovnej Margaréty Provensalskej. Ľudovíta a jeho bratov potom výmenou za mesto a výkupné prepustili. Karolovi sa podarilo vyviaznuť bez úhony na zdraví a na rozdiel od Ľudovíta IX. opustil Svätú zem a spoločne s manželkou sa v roku 1251 vrátil naspäť do Francúzska.

V roku 1257 uzavrel Karol konečne dohodu so svojou svokrou, ktorá sa za finančné odškodnenie vzdala nárokov na provensalske dŕžavy a vyplatil hrady na ktoré si robila nárok švagriná Eleonora s manželom. Grófsky pár presadzoval tvrdú päsť, neustále zvyšoval dane a uložil povinnú vojenskú službu. V roku 1263 dal Karol popraviť dvanásť občanov odbojného mesta Marseille.

 
Karolova korunovácia na dobovej miniatúre

Pápež Urban IV. ponúkol Karolovi sicílsku korunu.

„ ...Karol Anjouský dostal od pápeža ponuku, aby sa stal kráľom Oboch Sicílii, a to v mylnej nádeji, že Karol bude rovnako dobrý kráľ ako Ľudovít. “
– André Maurois[4]

Ľudovít IX. brata v rozhodnutí získať sicílske kráľovstvo diplomaticky podporil, ale nepožičal mu ani peniaze, ani vojakov. Karol mal v severnom Taliansku spojenca v podobe florentských a sienských bankárov.[5] Grófka Beatrix vzala udalosti do svojich rúk.

„ A táto dáma..., keď sa dopočula o zvolení grófa Karola, svojho manžela, z vyhliadky, že by sa mohla stať kráľovnou, založila všetky svoje šperky a povolala všetkých slobodných mužov do zbrane, aby bojovali pod jej vlajkou a urobili ju panovníčkou... “
– Giovanni Villani[6]

V roku 1265 Karol vyplával z Marseille, prežil búrlivú plavbu a podarilo sa mu dosiahnuť Rím, kde čakal, podporovaný Rimanmi, na svoju armádu. Vojakov na ceste cez jesenné Alpy sprevádzala samotná Beatrix. 6. januára 1266 boli manželia korunovaní v Katedrále svätého Petra. Karol sa vybral za doterajším kráľom Manfrédom a 26. februára zvíťazil nad jeho vojskom v bitke pri Benevente. Manfrédovu manželku i dedičov dal uväzniť.[pozn. 2]Beatrix prišla za víťazným manželom do Beneventa a potom presídlili do Neapola, kde sa oficiálne ujali správy svojej novej krajiny. V januári 1267 sa Karol vrhol do vojny v Toskánsku. Beatrix Provensalská zomrela v lete 1267 a o rok neskôr sa Karol znovu oženil. Vyvolenou sa stala Margaréta, dcéra grófa Oda Burgundského.

Ďalším uchádzačom o sicílsku korunu bol mladučký Konradin, syn rímskeho kráľa Konráda IV., ktorý sa 23. augusta 1268 s Karolom stretol v bitke pri Tagliocozzo. Len šestnásťročný Konradin vďaka pasci protivníka bitku prehral a spoločne s Fridrichom Bádenským ho dal Karol v Neapole popraviť. Hohenstaufovci osobou Konradina vymreli po meči.

Ôsma križiacka výprava upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ôsma križiacka výprava
 
Smrt Ľudovíta IX. pred bránami Tunisu (dobová iluminácia)

Ľudovít IX. sa v roku 1267[8] i napriek svojmu chatrnému zdraviu[9] rozhodol zúčastniť na novej kriažiackej výprave. Kráľovo najbližšie okolie nebolo jeho rozhodnutím práve nadšené,[8] ale i tak veľká časť rodiny prijala kríž spoločne s ním.[10][pozn. 3] Karol ponúkol bratovi pomoc. Karolove plány však boli zištné, potreboval vtrhnúť do Tunisu, aby tu od emira Muhammada al-Mustansira vynútil obchodné privilégia pre sicílskych Francúzov a vyhnal všetkých hohenštaufských stúpencov, ktorí sem utiekli. Emir počas predošlých vyjednávaní údajne niekoľkokrát naznačil, že by bol ochotný konvertovať na kresťanstvo a spojiť sa s Karolom, aby od neho získal ochranu pred ostatnými moslimskými vládcami, ktorí by ho zákonite napadli [pozn. 4]. Karol použil tento argument na presvedčenie Ľudovíta o bohumilom cieli križiackej výpravy v Afrike.

Po príjazde do Tunisu v roku 1270 sa ukázalo, že emir Muhammad konverziu rozhodne nemyslel vážne a dokonca bol pripravený na vojnu. 24. júla dobyli križiaci Kartágo. Pri čakaní na oddiely Jakuba I., Theobalda II. a Eduarda I. si horúce sparné leto na vojsku vybralo svoju daň. Medzi vojakmi sa začala šíriť nákazlivá infekcia.[9] 3. augusta zomrel na úplavicu princ Ján. 25. augusta ho po dlhej agónii nasledoval aj samotný kráľ Ľudovít, ktorý mal vďaka asketickému životu slabé zdravie a útrapy križiackej výpravy už nedokázal zvládnuť. Francúzskym kráľom sa po otcovej smrti stal následník trónu, tiež chorý, Filip III. a vodcom výpravy skúsenosťami zocelený Karol, ktorý prišiel tesne pred bratovou smrťou. Karolovi sa podarilo vyjednať s emirom dohodu o voľnom obchode a ochrane kresťanských mníchov. Tým pre Francúzov výprava skončila a vracali sa späť na európsky kontinent. Pri plavbe do Trapani zastihla flotilu víchrica a výprava stratila okolo štyridsať vojnových lodí. Mladý kráľ Filip s manželkou si s biedou zachránili holý život. Vydesení cestovatelia sa rozhodli pre cestu po súši. Do vlasti sa ich vrátilo len pár. Chorobe podľahol navarrský kráľ Theobald, jeho manželka Izabela zomrela o rok neskôr. Novú kráľovnú FrancúzskaIzabelu Aragónsku zhodil kôň, čo viedlo k predčasnému pôrodu mŕtveho chlapca a jej smrti o pár dní neskôr. August roku 1271 sa stal osudným pre Karolovho brata Alfonza z Poitiers a jeho manželku Janu. Zavraždený bol syn Richarda Cornwallského Henrich z Almainu. Počas modlitby v kostole ho prepadli a ubodali Guy a Simon, synovia Simona z Montfortu. Bola to pomsta za opustenie radov vzbúrencov proti anglickému kráľovi Henrichovi III.

Zber titulov upraviť

 
Karolova pečať z roku 1282

Víťazný Karol bol vymenovaný za ríšskeho vikára a hlavu toskánskych guelfov. V roku 1267 sa stal vďaka zmluve z Viterba s latinským cisárom Balduinom II. achájskym kniežaťom. Balduinovi a jeho rodine Karol vyplácal rentu a Acháju nikdy nenavštívil.

„ Mal ten druh smädu spojený s opuchom. Jeho žiadostivosť bola natoľko hlboká, že čím viac pil, tým viac ho pálil žalúdok a dožadoval sa ďalšieho napojenia. “
– Saba Malaspina[11]

Dcéru Beatrix vydal za Filipa z Courtenay, Balduinovho syna. Ten sa stal po smrti otca ďalším v rade latinských cisárov v európskom exile. V roku 1272 sa Karol vyhlásil za albánskeho kráľa a od Márie z Antiochie kúpil jeruzalemský trón. Do Jeruzalemského kráľovstva vyslal svojho emisára Rogera zo San Severina, ktorému sa nakoniec podarilo získať uznanie regentstva nad kráľovstvom od Bohemunda VII. z Tripolisu. Bohemund tak zároveň uznal Karola za kráľa jeruzalemského, ale to nestačilo, lebo ďalším vážnym uchádzačom o jeruzalemský trón bol cyperský kráľ Hugo III., ktorého za svojho kráľa uznávala časť palestínskych barónov i niekoľko miest.

V priebehu 70. rokov bol Karol na vrchole moci. Dve zo svojich ôsmich detí prezieravo sobášmi využil na utuženie vzťahov s uhorským kráľovským rodom Arpádovcov. Dcéru Izabelu vydal za divokého uhorského kráľa Ladislava IV. Kumána. Syna Karola II. oženil s uhorskou princeznou Máriou. Práve ich syn Karol Martel z Anjou sa stal otcom budúcich uhorských kráľov z rodu Anjouovcov, ktorí v osobe Karola I. zasadli na uhorský trón.

Sicílske nešpory upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sicílske nešpory
 
Príjazd kráľa Petra III. do Trapani na stredovekej iluminácii
„ ...dva výhonky buriny zrodenej zo semena uchvatiteľa Huga Kapeta “
– tak nazýval Kapetovcov a Anjouovcov ich súčasník Dante Alighieri[12]

Sicília sa rovnako ako Provensalsko odmietala zmieriť s cudzou vládou a vysokými daňami zavinenými Karolovou expanzívnou politikou. 30. marca 1282 vypuklo v Palerme krvavé povstanie miestnej šľachty – tzv. Sicílske nešpory, podporené financiami byzantského cisára Michaela VIII. Niekoľko tisíc francúzskych civilistov i rytierov sa stalo obeťami krvavého masakru. Rebelujúca ostrovná časť Sicílskeho kráľovstva ponúkla kráľovskú korunu aragónskemu kráľovi Petrovi III., manželovi Konštancie, dcéry predošlého kráľa Manfréda. 30. augustaa 1282 pristál kráľ Peter v Trapani a už 4. septembra bol v Palerme vyhlásený za sicílskeho kráľa.

Aragónska križiacka výprava upraviť

 
Karol na smrteľnom lôžku (Cronica Nuova)

Aragónska intervencia na Sicíliu znamenala pre Petra exkomunikáciu od pápeža Martina IV. a pre pevninskú časť doterajšieho Sicílskeho kráľovstva začiatok novej epochy – vzniklo Neapolské kráľovstvo. Nasledovala prevažne francúzska aragónska križiacka výprava do Katalánska. Križiacky vpád ukončila epidémia moru, či týfusu, ktorá vypukla pri obliehaní Girony v roku 1285. Vojnový stav medzi krajinami ukončila až desať rokov po smrti takmer všetkých účastníkov sporu[pozn. 5] zmluva z Anagni, ktorá bola triumfom diplomatického umenia aragónskeho kráľa Jakuba II.

„ A všimnite si, že zomrel v rovnaký deň v aký bol pred mnohými rokmi korunovaný. “
– Salimbene z Parmy [13]

Karol z Anjou zomrel 7. januára 1285 vo Fogii. Telo pochovali v Neapole, vnútornosti v bazilike Saint-Denis a srdce u parížskych jakobínov.[14]Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédiii umiestnil do Očistca.[15].

Poznámky upraviť

  1. ↑ Tri staršie nevestine sestry Margaréta, Eleonóra a Sancha boli už vydaté, Karol sa sobášom stal švagrom svojho brata Ľudovíta, anglického kráľa Henricha III. a vojvodu Richarda z Cornwallu
  2. ↑ Helena bola umiestnená na hrad v Nocere, kde po piatich rokoch zomrela. Traja Manfrédovi synovia sa stali nedobrovoľnými obyvateľmi hradu starého otca Castel del Monte a boli tu držaní niekoľko desiatok rokov v putách. V roku 1299 boli presunutí na hrad Castel dell'Ovo.[7]
  3. ↑ Nikto nemohol byť donútený zúčastniť sa na križiackej výprave, ani vazal svojim lénnym pánom.
  4. ↑ Konverzia k inej viere je v islame veľký zločin
  5. ↑ Karol I. zomrel 7. januára 1285, pápež Martin IV. ho nasledoval 28. marca 1285 a Peter III. skonal 11. novembra 1285.

Referencie upraviť

  1. ↑ HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 14-409-82. S. 213.
  2. ↑ Staré francouzské kroniky. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1962.
  3. ↑ GOLDSTONE, Nancy. Čtyři královny. Frýdek Místek : Alpress, 2008. ISBN 978-80-7362-540-5. S. 177.
  4. ↑ MAUROIS, André. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1994. ISBN 80-7106-098-4.
  5. ↑ PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997. Dále jen Dějiny Itálie. ISBN 80-7106-152-2. S. 34.
  6. ↑ Goldstone, str. 329.
  7. ↑ KOVÁČ, Peter. Úsvit renesance. Dvorské umění císaře Fridricha II. Bamberský a Magdeburský jezdec.. Praha : Petr Kováč - Ars Auro Prior, 2010. ISBN 978-80-904298-2-6. S. 222-223.
  8. ↑ a b EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. 420 s. [ďalej len Francouzští králové]. ISBN 80-7203-465-0. S. 182.
  9. ↑ a b BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0512-9. S. 206.
  10. ↑ Králové, str. 183
  11. ↑ Goldstone, str. 324.
  12. ↑ FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8. S. 63.
  13. ↑ Goldstone, str. 367.
  14. ↑ www.findagrave.com
  15. ↑ DANTE, Alighieri. Božská komedie. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 213.

Literatúra upraviť

  • BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0512-9.
  • EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. ISBN 80-7203-465-0.
  • FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8.
  • LE GOFF, Jacques. Svatý Ludvík. Praha : Argo, 2012. 724 s. ISBN 978-80-257-0685-5.
  • JOINVILLE, Jean de. Paměti křižákovy. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965.
  • READ, Piers Paul. Templáři. Praha : BB art, 2002. ISBN 80-7257-750-6.
  • RUNCIMAN, Steven. The Sicilian vespers. Cambridge : Cambridge University press, 1958. 356 s. ISBN 0-521-28652-2. (anglicky)

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_I._(Neapolsko)&oldid=7713716“