Kenzó Tange
Kenzó Tange (jap. 丹下健三 – Tange Kenzō, * 4. september 1913, Osaka, Japonsko – † 22. marec 2005, Tokio) bol japonský architekt, držiteľ Pritzkerovej ceny za rok 1987.
| Kenzó Tange | |
| japonský architekt | |
 Kenzo Tange v Amsterdame v roku 1981 | |
| Dielo | |
|---|---|
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 4. september 1913 |
| Osaka, Japonsko | |
| Úmrtie | 22. marec 2005 (91 rokov) |
| Tokio, Japonsko | |
| Odkazy | |
| Kenzó Tange na tangeweb.com | |
 Kenzó Tange(multimediálne súbory na commons) | |
Životopis upraviť
Narodil sa v Osake, detstvo a ranú mladosť strávil v meste Imabari na japonskom ostrove Šikoku. V roku 1935 začal študovať architektúru na Tokijskej univerzite, pri rozhodnutí študovať práve tento odbor ho podľa jeho vlastných slov najviac ovplyvnilo zoznámenie sa s dielom Le Corbusiera. Počas vojny začal študovať urbanizmus. V roku 1946 sa na Tokijskej univerzite stal mimoriadnym profesorom a založil Tange Laboratory, kde medzi jeho žiakmi boli napríklad Fumihiko Maki, Arata Isozaki či Kisho Kurokawa. V rokoch 1963 až 1974 vyučoval ako profesor na univerzite v Tokiu. Stal sa vyhľadávaným učiteľom na mnohých aj zahraničných univerzitách ako Harvard, Yale, Barkley a pod.
Dielo upraviť
Do svetovej kultúrnej histórie sa zapísal ako architekt a urbanista, ktorý sa podieľal na vzkriesení Japonska po druhej svetovej vojne (vrátane vytvorenia Mierového centra a pamätníka v Hirošime), ale aj ako tvorca nezabudnuteľných zavesených štadiónov tokijskej letnej olympiády či pavilónov pre výstavu Expo v Osake. Už veľmi skoro sa pokúšal skombinovať avantgardné prúdy s tradičným stavebným umením Japonska, zmiešať západnú a východnú kultúru stavieb. V neskorších 60-tych rokoch sa obracal k internacionálnemu štýlu.
Už od štyridsiatych rokov sa úspešne zúčastňoval architektonických súťaží, no až víťazstvo v súťaži na Mierové centrum a pamätník v Hirošime v roku 1949 sa stalo jeho celosvetovým debutom. Od tej doby vytvoril množstvo architektonických a urbanistických projektov po celom svete. V roku 1959 získal doktorát s teoretickou prácou na tému Priestorová štruktúra vo veľkomeste. Téme interpretácií urbanistických štruktúr na základe pohybu ľudí a ich komunikácie sa venoval po celý život – napríklad v Pláne pre Tokio 1960,v ktorom propagoval jeho výnimočný koncept rozšírenie miliónovej metropoly cez megaštruktúry, v projekte mestskej časti Fiera v Bologni či nového mesta pre 60 000 ľudí v regióne Catania v Taliansku. Naopak, na základe úspešných projektov pre Taliansko ho zas firma Olivetti poverila, aby navrhol budovu ústredia tejto firmy v Japonsku. Tange sa orientoval aj na zvýraznenie brutalistických čŕt architektúry a postavil radnicu v Kurašiki a Telekomunikačnú budovu Yamanaši v Kofu, ktorá je spojením metabolistickej premenlivosti. Akoby jednotlivé diely tejto budovy boli variabilne vkladané medzi mohutné valcové piliere, ktoré sústreďujú zvislé komunikácie. Tradícia už nie je pre Tangeho výrazný kreatívny element, ale je len súčasťou kreatívneho procesu.
Podľa týchto zásad realizoval napr. stavby v Singapure ako budova Overseas Union banku, telekomunikačného centra a budovy Nanynag technologického inštitútu. V Tokiu to bol Akasaka Prince hotel, Yokohama múzeum umenia a hlavné sídlo univerzity spojených národov.
Životné dielo upraviť
Životným dielom architekta Tange Kenzo je Olympijský športový areál pre tokijskú olympiádu. Postavil ho z krivkových línií, ktoré vyplynuli z tvarov konštrukcií so zavesenými lanovými strechami a so špirálových tvarov odvíjajúcich sa od ústredných nosných železobetónových pylónov. Ako jediný architekt dostal vyznamenanie od olympijského výboru za svoju prácu.
Ocenenia upraviť
Kenzo Tange získal množstvo ocenení za svoju prácu ako zlatá medaila RIBA, AIA francúzskej akadémie, v roku 1987 aj najvyššie svetové ocenenie za architektúru – Pritzkerovu cenu najvyššie ocenenie v tejto brandži. V tomu istom roku predstavil aj svoj ďalší veľký projekt, komplex tokijskej radnice.
Motto upraviť
Vo všetkých projektoch rezonuje Tangeho motto: Architektúra musí mať niečo čo človeka chytá za srdce, no zároveň jej základne formy a priestory musia mať istú logiku. Kreatívna práca je v našej dobe jednotou technológie a humanity. Tradícia má pritom úlohu katalyzátora, ktorý urýchľuje chemickú reakciu, no v konečnom výsledku už sa nedá detegovať. Tradícia môže byť súčasťou tvorby, no sama o sebe tvorivá nie je.[chýba zdroj]
Niektoré stavby upraviť
Moderné stavby [spracovania] upraviť
- 1949/1956 – Hiroshima Peace Center
- 1953/1954 – Knižnica Tsuda univerzity in Tokio
- 1955/1958 – Administratívna budova prefektúry Kagawa v Takamacu
- 1959 – Radnica v Imabari
- 1964 – Národná športová hala v Jojogi
- 1964/1965 – Medzinárodné kongresové centrum v Kjóte
- 1965 – Katedrála St. Marien (Tokio)
- 1986 – OUB Centre v Singapure, s 280 m a 60 poschodovou najvyššou vežou mesta
- 1991 – Tokijská metropolitná radnica (od 1991 po 1993 s 243 m to bola najvyššia budova Japonska)
- 1994 – Fuji Televízna budova v Tokiu a Centro Direzionale in Neapel
- 1996 – Sídlo Fuji TV
Iné projekty [spracovania] upraviť
- 1960 – Urbanistický projekt mesta Tokia
- 1965 – Urbanistický projekt v Skopje, Severné Macedónsko
- 1967 – Fiera Distrikt v Bologni
- 1970 – Svetový výstava v Osake, prestrešenie Expo '70
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kenzó Tange
Zdroje upraviť
- Dejiny Architektúry 20. storočia – Prof. Ing. Arch. Matúš Dulla, CSc.
- Architektúra pre SPŠ stavebná – Ing. Arch. Ľudmila Mičinská
- oficiálna stránka Kenza Tangeho(po anglicky)/(po japonsky)
- Kenzo Tange na pritzkerprize.com Archivované 2007-09-25 na Wayback Machine(po anglicky)
- Kenzo Tange 1946 - 1969 - Udo Kultermann