Wikipédia

Kijomizu-dera

Kijomizu-dera (jap. 清水寺) označuje niekoľko rôznych japonských budhistických chrámov, ale najčastejšie budhistický chrám Otowasan Kijomizudera (音 羽山 清水寺) vo východnom Kjóte. Je to jedna z najznámejších pamiatok v Kjóte. História chrámu siaha až do roku 778, ale súčasné budovy boli postavené v roku 1633.[1] Meno chrámu je odvodené od vodopádu, ktorý sa nachádza vo vnútri komplexu - Kijo mizu (清 い 水), čo doslova znamená „čistá voda“. Od roku 1994 je chrám spolu s niekoľkými ďalšími pamiatkami v Kjóte zapísaný na Zozname svetového dedičstva UNESCO pod názvom Historické pamiatky starého Kjóta.

Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO

Súradnice: 34°59′42″S 135°47′06″V / 34,995°S 135,785°V / 34.995; 135.785

Historic Monuments of Ancient Kyoto (Kyoto, Uji and Otsu Cities)*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Kijomizu-dera
Štát Japonsko Japonsko
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá ii, iv
Identifikačné č. 688
Región** Ázia a Pacifik
História zápisu
Zápis 1994  (18. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Charakteristika upraviť

Chrám sa nachádza na západnom úpätí horského pásma Higašijama, na východ od historického starého mesta Kjóta. Do komplexu sa zo západu vchádza po stúpajúci svahu cez budhistickú bránu niōmon.[2] Hlavná budova chrámu je pozoruhodná svojou rozľahlou terasou podopieranou stovkami drevených stĺpov, ktorá čnie nad svahom a ponúka krásny výhľad na mesto. Výraz "skočiť z Kijomizu" ( 「清水 の 舞台 か ら 飛 び 降 り る」) je japonský ekvivalent slovenského výrazu "skočiť do niečoho po hlave". Je to odkaz na poveru z obdobia Edo, podľa ktorej sa každému, kto prežije skok z chrámovej terasy do údolia, splní jeho želanie. Prežiť skok je možné - bujná vegetácia pod terasou môže zmierniť pád šťastnejšieho pútnika. Skákať z terasy je však v súčasnosti zakázané. Počas obdobia Edo tu bolo zaznamenané 234 skokanov, z ktorých 85,4 % prežilo. Výška pádu je 13 metrov.

Pod hlavnou budovou sa nachádza vodopád Otowa-no-taki - tri prúdy vody padajúce do jazierka.[2] Chrámoví návštevníci si naberajú vodu do kovových hrnčekov, pretože veria, že má liečebné účinky. Hovorí sa, že pitie vody z troch prúdov dodáva zdravie, dlhovekosť a úspech pri štúdiu. Ďalším výrazným prvkom chrámového komplexu je trojstupňová pagoda Kojasu, vybudovaná v rokoch 1607 – 1633 ako význačný príklad architektúry éry Momojama.[2]

Chrámový komplex obsahuje niekoľko ďalších svätýň, napr. Dzis-džindža, zasvätenú Okuninušino-Mikoto, bohu lásky a "dobrého výberu životného partnera". V Dzis-džindža sa nachádzajú dva "kamene lásky", ktoré sú od seba vzdialené 18 metrov. Návštevníci sa snažia prejsť od jedného kameňa k druhému so zavretými očami, ak sa im to podarí, znamená to, že v budúcnosti nájdu svoju lásku. Ak potrebujú pomoc, budú potrebovať pomoc aj pri hľadaní svojej lásky.

Komplex je jednou z najviac navštevovaných atrakcií v meste, a tak nechýba ani nevyhnutné "príslušenstvo" každého populárneho chrámu: pouliční predavači ponúkajú rôzne talizmany, vonné tyčinky a omikudži (papieriky predpovedajúce šťastie či smolu). Vysoká popularita chrámu tiež znamená, že je veľmi náročné urobiť akékoľvek fotografie na terase hlavnej budovy.

Dejiny upraviť

Chrám Kijomizu dal v roku 778 n. l. vybudovať Enčin Šonin, mních zo vtedajšieho hlavného mesta Japonska, Nara.[2] Enčin mal podľa legendy víziu, že má ísť do mesta Heiankjó a pri prameni vodopádu Otowa vybudovať chrám. Chrám na mieste vodopádu Otowa bol dokončený v roku 780, v roku 805 sa stal cisárskym chrámom.[3] Chrám patril k budhistickej škole Kita-Hosso, ktorá pochádzala z Nary.[2]

V roku 798 sem nechal vtedajší vojenský líder (šógun) Japonska, Sakanoue Tamuramaro, previezť veľký centrálny chrám, ktorý bol prenesený z jeho pôvodnej pozície v cisárskom paláci cisára Kammu (vládnuceho v rokoch 781 – 806).[2] Kammu sa rozhodol opustiť staré hlavné mesto Naru pre príliš silný vplyv budhistických kláštorov na cisársky trón a vládu, z toho dôvodu povolil existenciu budhistického komplexu v Kijomizu iba za hranicami mesta Heiankjó. Napriek presunu cisárskeho dvora zostal vplyv narských kláštorov na vládnutie v Kjóte značný a je známa dlhoročná rivalita chrámov Kofukudži v Nare a Kijomizu-dera. Kijomizu bol pôvodne formálne podriadený chrámu Kofukudži.[2]

V priebehu svojich dejín komplex deväťkrát vyhorel a väčšina súčasných štruktúr je z 30. rokov 17. storočia. Súčasná podoba vznikla z iniciatívy tretieho tokugawského šóguna, Iemicua Tokugawu.[4] Hlavný chrám (Hondo) je vybudovaný na svahu, podopretý masívnymi drevenými piliermi a postavený bez jediného klinca. Hondo je vyhlásený za japonský národný poklad, v rámci komplexu je ďalších 18 štruktúr a objektov, ktoré sú vyhlásené za japonské dôležité kultúrne objekty.[2]

Súčasnosť upraviť

Lokalita je obzvlášť populárna u turistov počas festivalov (primárne počas osláv Nového roku a počas budhistických festivalov obon, festivalov uctievania duší predkov.[5] V roku 2003 bola renovovaná brána niōmon, v roku 2017 stĺpy v hlavnom chráme.[2] V roku 2007 bol Kijomizu-dera finalistom súťaže Nových sedem divov sveta.[5]

V októbri 2013 sa v chráme po prvý raz v histórii uskutočnilo predstavenie opery. Japonský dirigent Hirofumi Jošida dirigoval orchester Filharmonie del Teatro Bologna Communal pri predstavení Verdiho opery Rigoletto.[6]

V roku 2020 prebiehala veľká rekonštrukcia hlavného chrámu, ktorá má byť ukončená v apríli roku 2021.[1]

V decembri 2020 bol v priestoroch chrámu odhalený japonský kandži znak roku 2020, 密 mitsu. V preklade znamená "uzavretý" či "hustý" a charakterizuje japonský boj proti pandémii koronavírusu. Znak v Kijomizu-dera namaľoval hlavný budhistický kňaz chrámu, Seihan Mori.[7]

Galéria upraviť

  •  
    Kijomizu-dera na jeseň
  •  
    Kijomizu-dera na jeseň
  •  
    Kijomizu-dera v zime
  •  
    Niōmon (budhistická brána deva)
  •  
    Pagoda Kojasu na jeseň
  •  
    Bočný pohľad na pagodu a priľahlé budovy
  •  
    Sošky Ksitigarbha (alebo Džizō)
  •  
    Otowa-no-taki, vodopád, z ktorého návštevníci pijú pre zdravie, dlhovekosť a úspech v štúdiu
  •  
    Torii v svätyni Dzis-džindža
  •  
    Kijomizu-dera v noci
  •  
    Pagoda v Kijomizu-dera nasvietená v noci
  •  
    Kijomizu-dera s nočným osvetlením
  •  
    Pagoda Kojasu s nočným osvetlením
  •  
    Detail ornamentov
  •  
    Drak
  •  
  •  
    Výhľad na Kjóto a Niōmon z chrámu
  •  
    Vodopád Otowa

Referencie upraviť

  1. ↑ a b Kiyomizu-dera｜清水寺 [online]. discoverkyoto.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e f g h i CARTWRIGHT, Mark. Kiyomizu-dera [online]. ancient.eu, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  3. ↑ Kiyomizudera Temple [online]. japan-guide.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  4. ↑ GRAHAM, Patricia J.; GRAHAM, Patricia Jane. Faith and Power in Japanese Buddhist Art, 1600-2005. [s.l.] : University of Hawai'i Press, 2007. 353 s. ISBN 978-0-8248-3126-4. S. 37. (po anglicky)
  5. ↑ a b Kiyomizu-dera [online]. world.new7wonders.com, 2016-09-22, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  6. ↑ イタリアのボローニャ歌劇場首席客演指揮者、同歌劇場フィルハーモニー芸術監督に就任した初の日本人指揮者「吉田裕史」のオフィシャルサイト [online]. hirofumiyoshida.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online. Archivované 2021-04-17 z originálu.
  7. ↑ 'Mitsu': Kanji of the year sums up pandemic in Japan 2020 [online]. japantimes.co.jp, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kijomizu-dera&oldid=7714103“