Wikipédia

Kultúrna kritika

 Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná.
Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu.

Kultúrna kritika je kritika danej kultúry, obvykle ako celku a zvyčajne na radikálnom základe. Výrazne sa prekrýva so sociálnou a kultúrnou teóriou.

Ukazuje súvislosti medzi hlavnými prejavmi moci a viac-menej triviálnou estetikou každodenného života. Odhaľuje systematičnosť sociálnych vzťahov a ich presvedčivej povahy pre všetkých zúčastnených, a zároveň odkazuje na špecifické diskusie, obrazy a emotívne postoje, ktoré zakrývajú nerovnosť a násilie. Narúša všeobecný súhlas tým, že ukazuje, s čím spoločnosť súhlasí a ako toleruje netolerovateľné. Kultúrna kritika pracuje na dvoch odporujúcich si úrovniach. Jednak sa približuje k uchopovaniu zložitosti sociálnych procesov dostatočne na to, aby presvedčila výskumníkov, ktorých špecializované poznanie potrebuje, a jednak nachádza pozoruhodne dosť prejavov svojich záverov na to, aby nenechala chladnými ľudí, ktorých sa snaží opísať, a na ktorých konaní závisí transformácia stavu vecí.[1]

Ľavicová kultúrna kritika upraviť

Bližšie informácie v článkoch: Frankfurtská škola, Nová ľavica a Neomarxizmus

Frankfurtská škola a kritika autoritatívnej osobnosti upraviť

Autonómna vedecká organizácia zoskupená okolo Ústavu sociálnych výskumov (IfS, Institut für Sozialforschung) univerzity vo Frankfurte nad Mohanom, známejšia ako Frankfurtská škola, sa v povojnových rokoch zaoberala freudo-marxistickou analýzou dominancie, konkrétne prostredníctvom výskumu psychosociologických štruktúr autority. Jej cieľom bolo napraviť "zlyhanie tradičného marxizmu, vysvetliť neochotu proletariátu splniť jeho historickú úlohu", teda prijatie nacizmu pracujúcou triedou. Pracovala tiež s filozofickým pojmom inštrumentálneho dôvodu, a svoju anti-systémovú kritiku by sa jej nepodarilo rozvinúť bez štúdia centrálne plánovanej ekonomiky, "štátneho kapitalizmu".

V roku 1950 vyšiel zväzok sociologického výskumu The Authoritarian Personality, ktorý napísala pod vedením Maxa Horkheimera skupina štyroch autorov, vrátane Theodora Adorna. Kniha bola pokusom o aplikovanie štatistických metód sociológie na empirickú identifikáciu štruktúry fašististickej osobnosti. Použila dotazníkové metódy na demonštráciu existencie "nového antropologického typu", ktorého znakmi boli prísna konvenčnosť, podrobenie sa autorite, odpor ku všetkému subjektívnemu, stereotypnosť, dôraz na moc a silu, deštruktívnosť, cynizmus a prehnané obavy o sexuálny škandál.[2]

Kultúra protestu a kritika vojensko-priemyselného komplexu upraviť

Kniha Herberta Marcusa One-Dimensional Man (1964) sa stala medzinárodným bestsellerom, najmä vo Francúzsku.[3] Študenti počas demonštrácií v máji 1968 nosili transparenty s nápisom "Marx, Mao, Marcuse." Marcuse spájal kritiku autoritatívneho štátu, priemyselnej disciplíny a masmédií. Vo Francúzsku písal Sartre o "serializovanom človeku", kým Cornelius Castoriadis prišiel s kritikou byrokratického produktivizmu.[4] V Spojených štátoch varoval sociologický spisovateľ William Whyte pred "organizačným človekom" už v roku 1956,[5] kým v roku 1961 odchádzajúci prezident Dwight D. Eisenhower verejne odsúdil technologické nebezpečenstvo "vojensko-priemyselného komplexu". Televízia bola označená za hlavný nástroj propagandy kapitalizmu, najprv knihou Vancea Packarda The Hidden Persuaders (1957) v Spojených štátoch,[6] neskôr, radikálnejšie Barthovými Mytológiami vo Francúzsku[7] a predovšetkým Debordovou Society of the Spectacle.[8] Ivan Illich a Paul Goodman zaútočili na školské systémy ako centrá sociálnej indoktrinácie,[9][10] R.D. Laing a Félix Guattari volali po anti-psychiatrii[11] a Henri Lefebvre po anti-urbanizme,[12][13] ktorý situacionisti uskutočnili praktikami dérive. V eseji Essay on Liberation, napísanej tesne po 68-mom, Marcuse šiel tak ďaleko, že hovoril o vypuknutí niečoho ako masového surrealizmu, ktorý by sa podľa jeho názoru mohol spojiť s rastúcim rasovým proletariátom v Spojených štátoch a širším povstaním Tretieho sveta.

Odmietnutie a protest koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov bol namierený proti vojensko-priemyselným komplexom, usmerňovaniu a pracovnej disciplíne, ktorú vytvorili, proti lichôtkárstvu kultúrneho priemyslu, ktorý tieto skutočnosti zakrýval, a proti existenčnej a psychosociologickej povahe "autoritatívnej osobnosti".

Uchopovanie flexibilnej akumulácie kapitalizmu upraviť

Thomas Frank vo svojej histórii reklamného a módneho priemyslu The Conquest of Cool (1997) opisuje stratégie, ktoré viedli od "hip" kultúry 60-tych k hegemónii 90-tych rokov 20. storočia. Ukazuje, ako túžby odpadlíkov zo strednej triedy v 60-tych rokoch boli rýchlo spracované na komodifikované obrazy a produkty.[14]

Flexibilná špecializácia upraviť

Obchodní analytici Michael Piore a Charles Sabel v knihe The Second Industrial Divide (1984) na základe pozorovaní v severnom Taliansku píšu o vynáraní sa nového režimu produkcie, "flexibilnej špecializácii," ktorý charakterizujú ako "stratégiu neustálej inovácie: pristúpenie na nepretržitú zmenu, namiesto snáh kontrolovať ju". Opúšťajúc centralizované plánovanie povojnových rokov, táto nová stratégia funguje prostredníctvom zástupcov, malých nezávislých výrobných jednotiek, zamestnávajúcich kvalifikované pracovné tímy s viacúčelovými nástrojmi, a spoliehajúcich sa na relatívne spontánne formy spolupráce s inými podobnými tímami, aby vyhoveli rýchlo sa meniacim požiadavkám trhu pri nízkych nákladoch a vysokej rýchlosti.[15]

Integrácia sociálnej a umeleckej kritiky vykorisťovania a odcudzenia kapitalizmom upraviť

Luc Boltanski a Eve Chiapello v Le Nouvel Esprit du Capitalisme (1999) prezentujú tézu, že každé obdobie kapitalizmu si musí zdôvodniť svoju iracionálnu potrebu akumulovania aspoň čiastočnou integráciou kritiky predchádzajúcej éry, aby bol systém znovu tolerovateľný – aspoň pre jeho vlastných manažérov. Identifikujú dve hlavné výzvy pre kapitalizmus: kritiku vykorisťovania, ktorú nazývajú "sociálnou kritikou", vytvorenú spravidla hnutiami pracujúcich, a kritiku odcudzenia, ktorú nazývajú "umeleckou kritikou", a ktorá bola väčšinou okrajovou záležitosťou. Boltanski a Chiapello vymenúvajú päť hlavných spoločenských a estetických atrakcií, ktoré umlčali anti-systémovú kritiku 50-tych a 60-tych rokov a viedli k priľnutiu novej pracujúcej triedy k sieťovej organizácii a produkcii.

Po prvé, tlak prísnej, autoritatívnej hierarchie je uvoľnený elimináciou zložitého stredného manažmentu Fordistických podnikov a otvorením sa meniacim sa osobným spojeniam medzi členmi siete. Po druhé, spontánna komunikácia, kreativita a vzťahová plynulosť sú v sieti podporované ako faktory produktivity a motivácie, čím obchádzajú odcudzenie neosobných, racionalizovaných pracovných procedúr. Po tretie, rozšírená mobilita je tolerovaná alebo dokonca žiadaná, nástroje sú čoraz viac miniaturizované alebo dokonca čisto mentálne, umožňujúc vykonávať prácu prostredníctvom telekomunikačných kanálov. Po štvrté, štandardizácia produktov, ktorá bola viditeľnou známkou odcudzovania jednotlivca pod režimom masovej produkcie je zmierňovaná konfiguráciou menších výrobných sietí, ktoré produkujú limitované série zákazkových objektov alebo personalizované služby. Po piate, túžba je stimulovaná a nové, rýchlo starnúce produkty sú vytvárané prácou priamo v kultúrnej oblasti, takže zároveň oslovujú požiadavky na význam na strane zamestnancov a spotrebiteľov, a tiež čiastočne riešia problém klesajúceho dopytu po produktoch s dlhou spotrebou produkovaných vo Fordistických továrňach. Boltanski a Chiapello sumarizujú, že takáto sieťová organizácia vracia zamestnancovi, alebo "prozumentovi", to, čo od neho ako komoditu kedysi odkúpila tradičná firma za jeho pracovnú silu.[16]

Flexibilná akumulácia upraviť

David Harvey v The Condition of Postmodernity (1990) hovorí, že sa kapitalizmus kvôli zotaveniu sa z prekážok, ktoré priniesli 60-te a 70-roky, musel stať dvojako flexibilným. Jednak musel zaviesť príležitostné pracovné zmluvy a delokalizovať produkčné miesta, aby unikol reguláciám štátu blahobytu, a jednak použiť takýto fragmentovaný výrobný aparát k vytvoreniu dostatočných spotrebiteľských lákadiel a kariérnych stimulov k znovuzískaniu dôvery potenciálne rebelujúcich manažérov a intelektuálnych pracovníkov. Tento pohyb viedol koncom 70-tych rokov k vytvoreniu režimu "flexibilnej akumulácie", ktorej hlavnými znakmi sú geografická rozptýlenosť a globálna koordinácia výroby, just-in-time produkcia a kontajnerové dodávkové systémy, všeobecná akcelerácia spotrebných cyklov, a presun preakumulovaného kapitálu do superrýchlej finančnej sféry.[17]

Kritika flexibilnej osobnosti upraviť

Brian Holmes tvrdí, že adaptovanie počítačov a telekomunikácií do výrobného procesu úzko súvisí s nástupom sledovacích technológií, kedy akákoľvek vstupná brána, automatická pokladňa, turniket v metre, nemocničný pult, kreditná operácia, či komerčná webstránka pracuje s identifikačnými údajmi jednotlivca (alebo dokonca telesnými časťami: odtlačkami prsta alebo ruky, vzorom sietnice, DNA), ktoré porovnáva so vzdialenou databázou, aby rozhodla o povolení priechodu ďalej. David Lyon poznamenáva, že "každé rozšírenie sledovania sa deje s odôvodnením, že bude prijaté tými, ktorých dáta alebo osobné informácie budú spracúvane systémom."[18] Najpresvedčivejšie dôvody sú zvýšená bezpečnosť (pred krádežou alebo útokom) a manažment rizika rôznymi typmi poisťovateľov, ktorí na uzatvárania zmlúv žiadajú osobné dáta. Podľa Holmesa tieto, a iné argumenty, vedú k internalizácii sledovacích podmienok,[19] kedy ľudia aktívne dodávajú svoje dáta vzdialeným pozorovateľom. Za novú formu spoločenskej kontroly považuje vytvorenie flexibilnej osobnosti (imateriálneho pracovníka, prozumenta) ako novej formy odcudzenia – nie od vitálnej energie ako v 60-tych rokoch – ale od politickej spoločnosti, ktorá v jej demokratickom zmysle nie je ziskovou záležitosťou a nemôže byť nekonečne recyklovaná v produkcii obrazov a pocitov.

Podľa Paola Virna je takýto depolitizujúci cynizmus a z neho plynúci bezbrehý oportunizmus rozšírený viac ako seba-cenzúra: "Základom dnešného cynizmu je fakt, že ľudia sa učia skôr zakúšaním pravidiel ako faktov. Ale učiť sa pravidlá tiež znamená prijať ich nepodloženosť a konvenčnosť," a pokračuje: "Oportunista čelí prívalu navzájom zameniteľných príležitostí, nechávajúc ich čo najviac otvorených, obracajúc sa na najbližšie a nepredvídateľne sa odkláňajúc od jedných k druhým.. Napríklad počítač je skôr ako prostriedkom k spoločnému cieľu, predpokladom k postupnému 'oportunistickému' vykonávaniu práce. Oportunizmus sa hodnotí ako nenahraditeľný zdroj kdekoľvek je konkrétny pracovný proces presiaknutý rozptýlenou 'komunikačnou činnosťou'.... počítačové klábosenie si žiada 'ľudí príležitosti,' pripravených a čakajúcich na každú možnosť."[20]

Techniky kolektívnej kultúrnej kritiky upraviť

Pád berlínskeho múru, popularita DIY techník, dostupnosť lacnejších technológií a otvorených foriem distribúcie (komunitná televízia a internet) viedli k znovuoživeniu mediálneho aktivizmu, ktorý zasiahol mediálnych špecialistov a umelcov, a vytvoril pôdu pre taktické médiá.[21] Podobne ako culture jamming sa taktické médiá snažia obsadiť verejný priestor kontrolovaný masmédiami, no kým pre culture jamming je táto snaha odozvou na dominantné praktiky vo verejnom priestore, taktické médiá voči nim nie sú v opozícii, ale používajú ich, aby do verejného priestoru prenikli a stali sa jeho súčasťou. Kolektívy taktických médií, medzi inými The Yes Men, RTMark, Ubermorgen či Critical Art Ensemble, sú známe používaním moderných technológií a taktík zasiahni-a-bež.

Mnohí teoretici taktických médií odkazujú k eseji The Practice of Everyday Life Michela de Certeaua (1974), v ktorej navrhoval, že človek môže ľahko použiť sociálne prvky technokraticky konštruovaného priestoru, v ktorom sa pohybuje, kreatívnym spôsobom, ktorý bude spadať mimo systém, pre rámec ktorého boli určené.[22]

Medzi najznámejšie kritické kolektívy 60-tych rokov patria Provo v Holandsku a situacionisti s technikou detournment. V 80-tych rokoch bol v Holandsku aktívny kolektív Adilkno.

Referencie upraviť

  1. ↑ Holmes, Brian (2002). "The Flexible Personality. For a New Cultural Critique" [1] Archivované 2008-05-12 na Wayback Machine
  2. ↑ Adorno, T.W. et. al. (1950). The Authoritarian Personality, New York: Harper
  3. ↑ Marcuse, Herbert (1964). One-Dimensional Man
  4. ↑ Castoriadis, Cornelius (1988). Political and Social Writings. Volume 2: 1955-1960. From the Workers' Struggle Against Bureaucracy to Revolution in the Age of Modern Capitalism. (ed./trans.: David Ames Curtis), Minneapolis: University of Minnesota Press
  5. ↑ Whyte, William H. (1956). The Organization Man, New York: Doubleday [2]
  6. ↑ Packard, Vance (1957). The Hidden Persuaders
  7. ↑ Barthes, Roland (1957). Mythologies, Paris: éditions de Seuil
  8. ↑ Debord, Guy (1967). La société du spectacle
  9. ↑ Illich, Ivan (1971). Deschooling Society
  10. ↑ Goodman, Paul (1960). Growing Up Absurd: Problems of Youth in the Organized System, New York: Random House
  11. ↑ Laing, Ronald David (1960). The Divided Self: An Existential Study in Sanity and Madness, London: Penguin Books
  12. ↑ Lefebvre, Henri (1968). Le Droit à la ville, Paris: Ed. du Seuil, Collection Points
  13. ↑ Lefebvre, Henri (1970). La révolution urbaine, Paris: Gallimard, Collection Idées
  14. ↑ Frank, Thomas (1997). The Conquest of Cool, Chicago: The University of Chicago Press
  15. ↑ Piore, Michael J., a Sabel, Charles F. (1984). The Second Industrial Divide, New York: Basic Books
  16. ↑ Boltanski, Luc a Chiapello, Eve (1999). Le Nouvel esprit du capitalisme, Paris: Gallimard
  17. ↑ Harvey, David (1990). The Condition of Postmodernity, Oxford: Blackwell
  18. ↑ Lyon, David (2001). Surveillance Society, Buckingham: Open University Press
  19. ↑ Foucault, Michel (1991). "Governmentality", preložil Rosi Braidotti, in: Graham Burchell, Colin Gordon a Peter Miller (ed.) (1991). The Foucault Effect: Studies in Governmentality, Chicago: University of Chicago Press
  20. ↑ Virno, Paolo (1996). "The Ambivalence of Disenchantment," in: Radical Thought in Italy, University of Minnesota Press
  21. ↑ Lovink, Geert a Schneider, Florian (2003). "Virtual World is Possible: From Tactical Media to Digital Multitudes". In: Journal de l'Archipel des Revues, November 2003
  22. ↑ de Certeau, Michel (1984). "The Practices of Everyday Life", The University of California Press [3]

Pozri aj upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kultúrna_kritika&oldid=7715221“