Wikipédia

Kunhuta Uhorská

Kunhuta Uhorská[1][pozn. 1] (aj Kunigunda[2][3], prezývaná aj: Haličská[4][5], Mačevská[6][7], Ruská[4][8], či Černigovská[4][9][6], nepresne aj: Arpádovská[2]; * okolo 1245/1246 – 9. september 1285, Praha) bola česká kráľovná, rakúska, štajerská, korutánska a kraňská vojvodkyňa, druhá manželka českého kráľa Přemysla Otakara II. a matka českého kráľa Václava II. Pochádzala z rodu Rurikovcov, z vetvy významne spriaznenej s uhorským rodom Arpádovcov, bola vnučkou Bela IV. Po smrti kráľa Přemysla Otakara II. v bitke na Moravskom poli utiekla pred Brandeburčanmi, ktorí ju spolu so synom zajali na Bezděze do Opavska, ktoré jej bolo zverené cisárom Rudolfom Habsburským. Neskôr sa jej druhým manželom stal český šľachtic Záviš z Falkenštejna s ktorým mala syna Jána. Podľa dobových správ mala byť neobyčajne krásna, duševne zdatná, ambiciózna a temperamentná žena. Manželstvo Přemysla Otakara II. a Kunhuty býva vykresľované ako šťastné a plné lásky.[10][11][6]

Kunhuta Uhorská
česká kráľovná (manželka)
Náhrobný kameň kráľovnej Kunhuty
Náhrobný kameň kráľovnej Kunhuty
Panovanie
DynastiaRurikovci
Korunovácia25. december 1261
PredchodcaMargaréta Babenberská
NástupcaGuta Habsburská
Biografické údaje
Narodenieokolo 1245/1246
Úmrtie9. september 1285
PochovaniePraha, Kláštor svätej Anežky Českej
Vierovyznaniekatolícke kresťanstvo
Rodina
Manžel
Potomstvo
I. Kunhuta Přemyslovna
II. Anežka Přemyslovna
III.Václav II.
(?) ďalšie deti s Přemyslom Otakarom II.
IV. Ján z Falkenštejna
OtecRastislav Michajlovič Haličský
MatkaAnna Arpádovská, dcéra Bela IV.
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKunhuta Uhorská
(multimediálne súbory na commons)

Život upraviť

 
Kráľovná Kunhuta v Zbraslavskej kronike

Kunhuta sa narodila do rodiny Anny, dcéry kráľa Bela IV. a Rastislava Michajloviča Haličského z rodu Rurikovcov, neskoršieho bána v Mačve okolo rokov 1245/1246. O Kunhutinom detstve sa mnoho nevie, vyrastala na uhorskom kráľovskom dvore v Budíne. V mladom veku, snáď niekedy okolo 15. až 20. roku života bola vydatá za českého kráľa Přemysla Otakara II. Sobáš mal stvrdiť mier medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom, ktoré krátko pred tým bojovali o babenberské dedičstvo (t.j. rakúske krajiny). Kunhuta bola pre Otakara až druhou voľbou, pretože ako prvú možnosť zvažoval Belovu dcéru Margitu, ktorá však vstúpila do kláštora. Svadba medzi kráľom Přemyslom Otakarom a Kunhutou sa konala 25. októbra 1261 v Prešporku. Pretože bol Přemysl predtým ženatý s Margarétou Babenberskou, ktorú zapudil, bol potrebný pápežský dišpenz, ktorý bol dodaný dodatočne. Na Vianoce 25. decembra 1261 sa v Prahe následne konala kráľovská korunovácia Kunhuty i jej manžela Přemysla Otakara II.[6][11]

Pravdepodobne v januári 1265 sa kráľovskému páru narodila prvá dcéra Kunhuta, a v roku 1269 Anežka. V roku 1271 Kunhuta Přemyslovi porodila prvého legitímneho dediča, neskoršieho kráľa Václava II. Podľa Zbraslavskej kroniky mal mať pár až troch synov, avšak dvaja z nich mali zomrieť v detstve, uvažuje sa i o tretej dcére. Spolu s Přemyslom Otakarom II. Kunhuta prežívala rast sily Českého kráľovstva a k svojmu titulu manželky českého kráľa, rakúskeho a štajerského vojvodu tak pribudol i titul manželky korutánskeho vojvodu. Přemyslove ambície však narazili na nového nepriateľa, ktorý povstal v podobe Rudolfa Habsburského, ktorý Přemysla v bitke viackrát porazil. Osudnou sa Přemyslovi stala Bitka na Moravskom poli v roku 1278, kde zahynul.[6][11]

Kráľovná vdova sa tak sala zástupkyňou záujmov maloletého syna Václava II. a stála pred ňou neľahká úloha udržať přemyslovské panstvo pohromade. Aby udržala situáciu pod kontrolou, požiadala o pomoc Ota V. Dlhého, brandeburského markgrófa, ktorý mal za manželku sestru Přemysla Otakara II. Boženu (Beatrix). Tento krok jej pred smrťou odporučil sám Přemysl Otakar. Brandeburské vojská sa však v krajine chovali ako uzurpátori a lupiči. So žiadosťou o pomoc sa preto kráľovná obrátila na vratislavské knieža Henricha IV. Proba. Jednať začala aj s Rudolfom Habsburským, s ktorým sa v roku 1278 stretla v Sedleckom kláštore. Panovníci sa nakoniec dohodli, že správcom v Čechách bude Oto V., Morava dočasne pripadla Rudolfovi a Kladsko Henrichovi. Kunhute malo živobytie zabezpečiť panstvo v Opavsku. Po piatich rokoch malo byť České kráľostvo pod vládou Václava II. obnovené. V tomto období došlo aj k zásnubám Kunhutiných detí Václava a Anežky. Ďalšia dcéra Kunhuta už pred tým vstúpila do kláštora. V roku 1279 bola Kunhuta spolu s Václavom II. z Prahy odvedená na Bezděz, kde boli internovaní pod mocou Brandeburčanov. Z Bezdězu však koncom mája alebo začiatkom júna kráľovná pod zámienkou návštevy mesta utiekla na svoje panstvá v Opavsku so sídlom v Hradci u Opavy. O kráľa Václava sa mala ďalej starať jeho pestúnka Eliška. Za tento krok si Kunhuta u niektorých českých kronikárov zaslúžila opovrhnutie a jej útek zanechal dôsledky i na osobe Václava II. a jeho vzťahu k nej.[6][11]

„ Kráľovná si vtedy začala čas od času vyžadovať od purkgrófa Hermana, ktorý spravoval hrad Bezděz, aby mohla navštíviť mesto Freistadt. Herman žiadosti kráľovnej vyhovel, a dovolil jej, aby šla kam chce, ale s tou podmienkou, že deti zanechá na hrade, a keď dokončí svoje poslanie, k deťom sa vráti. A tak podľa dohody odišla a prišla späť. Druhýkrát, niekoľko dní po tom žiadala o povolenie navštíviť šedých mníchov v Hradišti. Po tretie obdržiac povolenie prišla do Mělníka... Potom ešte požiadala o povolenie ísť do Prahy k sestre Anežke, a keď ho dosiahla, odišla. Zaradiac si svoje veci predstierala, že chce ísť na Moravu navštíviť hrob svojho manžela kráľa Otakara, a vydajúc sa na cestu, keď mala ísť na Moravu, zamierila svoje kroky do Opavy, a tak chytro a múdro vyviazla z úzkosti a obtiaží, ktoré trpela od Nemcov.... “
– Druhé pokračovanie Kosmovo v Dražickom kódexe[pozn. 2]

Z Opavy Kunhuta kontaktovala cisára Rudolfa Habsburského, ktorý vzal Kunhutu pod ochranu a začal jednať s Otom V. o jeho odchode z Čiech. Brandeburské vojská sa z Čiech stiahli, ale spolu s nimi bol do Brandeburska prevezený aj kráľ Václav II. České stavy neskôr stál kráľov návrat do Prahy nemalé úsilie a financie. Niekedy v tomto období sa do Kunhutiných služieb dostal český šľachtic Záviš z Falkenštejna z rodu Vítkovcov, ktorý sa v roku 1281 spomína už ako Kunhutin hradný gróf (purkgróf). Nie je zrejmé, kedy medzi kráľovnou a Závišom vznikol milenecký vzťah, no už v roku 1281 sa im narodil syn Ján prezývaný aj Ješek, čo negatívne vnímala česká verejnosť. Ješek sa neskôr stal rytierom Rádu nemeckých rytierov a následne dokonca komtúrom rádu pre Čechy a Moravu. Podľa niektorých názorov sa už v tomto období Kunhutinho života pár aj tajne zobral. Zlé jazyky kráľovnú obviňovali zo vzťahu z Falkenštejnom už za vlády Přemysla Otakara II., čo je však málo pravdepodobné. V roku 1281 sa z uhorského zajatia vrátil nemanželský syn Přemysla Otakara II. Mikuláš I. Opavský, ktorý s Kunhutou prišiel do konfliktu a v roku 1283 sa preto kráľovná presťahovala do Prahy, kam sa krátko pred tým v tom istom roku z brandeburského zajatia vrátil aj jej syn Václav II. Syn matku prijal na kráľovskom dvore a Záviš z Falkenštejna sa stal Václavovým poradcom. V roku 1285 sa Václav II. oženil s Gutou Habsburskou a osláv v Chebe sa zúčastnila aj kráľovná. Rudolf Habsburský však svoju dcéru do Čiech nepustil, pre "neusporiadané vzťahy v rodine českého kráľa". V máji 1285[4] (podľa iných zdrojov už v roku 1284)[6][12] sa konala verejná svadba Záviša a Kunhuty, no už o pár mesiacov na to, 9. septembra 1285 Kunhuta zomrela. Hoci sa objavili rôzne názory na príčinu Kunhutinej smrti, pravdepodobne šlo o tuberkulózu. Pochovaná bola v Kláštore svätej Anežky Českej.[6][11][4]

Poznámky upraviť

  1. ↑ Prívlastok Uhorská (po česky Uherská) nie je presný a niektorými autormi býva preto označovaný za nesprávny. (pozri napr. ŽEMLIČKA, Josef. Přemyslovci: jak žili, vládli a umírali. S. 125 )
  2. ↑ Preklad z českého znenia: Paní královna si tedy začala čas od času vyžadovat od purkrabího Heřmana, jenž byl představen témuž hradu na Bezdězi, povolení, aby směla navštíviti město Freistadt... Týž purkrabí Heřman vyhověl žádosti paní královny a dovolil jí, aby šla, kam se jí líbí, ale s tou podmínkou, že zanechá děti na hradě a že se, skončíc své poslání, k dětem vrátí. A tak se i podle řešené úmluvy stalo: odešla a přišla zpět. Podruhé, několik dní potom, žádala o povolení navštívit šedé mnichy v Hradišti... Potřetí, obdrževši dovolení, přijela do města Mělníka... Potom ještě požádala o dovolení jeti do Prahy k sestře Anežce, a dosáhši ho, odjela. Vyřídivše si tam své věci, předstírala, že chce jeti na Moravu navštíviti hrob svého manžela krále Otakara. A vydavši se na cestu, když měla jeti na Moravu, zaměřila své kroky do Opavy a tak chytře a moudře vyvázla z úzkosti a obtíží, jež trpěla od Němců

Referencie upraviť

  1. ↑ Kunhuta Uhorská In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 688.
  2. ↑ a b SEGEŠ, Vladimír, a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 134, 150, 296.
  3. ↑ PALKO, Jakub; Uhorsko-české vzťahy v rokoch 1270 – 1272 In: Opus tessellatum. HISTORIA NOVA 14. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Katedra slovenských dejín, 2017. ISBN 978-80-8127-208-0. S. 7.
  4. ↑ a b c d e ŽEMLIČKA, Josef. Přemyslovci: jak žili, vládli a umírali. [s.l.] : Nakladatelství Lidové noviny, 2005. ISBN 978-80-7106-759-7. S. 125, 245. (po česky)
  5. ↑ FRIEDLOVÁ, Jitka; Příspěvek k majetkové a pozemkové držbě kněžen a královen do roku 1310 In: Archivovaná kópia. Edit. Jan Zelenka. Medievalia Historica Bohemica (Praha: Historický ústav AV ČR), roč. 2017, čís. 2/2017, s. 54. Dostupné online [cit. 2020-04-08]. ISSN 0862-979X. Archivované 2020-05-28 z originálu.
  6. ↑ a b c d e f g h BALOUSOVÁ, Michaela. Královna Kunhuta [online]. [Cit. 2020-04-08]. Dostupné online.
  7. ↑ CHARVÁTOVÁ, Kateřina. Václav II.: král český a polský. [s.l.] : Vyšehrad, 2007. Dostupné online. ISBN 978-80-7021-841-9. (po česky)
  8. ↑ ČECHURA, Jaroslav; KAREŠOVÁ, Zdena; PRAŽÁK, Jiří. Královny a kněžny české. [s.l.] : X-Egem, Nova, 1996. Dostupné online. ISBN 978-80-7176-411-3. (po česky)
  9. ↑ JAROSLAV, Pánek; OLDŘICH, Tůma. Dějiny českých zemí. [s.l.] : Karolinum Press, 2018-09-01. Dostupné online. ISBN 978-80-246-3994-9. (po česky)
  10. ↑ Kunhuta [online]. Statutární město Opava, [cit. 2020-04-09]. Dostupné online.
  11. ↑ a b c d e KRUMLOWSKÝ, Felix. Běda ženám, kterým muži vládnou: Bouřlivé osudy českých panovnic a šlechtičen. [s.l.] : Albatros Media a.s., 2009-01-01. Dostupné online. ISBN 978-80-7362-691-4. (po česky)
  12. ↑ Kunhuta In: MALÝ, Jakub B.. Vlastenský slovník historický. Praha : Rohlíček & Sievers, 1877. S. 408. (po česky)
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kunhuta_Uhorská&oldid=7756088“