Květoslava Viestová
Květoslava Viestová, rod. Burešová (krstné meno zapisované aj ako Kvetoslava,[1] krycie meno Flóra, od novembra 1943 Kaviár;[2] * 6. november 1899, Černovír - † 14. december 1987, Bratislava) bola československá protifašistická bojovníčka, povolaním domáca a predtým (do roku 1919) pracovníčka cukrovaru. Bola jednou z popredných organizátoriek domáceho občianskeho protifašistického odboja na Slovensku, spoluzakladateľkou a vedúcou osobnosťou odbojovej skupiny Flóra.
| Květoslava Viestová | |
| československá protifašistická bojovníčka | |
| Rod. meno | Květoslava Burešová |
|---|---|
| Iné mená | krycie mená: Flóra (1940 – 1943), Kaviár (1943 – 1944) |
| Narodenie | 6. november 1899 Černovír, Rakúsko-Uhorsko, dnes Česko |
| Úmrtie | 14. december 1987 (88 rokov) Bratislava, ČSSR, dnes Slovensko |
| Známa vďaka | spoluzakladatekľa a vedúca odbojovej skupiny Flóra |
| Profesia | pracovníčka cukrovaru (? – 1919), domáca (1920 – 1965) |
| Rodičia | Jan Bureš, Amália, rod. Müllerová |
| Príbuzní | švagor: Rudolf Viest |
| Manžel | Dušan Viest |
| Deti | Bořivoj Viest, Dušan Viest |
Mladosť a medzivojnové obdobie upraviť
Narodila sa v moravskej obci Černovír (od roku 1919 súčasť mesta Olomouc) v rodine železničiara Jana Bureša a jeho manželky Amálie, rod. Müllerovej (* 1878 – † ?), dcéry chválkovického roľníka Františka Müllera.[3] Mala dve sestry a brata.[2]
Po absolvovaní štúdia na gymnáziu v Holešove a vo Frýdku-Místku pracovala do roku 1919 v cukrovare v Sokolniciach. Vydala sa za stavebného inžiniera Dušana Viesta, s ktorým mala synov Bořivoja (* 1921) a Dušana (* 1923). Od roku 1920 bola ženou v domácnosti[2] – v Martine (1921 – 1922, 1936 – 1939), Komárne (1922 – 1923) a v Bratislave (1923 – 1936, 1939 – 1944), keďže jej manžel pôsobil ako poľnohospodársko-technický odborník na rôznych funkciách v štátnej správe prvej a druhej ČSR, ako aj Slovenského štátu.[4]
Protifašistický odboj upraviť
Viestová už od roku 1939 pomáhala rasovo prenasledovaným a česko-slovenským vlastencom pri ilegálnom prechode hraníc, finančne i materiálne pomáhala väzneným antifašistom a ich rodinám a spolupracovala s odbojovými skupinami na Slovensku i v českých krajinách. V roku 1940 spolu s manželom založila odbojovú skupinu Flóra, ktorá bola po odhalení skupiny Demec, od polovice roku 1941 do polovice roku 1943 najvýznamnejšou, najväčšou a najaktívnejšou skupinou občianskeho protifašistického odboja na Slovensku, orientujúc sa na Dočasné štátne zriadenie v Londýne s cieľom obnovy predmníchovskej ČSR. Viestová zabezpečovala spravodajskú službu pre potrebu londýnskeho exilu, nadväzujúc priame spojenie s Londýnom prostredníctvom Rudolfa Fraštackého.[1][2]
Viestová patrila k signatárom Memoranda Flóry (10. február 1943), určeného priamo Edvardovi Benešovi, ktoré sa hlásilo k Benešovej, čechoslovakistickej koncepcii obnovy predmníchovskej ČSR. Viestová sa snažila, lež neúspešne, zjednotiť domáci odboj na platforme Flóry. Pre rozdielnosť názorov na zloženie povojnového ústredného národného výboru nedošlo ani k dohode s Vavrom Šrobárom na osobnom rokovaní 6. júna 1944 v Martine.[2] Z popudu ilegálnej Komunistickej strany Slovenska s Flórou prestali spolupracovať odbojové skupiny zastúpené a napojené na Slovenskú národnú radu, čím sa skupina Flóra ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP) rozpadla a jej členovia sa zapojili do odbojovej činnosti v iných skupinách.[5] V auguste 1944 bola rodina Viestovcov varovaná pred zatknutím a odišla na Popradské pleso, odkiaľ sa po vypuknutí SNP presunula do Banskej Bystrice, kde sa podieľala na povstaní. Po potlačení povstania žila v ilegalite v Ľubietovej.[1]
Počas komunistického režimu upraviť
30. mája 1948 sa Viestovci (Dušan, Květoslava, ich synovia Dušan a Bořivoj s manželkou Miroslavou) pokúsili ilegálne prekročiť štátnu hranicu v Petržalke, pričom boli zaistení. V roku 1950 boli odsúdení na väzenie a konfiškáciu majetku – Viestova na dva a Dušan Viest na tri roky väzenia. Po uplynutí trestu žila v domácnosti v Šamoríne (1952 – 1965), kde jej manžel od roku 1953 pracoval ako palier vo vodnom družstve. V roku 1965 boli obaja rehabilitovaná a následne žili v Bratislave.[2][4]
Vyznamenania upraviť
- 1945: Rad Slovenského národného povstania I. triedy
- 1945:
- Československý vojnový kríž 1939,
- Československá vojenská medaila Za zásluhy 1. stupňa,
- 1992: Rad T. G. Masaryka 3. stupňa in memoriam.
Referencie upraviť
- ↑ a b c Viestová, Kvetoslava. In: Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Bratislava : Pravda, 1984. 5. zväzok Encyklopédia odboja a SNP, s. 592-593.
- ↑ a b c d e f VIESTOVÁ, Květoslava. In: Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská, 1994. VI. zväzok T – Ž, s. 278.
- ↑ Rodní a křestní kniha pro obec Černovír, kniha IV, strana 213, riadok 4 (nečíslovaný), 6. listopadu 1899. Dostupné online. [Cit. 2021-03-03].
- ↑ a b VIEST, Dušan. In: Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská, 1994. VI. zväzok T – Ž, s. 275.
- ↑ Flóra. In: Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Bratislava : Pravda, 1984. 5. zväzok Encyklopédia odboja a SNP, s. 128-129.
Literatúra upraviť
- Zudová-Lešková, Z. Cesty k sebe. Češi v odboji na Slovensku v rokoch 1939-1948. Praha 2010.
- Husák, G. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1964.
- Prečan, V. Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava 1965.
- Otáhalová, L. – Červinková, M. Dokumenty z historie československé politiky 1939 – 1943 2. Praha 1966.
- Hrdinky bez pátosu. Bratislava 1967, s. 9, 10, 341-357.
- Jablonický, J. Z ilegality do povstania. Bratislava 1969.
- Slovensko 1. Dejiny. Bratislava 1978, s. 758.
- Dejiny Bratislavy. Bratislava 1978.
- Pokrokové ženské hnutie na Slovensku 1918 – 1980. Bratislava 1984, s. 54.
- Pejskar, J. Poslední pocta 3. Zürich 1989, s. 62.
- Jablonický, J. – Kropilák, M. Slovník Slovenského národného povstania. Bratislava 1970, s. 312-313.
- Encyklopédia Slovenska, 2, s. 102; 6, s. 305.
- Archív BiO MS, dotazník, výpisy z matriky.
Externé odkazy upraviť
- Martin Mojžiš: Květoslava „Flora“ Viestová. .týždeň, 28. máj 2018.