Lineárna taktika

Lineárna taktika alebo lineárna formácia je taktika vojsk bojujúcich v zomknutej zostave, využívaná najmä v 18. storočí. Zaviedol ju a úspešne využil pruský kráľ Fridrich II. Veľký počas sedemročnej vojny. Poskytovala najlepšie podmienky pre paľbu salvou, jednotky zoradené do lineárnej formácie však boli málo pohyblivé, nepružné a zraniteľné útokmi jazdectva. Neskôr ju doplnila a prekonala taktika kordónov a kolón.

Pruskí granátnici v bitke pri Hohenfriedebergu

Dejiny

Taktika sa objavila v Západnej Európe koncom stredoveku. Ako jedni z prvých ju začalo používať nizozemské vojsko. Neskôr sa rýchlo rozšírila. Rozvoj zaznamenala na začiatku tridsaťročnej vojny, kedy ju efektívne využívalo Švédske vojsko Gustava Adolfa II. Najväčší rozvoj zaznamenala v období 18. storočia, hlavne počas sedemročnej vojny, kedy ju úspešne využívalo pruské vojsko pod vedením Fridricha II.

Princíp

Taktika umožňovala maximálne využitie paľby salvou, jej nevýhodou bola nízka manévrovacia schopnosť a nedostatočná obrana pred útokmi jazdectva. Boje bolo možné uskutočňovať iba v rovnom teréne bez väčších prekážok. Lineárna taktika na začiatku novoveku ako ju realizovalo nizozemské vojsko spočívala v zoradení 3 sledov. Prvý sled bol tvorený 2 nezávisle stojacimi polplukmi pikanierov a mušketierov. Pikanieri tvorili centrálnu časť zostavy stojacej v 6 až 10 radoch a mušketieri krídla zostavy. Druhý sled tvorili ďalšie dva podobne organizované polpluky, ktoré ale stáli na krídlach predošlého sledu. Tretí sled stál v tyle 2. sledu. V prípade potreby sa mohli prvé dva sledy zoradiť v jednej línii. Švédska lineárna taktika spočívala vo vyplnení priestorov medzi vedľa seba stojacimi brigádami delostrelectvom a umiestnením jazdectva na krídla zostavy.

V období sedemročnej vojny bola používaná v podstate švédska taktika s pechotou v strede zostavy a jazdectvom na krídlach. V závislosti od situácie bolo ťažké delostrelectvo sústredné na krídlach a pred alebo za prvým sledom. Ľahké delostrelectvo zvyklo byť umiestnené v medzerách medzi prápormi. Armády rozvinuli vojsko do dvoch až troch sledov. Každý sled predstavoval tri až šesť radov. Najbežnejšia bola formácia tvorená 3 radmi mužov. Rady stáli za sebou vo vzdialenosti asi pol metra. Vzdialenosti medzi mužmi boli malé, vojaci mali priestor len na manipulovanie so zbraňou pri jej nabíjaní. V tomto období bola pechota tvorená hlavne mužmi vyzbrojenými mušketami s bodákmi na boj zblízka. Hlavnou palebnou silou bol prvý sled, úlohou ostatných bolo vyplniť medzery medzi mužmi prvého sledu, preskupiť sa v prípade potreby na krídla formácie a obranu tyla.

Boj sa často začal paľbou delostrelectva. Pechota usporiadaná v dlhých radoch musela postupovať rovnomerným krokom aby sa jej línia nerozpadla, čím by klesala efektivita jej paľby a zvyšovalo sa nebezpečenstvo pri útoku jazdectva. Maximálny dostrel muškiet, jednoranových pušiek bez vývrtu nabíjaných spredu, bol asi 200 až 300 metrov, účinný dostrel však bol asi o polovicu menší. V takejto vzdialenosti na povel jednotky zastali, namierili na nepriateľa a viedli paľbu salvou. Pálili naraz celé prápory alebo čaty. Streľba sa prelínala pozdĺž bojovej línie, lebo čaty obyčajne strieľali organizovane – najprv nepárne a neskôr párne. V prípade, že paľba dostatočne narušila nepriateľský sled bolo možné zaútočiť bodákom. Obrániaca strana v takomto prípade zvyčajne volila ústup, pretože boj zblízka mal za následok veľké straty. V radoch usporiadané pechotné jednotky preto ani nezvykli prenasledovať nepriateľa. Aplikovanie lineárnej taktiky vyžadovalo dobrú koordináciu a najmä zdĺhavý výcvik jednotlivých vojakov, ktorí museli poznať svoje miesto vo formácii, čo si vyžadovalo časté cvičenia. Najväčšie úspechy s touto taktikou vďaka kvalitnému výcviku dosahovalo pruské vojsko.