Lužické hory
Lužické hory (nem. Lausitzer Gebirge) sú geomorfologický celok a pohorie na severe Čiech a juhovýchode Nemecka. Najvyšší vrch Luž dosahuje výšku 793 m n. m.
| Lužické hory | |
| nem. Lausitzer Gebirge | |
| pohorie | |
 | |
| Štáty |  Česko,  Nemecko
|
|---|---|
| Regióny | Liberecký kraj, Úsťanský kraj, Sasko |
| Nadradená jednotka |
Krkonošská oblast |
| Susedné jednotky |
Děčínská vrchovina Šluknovská pahorkatina Žitavská pánev Ještědsko-kozákovský hřbet Ralská pahorkatina České středohoří |
| Podradené jednotky |
Lužický hřbet Kytlická hornatina |
| Najvyšší bod | Luž |
| - výška | 793 m n. m. |
| - súradnice | 50°50′56″S 14°38′49″V / 50,848889°S 14,646944°V |
| Rozloha | 180 km² (18 000 ha) |
| Geologické zloženie | pieskovec, čadič |
 Poloha pohoria
| |
| Wikimedia Commons: Lusatian Mountains | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Polohopis upraviť
Rozlohou neveľké pohorie sa nachádza na rozhraní Libereckého a Úsťanského kraja, no časťou zasahuje aj na územie Saska. Na západe susedí s Děčínskou vrchovinou, na juhu Ralskou pahorkatinou a Českým stredohorím. Z východu Lužické hory ohraničuje Ještědsko-kozákovský hřbet a na severe Šluknovská pahorkatina a Žitavská panva. Nemecká časť pohoria sa nazýva Zittauer Gebirge.[1]
Hlavný hrebeň pohoria – Lužický hřbet – prebieha južne od Lužickej poruchy od vrchu Spravedlnost po Horní Sedlo. Tvoria ho jednotlivé znelcové a trachytové, ojedinele aj čadičové kopy, spojené do zreteľného hrebeňa. Druhým podcelkom je Kytlická hornatina.
Geomorfologické členenie upraviť
Lužické hory majú dve časti, geomorfologické podcelky Lužický hřbet a Kytlická hornatina, pričom obe majú po dva okrsky.
Od severnejšie položenej, nižšej Šluknovskej pahorkatiny ich oddeľuje línia spájajúca obce Kyjov, Rybniště a Dolní Podluží v okrese Děčín. Od južne ležiacej Ralskej pahorkatiny potom spojnica medzi Novým Borom, Svorom, Mařenicami, Heřmanicami a obcou Kněžiště. Na severe a severozápade prekračujú štátnu hranicu a pokračujú pod názvom Zittauer Gebirge až k ostrej hranici so Žitavskou panvou. Na západnej strane s Lužickými horami v línii Kyjov, Doubice, Chřibská, Studený, Kunratice a Česká Kamenice susedí Děčínská vrchovina. Sedlom pri Polevsku a spojnicou obcí Česká Kamenice, Prysk a Nový Bor vedie hranica Českého stredohoria a východnú hranicu so Žitavskou panvou vytvára sedlo pri obci Horní Sedlo. Zhruba v rovnakej línii, no južnejšie, prebieha krátka hranica s Ještědsko-kozákovským hřbetom.
| Celok | Podcelok | Časť |
| Lužické hory | Lužický hřbet | Jedlovský hřbet |
| Hvozdský hřbet | ||
| Kytlická hornatina | Klíčská hornatina | |
| Chřibskokamenická kotlina |
Vrcholy upraviť
Celkom desať vrchov presahuje hranicu 700 m n. m.[3][4] Ich polohu v rámci pohoria zobrazuje táto mapa.
Geologická stavba upraviť
Lužické hory majú zaujímavú geologickú stavbu, ktorej vývoj trval asi 600 miliónov rokov. Delia sa na dve základné geologické jednotky, oddelené Lužickým zlomom. Táto významná tektonická štruktúra je stará a opakovane pozdĺž nej došlo k pohybu krýh. Pri posledných pohyboch bola severovýchodná kryha kryštalinika presunutá cez kriedu po ploche naklonenej k severovýchodu. Štruktúra sa preto nazýva tiež Lužický přesmyk. Od zlomu na severovýchode vychádzajú na povrch najstaršie horniny, označované ako kryštalinikum, t. j. premenené. Na juhozápad sa rozprestierajú sedimenty kriedového mora. Na celom území sa vyskytujú telesá treťohorných vulkanitov a štvrtohorné usadeniny. Kryštalinikum, dnes obnažené eróziou sa utváralo v hlbších vrstvách zemskej kôry od starohôr po prvohory. Procesov bolo niekoľko: starohorské kadomské vrásnenie vyvrcholilo pred 550 miliónmi rokov, kaledónske medzi silúrom a devónom pred 410 miliónmi rokov a variské na rozhraní devónu a karbónu pred 360 miliónmi rokov.
Horniny kryštalinika pokračujú aj na juhozápad od Lužického přešmyku pod kriedovými sedimentami, hrubými až 800 metrov.
Po variskej orogenéze sa striedali obdobia erózie a zvetrávania so suchozemskou a morskou sedimentáciou. Najstaršie sedimenty vznikli pred 280 miliónmi rokmi, v perme, po ktorej nasledovala 120 miliónov rokov trvajúca erózia. Po nej v druhohorách zaplavilo územie jurské plytké a teplé more, v ktorom sa uložili pieskovce, po nich vápence a dolomity s morskou faunou.
Ďalšia sedimentácia začala pred 95 miliónmi rokmi na začiatku vrchnej kriedy. Dlhá erózia po tejto sedimentácii vytvorila miestami zarovnané povrchy, pokryté niekde zaoblenými úlomkami kremičitých a železitých pieskovcov. Kriedový povrch sa polámal do krýh a obnovili sa pohyby na Lužickom zlome, pozdĺž ktorého sa viac ako o 1 km zdvihla severná kryha.
Eróziu prerušila vulkanická činnosť, ktorá vyvrcholila pred 20 – 30 miliónmi rokmi, t. j. na konci starších treťohôr. Vulkanity tvoria niekoľko sto telies rôznej veľkosti, z ktorých mnohé sú výplňami dráh, ktorými magma vystupovala na povrch. Ich koncentrácia je spolu s centrálnou časťou Českého stredohoria najväčšia v Európe. Po skončení vulkanickej činnosti boli Lužické hory vulkanickým pohorím. Od konca treťohôr sa postupne ochladzovala klíma, vo štvrtohorách charakteristickým striedaním ľadových a medziľadových dôb, ktorá podnietila dodnes trvajúcu eróziu. Pozdĺž Lužického zlomu klesla severovýchodná kryha a erózia vo vyššej kryhe znížila jej povrch o 250 až 300 metrov. Erózia zároveň obnažila mnoho podpovrchových telies, ktoré bývajú mylne považované za sopky. Platí to predovšetkým pre znelcové a trachytové kopy a lakolity, ktoré prevyšujú úpätie až o niekoľko sto metrov – napr. Jedlová, Bouřný, Klíč alebo Jílový vrch.
Okrem erózie prebieha od konca treťohôr až do súčasnosti akumulácia sedimentov, ktorú ovplyvnilo predovšetkým zvyšovanie výškových rozdielov pri erózii, ako aj klimatické zmeny vo štvrtohorách. Pri zaľadnení v strednom pleistocéne pred 300 až 350 tisíc rokmi, dosiahol severoeurópsky ľadovec až k úpätiu Lužických hôr. Tie zastavili jeho postup na juh a čelo ľadovca sa odtápal v Jítravskom sedle, pod ktorým sa utvorili vrstvy sedimentov.
Vodstvo upraviť
Po hlavnom hrebeni Lužických hôr a Ještědského hřbetu prebieha hlavné európske rozvodie Severného a Baltského mora.[5] Lužické hory sú pramennou oblasťou bez väčších vodných tokov a najvýznamnejšou je riečka Kamenice. Toky, odvodňujúce východnú časť (Šporka, Svitávka, Boberský a Heřmanický potok) sú drobnejšie pravostranné prítoky Ploučnice. Severné svahy sú odvodňované menšími tokmi do Nisy a jej prítoku Mandavy (Lesenský potok a Lužnička).
V centrálnej časti sa nachádza niekoľko rybníkov, napr. Hraniční, Rolský, Svorský a Jedlovské rybníky. Všetky sa vyznačujú studenou, na živiny chudobnou vodou. Okrem týchto rybníkov možno v Lužických horách nájsť aj priehrady na pitnú vodu, a to Chřibskú a Přehradu Naděje, alebo Kunratické rybníky.
Vo vodách Lužických hôr sa vyskytujú ako domáce (pôvodné) druhy rýb, napr. Pstruh potočný, lipeň, hlaváč, hrúz škvrnitý, kapor obyčajný, lieň obyčajný alebo šťuka. Z nepôvodných sa vyskytujú napr. pstruh dúhový, sivoň americký alebo Amur. V oblasti dolného toku Kamenice dochádza k systematickému vysádzaniu lososa atlantického (tiež všeobecného), ktorého výskyt sa rozšíril aj do Chřibskej Kamenice. Populácia domáceho pstruha je v posledných rokoch vo veľmi zlom stave, zapríčinenom inváziou kormorána a obmedzenom zarybňovaní, nakoľko prirodzená reprodukcia na obnovu stavu nestačí.
V potokoch, riekach a rybníkoch sa pomerne často vyskytujú raky, predovšetkým rak bahenný a Rak riečny. V posledných rokoch sa ich stav zvýšil, no na menších tokoch je v letných mesiacoch populácia ohrozovaná nízkym stavom vody.
Lesy upraviť
Na väčšine územia Lužických hôr sa zachovala pôvodná vegetácia, ktorej dominujú rozsahom najpočetnejšie kvetnaté bučiny na bohatších pôdach vulkanického pôvodu. Vyznačujú sa prevahou buka s prímesou ďalších druhov listnatých drevín a jedle. Bohato je tiež vyvinuté pásmo bylín. Na pieskovcovom podklade rastú acidofilné, oveľa jednotvárnejšie bučiny s chudobným bylinným poschodím. Niekedy sa vyskytujú tiež holé bučiny, kedy na zemi je len vysoká vrstva bukového lístia bez inej vegetácie.
Do teplejších miest na juhovýchode zasahujú borovicové dúbravy, údolia potokov lemujú jaseňovo-jelšové luhy s bohatým bylinným podkladom.
Súčasný stav upraviť
Súčasný stav lesov sa už od pôvodnej podoby mierne odlišuje, keďže rozsiahle plochy listnatých a zmiešaných lesov boli nahradené smrekovými a v piesočnatých oblastiach borovicovými monokultúrami. V menšom rozsahu bol pôvodný porast nahradený nepôvodnými druhmi drevín, ako napr. borovica hladká alebo smrekovec opadavý, ktoré opadaným ihličím negatívne ovplyvňujú chémiu pôdy. Na časti územia sa tu nachádzajú nepôvodné monokultúry smreka, vysadené pred 70. až 80. rokmi po kalamite mníšky obyčajnej v tridsiatych rokoch 20. storočia. Tieto porasty sú oslabené imisiami a kyslými dažďami a preto zraniteľné pred lykožrútom, námrazou, snehom, či silným vetrom.
V dôsledku veternej smršte, ktorá územie zasiahla 24. mája 2010 po 16. hodine, bol vo vrcholových partiách Lužických hôr zničený pruh lesa v šírke 200 – 500 metrov a v dĺžke cca 5 kilometrov.[6]
V lesoch Lužických hôr sa vyskytuje pestrá paleta voľne žijúcich zvierat. Popri bežných druhoch ako je Jeleň lesný alebo srnec lesný sa tu vyskytuje početná komunita kamzíka vrchovského (vedľa Lužických hôr je v Česku len v Jeseníkoch) a občas aj muflóna. V roku 2006 bol na tomto území pozorovaný výskyt losa európskeho.
Zo šeliem sa bežne vyskytuje líška obyčajná, jazvec lesný, kuna lesná, tchor tmavý a v obmedzenej miere rys ostrovid, ktorý sa rozšíril zo susednej oblasti Českého Švajčiarska. Z vtákov je zastúpený bocian čierny, bocian biely, sokol sťahovavý, myšiak hôrny, myšiak severský, výr skalný, zriedkavo kršiak rybár a orliak morský. V poslednej dobe boli okrem pestrej palety vtáctva pozorované jedince chrapkáča a krkavca.
Sklárstvo upraviť
Činnosťou, ktorá po stáročia utvárala tamojšiu krajinu a charakter sídiel Lužických hôr, je sklárstvo. Najstaršie doklady o existencii sklární poskytujú archeologické pramene, ktoré datujú prvé sklárne do obdobia 13. storočia, kedy sa datuje aj začiatok súvislého osídľovania tunajšej krajiny. Najstaršou písomne doloženou je skláreň v Chřibskej, ktorá je spomínaná už v roku 1427.
V priebehu storočí v Lužických horách vznikalo a opäť zanikalo veľké množstvo sklárskych hút, čo súviselo predovšetkým s vyčerpaním surovín v ich okolí. Staré sklárske huty mali veľkú spotrebu dreva a preto po vyčerpaní dreva a zásob kremeňa v ich okolí, bolo hutu jednoduchšie presťahovať. Sťahovanie hút trvalo približne do polovice 19. storočia, kedy nástup železnice umožnil dovoz lacnejších surovín a miestne huty prešli na vykurovanie uhlím.
Baníctvo a hutníctvo upraviť
Najstaršie dochovaný údaj o baníctve v Lužických horách obsahuje listina saských kniežat Ernsta a Albrechta z roku 1474. O desať rokov neskôr, v roku 1484 udelil kráľ Vladislav II. rodu Šlejnicov banské privilégium, ktoré ich oprávňovalo zakladať banské diela na panstvách Tolštejn a Šluknov. Na prelome 15. a 16. storočia Šlejnicovci rozvíjali banícke podnikanie v údolí Milířky. Predmetom ich záujmu bolo dobývanie mangánových rúd (sfalerit, pyrit a chalkopyrit), ťažených najmä povrchovo v podobe ťažných jám alebo rýh. Zásoby strieborných rúd v údolí Milířky boli ale rýchlo vyčerpané.
V roku 1539 nechal Jiří zo Šlejnic zahájiť razbu štôlne sv. Krištofa na severnom svahu Krížovej hory. Ťažba utíchla na začiatku tridsaťročnej vojny a o jej obnovenie sa v roku 1782 pokúsil Jan Hennevogl z Edenburgu. Založil preto štôlňu sv. Jána Evanjelistu, ktorá bola spojená so štôlňou sv. Krištofa. Ťažba prebiehala s prestávkami do roku 1910, kedy zanikla.
Ochrana prírody upraviť
Pre ochranu Lužických hôr bola v roku 1976 na rozlohe 267 km² vyhlásená CHKO Lužické hory, so správou v obci Jablonné v Podještědí. V januári 2004 bolo na území CHKO 16 maloplošných chránených území (1 národná prírodná rezervácia, 1 národná prírodná pamiatka, 9 prírodných pamiatok a 5 prírodných rezervácií) a rad ďalších lokalít bola pripravená k vyhláseniu. V tom čase tu bolo 19 pamätných stromov. Lembersko bolo v roku 1996 evidované ako krajinná památková zóna.[7]
Národná prírodná rezervácia (NPR) upraviť
- Jezevčí vrch
Národná prírodná pamiatka (NPPA) upraviť
- Národní přírodní památka Zlatý vrch
Prírodná pamiatka (PP) upraviť
- Bílé kameny
- Brazilka
- Kytlice
- Ledová jeskyně Naděje
- Líska
- Louka u Brodských
- Noldenteich
- Pustý zámek
- Rašeliniště Mařeničky
Prírodné rezervácie (PR) upraviť
- Studený vrch
- Klíč
- Spravedlnost
- Marschnerova louka
- Vápenka
Pamätné stromy upraviť
- Lipa na Sedle (Chřibská)
- Skupina siedmich stromov (Chřibská)
- Schabestienova lipa (Krásne Pole)
- Dub u Svobodov (Kytlice)
- Buky na Zelenom vŕšku (Česká Kamenice)
- Lipa u kaplnky (Kamenický Šenov)
- Lipa v Drnovci
- Lipa v Trávniku
- Borovica v Mařeniciach
- Tisy v Krompachu
Náučné chodníky upraviť
- Köglerova naučná stezka
- Mezinárodní naučná stezka Lužické a Žitavské hory
- Naučná stezka Okolím Studence
- Naučná stezka Obnova mokřadů na Brazilce
- Hornická naučná stezka Údolí Milířky
- Lesnická naučná stezka Sokol
Pozri aj upraviť
Referencie upraviť
- ↑ PODHORSKÝ, Marek. Liberecký kraj. Praha : freytag&berndt, 2002. ISBN 80-7316-032-3. Kapitola Českolipsko, s. 23.
- ↑ Mazúr, E., Lukniš, M. 1986, Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Česko. Slovenská kartografia, Bratislava
- ↑ HOLEČEK, Milan. Lužické hory. Praha : Olympia, 2004. ISBN 80-7033-832-6. Kapitola Všeobecná část - Povrch, s. 16.
- ↑ KOLEKTIV. Českolipsko. Ústí nad Labem : Magma, 2000. Kapitola Horopis, s. 4.
- ↑ Českolipsko, str. 6
- ↑ LANGER, Jiří. Lužické hory budou po vichřici uklizeny do konce září [online]. Liberecký kraj, 2010-07-22, [cit. 2015-12-28]. Dostupné online.
- ↑ HOLEČEK, Milan. Lužické hory. Praha : Olympia, 2004. ISBN 80-7033-832-6. Kapitola Turistická část, s. 54.
Literatúra upraviť
- Bellmann, Michael, THIELE, Manfred.Kletterführer Nördliches Böhmen.Dresden: Verlag Michael Bellmann, 2003 (nemecky)
- BECHYNĚ, Pavel "Kyša". Mařeničky. Horolezecký a fotografický sprievodca. Praha: Pavel Bechyně, Jana Řezníková, 2008
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lužické hory
Externé odkazy upraviť
Zdroje upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lužické hory na českej Wikipédii.