Macedónia (historické územie)
Macedónia (staršie - pred vznikom dnešného štátu Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko - alebo vo vzťahu k balkánskym vojnám aj Macedónsko; zastarano Makedónia; veľmi zastarano - ale pre rímsku provinciu aj dnes po latinsky - Macedonia; gr. Μακεδονία - Makedonía) je historické územie starovekého Grécka.
Od 7. stor. pred Kr. obývané národom gréckeho pôvodu, ktorý v 5. stor. pred Kr. vytvoril vlastné kráľovstvo. Za čias rímskej provincie, v roku 146 bolo hlavným mestom Macedónie mesto Solún.
Pravek a mytológia upraviť
Územie starovekej Macedónie bolo osídlené už v období eneolitu. Podľa gréckych prameňov vstúpili Macedónci na túto zem spoločne s Dórmi niekedy okolo roku 1200 pred Kr. Niektorí historici označujú Macedóncov za potomkov rôznych národov – Frýgov, Trákov a Ilýrov, no väčšina moderných vedcov sa prikláňa k názoru, že Macedóncov je potrebné považovať za jeden z mnohých gréckych kmeňov, presnejšie tzv. severogréckych kmeňom, akými boli aj Epiróti. Teória macedónskej príbuznosti s Grékmi nachádza oporu v gréckej mytológii. V sčítaní gréckych kmeňov a trójskych spojencov v Homérovej Iliade však nie sú vôbec spomínaní. Najstarší doklad o nich bol nájdený v Hésiodosovom Zozname žien, kde sa uvádza, že Deukaliónova dcéra Thyia porodila Diovi dvoch synov, Magnéta a Makedóna, ktorí sa usadili na území rozkladajúcom sa pod Olympom a na sever od neho. Deukaliónov syn Hellén sa považuje za praotca Grékov, takže podľa mytológie niet pochýb o tom, že Macedónci sú príbuzní s Grékmi.
Starovek upraviť
Prvý štátny útvar, ktorému vládli králi z dynastie Argeovcov, vytvorili Macedónci niekedy na prelome 8. a 7. storočia pred Kr. Prvým panovníkom bol Perdikas I. (aj keď sa uvádzajú aj mená skorších, pololegendárnych vládcov). Perdikas si vybudoval svoje sídlo Aigy neďaleko dnešného severogréckeho mesta Vergina.
Macedónia zostávala storočia na periférii gréckeho sveta. V horských oblastiach sa ľudia živili pastierstvom a pridržiavali sa v pomerne neskoršom období nomádskeho spôsobu života. Klasické vzdelanie mal iba úzky okruh vládnucich vrstiev. Z archaického obdobia sa takisto zachovalo iba veľmi málo písaných dokumentov, s výnimkou súkromných textov, kým v iných častiach Grécka znalosť písma predstavovala nástroj fungovania mestských štátov (poleis- čítaj polis)
Až koncom 6. storočia pred Kr. sa spoločenské a ekonomické pomery zmenili v dôsledku vzniku stálych sídiel a intenzívneho rozvoja hospodárskych a kultúrnych stykov s Helénmi. Prispelo to k rozšíreniu používania písma, hlavne na diplomatické účely. Už pred začiatkom 4. storočia pred Kr. narastala helenizácia, podporovaná kráľmi, hoci mnohí významní Heléni pokladali Macedóncov za hrubý, neotesaný a barbarský národ. No práve Macedónia dala svetu najväčšieho filozofa, vedca a zakladateľa logiky, Aristotela.
V tomto období sa tu na polostrove Chalkidiki usadzujú južní Gréci, zakladajú tu mestá Poteidaia a Olynthos. Hlavné mesto kráľovstva bola teraz Pella, postavená na spôsob antického gréckeho mesta. Najslávnejší kráľ bol určite Filippos II., ktorý mal záujem zjednotiť rozdrobených Grékov do jednotného štátu, pod vládou Macedónie. Proti tomu sa však postavili slobodné mestské štáty a tak vytiahol proti nim s armádou a v roku 338 pred Kr. aj so synom Alexandrom, neskoršie zvaným Veľký, porazil zjednotené mestské štáty v bitke pri Chaironei v Boiótii a začlenil celé materské Grécko do Macedónskej ríše.
Filippa zavraždili a na trón nastúpil jeho syn, Alexander Veľký, po otcovi Macedónec, po matke Epirót. Hneď keď nastúpil na trón vzbúrilo sa mesto Delfy. Alexander tam poslal armádu, mesto dal zničiť a mnoho ľudí predal do otroctva. Potom sa už nikto nevzbúril. Alexander chcel oslobodiť Grékov v Anatólii, ktorí boli pod vládou Peržanov. Zaútočil teda na Perzskú ríšu a v troch veľkých bitkách ju úplne zničil, oslobodil Egypt a prišiel až do Indie. Potom zakladal mnoho nových miest a mnoho Grékov kolonizovalo nové územia, ako centrálnu Anatóliu, či Egypt. Po jeho smrti v Babylone sa však jeho ríša rozpadla na viac hellenistických štátov. Vznikol samostatný štát Macedónia, kde vládol rod Antigonovcov. Disponovala okrem vlastného územia aj Tesáliou a Atikou s Aténami. Hlavné mesto bola stále Pella, neskôr bolo založené mesto Thessalonike. Pokoj v kráľovstve, s prestávkou keltských výpadov (280/279 pred Kr.), trval až do roku 214 pred Kr., kedy začínajú Macedóniu ohrozovať Rimania, nová svetová veľmoc.
Macedónske boje s Rímom
Záujem Ríma o Macedóniu začal od vlády kráľa Filippa V. Bolo to v období, kedy Rím bol v zovretí Hanibala. Hannibala odmietlo podporiť materské Kartágo a tak rokoval s Macedónskym kráľom Filippom V., ktorý ho mal financovať. Preto senát vyhlásil Macedónii vojnu. Spojili sa s Aitolským spolkom, ktorý tvoril južné grécke štáty. Rimania v tejto vojne potrebovali zabrániť Filippovi, aby pomohol Hannibalovi. Rimania sa síce vylodili v Grécku, no Filip okamžite zaútočil na Aitolov a dobyl niekoľko miest. Mestá Aitolského spolku sa potom zo strachu pred Macedóniou pridali k Filippovi. Avšak Filippos nemohol ignorovať Rimanov, ktorí sa nachádzali v Grécku a tak pristúpil na tzv. foinickú dohodu, v ktorej Rímu sľúbil, že nebude pomáhať Hannibalovi, ani nijak inak poškodzovať záujmy Ríma.
Hneď ako sa ale Rimania zaplietli do konfliktu s nejakým štátom, už sa začali angažovať do jeho problémov a tak to bolo aj s Macedóniou. Kráľ gréckeho Seleukovského impéria Antiochos III. sa totiž s Filippom spojil a spoločne mali útočiť na ríšu Ptolemaiovcov, ktorá mala územia aj pri Egejskom mori. Keď Antiochos chcel zaútočiť na grécky štát Pergamon v Anatólii a keď Filippos napadol trácke ptolemaiovské územia, Pergamon a členovia Aitolského spolu Atény a Rodos poslali do Ríma poslov s informáciami o Filippovom ťažení. Senát potom poslal k Filippovi poslov, aby okamžite zanechal svoje vojenské akcie a podrobil sa Rímu. Filippos však toto posolstvo ignoroval a zaútočil na Aitolov, keď napadol Atiku. Nato sa v Grécku vylodili Rimania, ktorým velil Publius Galba Maximus. Galba potom porazil vojská Macedóncov a postupoval ďalej. Nato sa všetky grécke štáty pridali na stranu Ríma.
Mal byť vyjednaný mier, kde Rimania požadovali, aby sa Filippos vzdal dobytých území v južnom Grécku a tiež aj Tesálie, ktorú Antigoovci dostali ešte po Alexandrovej smrti. Vzdať sa Tesálie však Filippos nechcel a pokračoval vo vojne. Veliteľ dvoch légií Titus Quinctius Flaminius spolu s posilami z mestských štátov sa s Filippom streli pri Kynoskefalai a tu flexibilné rímske manipuly porazili zovretú falangu Macedóncov. V dohodnutom mieri sa Filippos musel vzdať všetkých území, okrem vlastnej Macedónie a Flaminius udelil všetkým mestským štátom v materskom Grécku slobodu.
Po Filippovej smrti nastúpil na macedónsky trón jeho syn Perseas. Perseas sa hneď chopil príležitosti vrátiť Macedónii bývalé územia odňaté Rímom. Nato sa kráľ Pergamonu Eumenis vypravil do Ríma žalovať na Persea. Rimania sa vylodili v Epire a pod vedením konzula Licinia Crassa postupovali proti Perseovi. Rimania boli porazení a Crassus, ktorý si nechcel pripustiť vinu na tejto porážke, obvinil Aitolov, že mu dali málo mužov ako posily a prikázal Rimanom, aby plienili aj spojenecké grécke štáty. Potom si Rimania znepriatelili celé Grécko. Proti Perseovi bol neskôr vyslaný nový konzul, Paulus a pri Pydne v roku 168 pred Kr. porazil Macedóncov, ktorí opäť bojovali vo falange a opäť sa im to stalo osudným. Perseas utiekol a Rimania si podrobili Macedóniu aj celé materské Grécko. Macedóniu rozdelili spočiatku na 4 provincie.
Staroveký jazyk
Miestny jazyk (staroveká macedónčina) bol jedným zo starogréckych jazykov a pravdepodobne pochádzal zo skupiny severozápadných gréckych dialektov. Neskorší rozmach kultúry a vzdelania viedol pravdepodobne v druhej polovici 4. storočia pred Kr. k postupnému nahradeniu macedónskeho jazyka, takmer nepoužívaného v písomnom styku, klasickou atičtinou. V dôsledku toho sa staroveká macedónčina (s výnimkou osobných mien) niekedy na začiatku nášho letopočtu úplne vytratila.
Rímska vláda
Rimania po týchto bojoch ovládli celé Grécko. Macedóniu spočiatku rozdelili, no neskôr ju opäť zjednotili a urobili z nej jednotnú provinciu s hlavným mestom v Thessalonikách. Provincia Macedonia však nezahrňovala iba vlastné územie Macedónie, ale aj severný Epirus, časť Tesálie, časť Illýrie a južnú Tráciu. Provinciu ponechal cisár Augustus senátu, nakoľko nemala žiadnu strategickú dôležitosť. V tejto dobe v Thessalonikách pôsobil apoštol Pavol a obrátil mnoho Grékov na kresťanstvo. Rimania Thessaloniki veľkolepo skrášlili a dostavali.
Cez Macedóniu prechádzala cesta Via Egnatia z Panónie a končila v Thessalonikách. V tejto dobe tu bolo aj významné mesto Veria (dnes takisto významné grécke mesto). Gréci si zvykli na rímsku vládu, ktorá ich v ničom neobmedzovala. Od cisára Augusta tu nesídlila légia, nakoľko bolo územie pokojné. Tak to ostalo až do 3. stor. Vtedy sa počas veľkej krízy Rímskeho impéria dostali cez Dunaj do Macedónie Góti a vyplienili toto územie. Ďalej pokračovali rabovať do Achaie.
Cisár Diocletianus pri reformovaní územných celkov včlenil Macedóniu do prefektúry Illyricum, spolu s dvoma Panóniami, Raetiou, Noricom, a krajmi južného Grécka. V rámci menšieho celku (diecéza) sa Macedónia najskôr nachádzala v diecéze Moesia, potom ju Konštantín Veľký rozdelil na diecézu Dacia a diecézu Macedonia. Diecéza Macedonia zahrňovala celé Grécko a aj ostrov Kréta. Potom, v roku 378 boli Rimania porazení Vizigótmi pri Hadrianopole v Thrákii a tak sa Vizigóti dostali do neďalekej Macedónie, kde kradli a rabovali a tiež pokračovali do južného Grécka, až kým ich v Illýrii nezastavil cisár Theodosius.
Theodosius potom umiestnil v Thessalonikách posádku, avšak proti jej generálovi Botherichovi sa ľudia vzbúrili a zabili ho. Nato dal Theodosius usporiadať dostihy a v hippodróme zavraždil mnoho Solúnčanov. Tento incident je známy ako solúnska masakra. Theodosius v závete rozdelil Rímsku ríšu medzi svojich synov Arcadia a Honoria. Arcadius vládol na východe, vo Východorímskej ríši, Honorius na západe, v západorímskej ríši. Grécko pripadlo východu, no nakoľko žili na východe vo väčšine Gréci, stal sa z tejto ríše zanedlho štát Grékov, dnes známy ako Byzantská ríša.
Byzantská doba upraviť
V 5 stor. sa územie Macedónie stalo terčom nájazdov súperiacich cisárskych armád s využitím barbarských foederatov, ktorí plienili všetko naokolo. Potom nastal pokoj až do 6. stor. Najvýznamnejšie mesto stále boli Thessaloniki. Potom však Macedóniu napadli Slovania, ktorí odtiaľto pustošili celé Grécko a Peloponéz, kde sa aj usadzovali, no Thessaloniki nikdy nedobili. V Macedónii sa usadzovali predovšetkým na severe, kde sídlili kmene Velegezitov, Vainuitov a Dragunitov. Uchránené ostali iba Chalkidiki, mesto Veria a niektoré oblasti okolo Egejského mora.
Byzantská vláda bola bezmocná. Z niektorých častí Grécka dokonca Gréci utekali do južnej Itálie a na Sicíliu, byzantských provincií. Mnoho Macedónskych Grékov bolo zabitých, niektorí sa miešali so Slovanmi, v niektorých južných oblastiach Macedónie však ostal grécky živel neporušený. V 7. stor. podnikol z Thessaloník generál Staurakios veľkú vojenskú výpravu na oslobodenie Grékov. Z južnej Macedónie, Thésálie, Hellady a Peloponézu odviedol mnoho Slovanov a usadil ich v Anatólii. Takýto spôsob použili viacerí generáli a už v 8. stor. sa byzantská grécka vláda nad Gréckom obnovila. Boli zrušené Diocletiánove územné delenia a zavedený tzv. systém thém. Macedonia patrila do thémy Thessaloniki. Existovala aj théma Makedonia, avšak tá sa nachádzala v Thrákii.
Síce boli Slovania zničení, Gréci sa udržali iba na juhu a juhozápade Macedónie, teda na území medzi Thésaliou a Thessalonikami, ďalej na Chalkidiki a okolitých pobrežiach. Slovania ostali v severnom vnútrozemí. Byzantská vláda sa rozhodla Grékov z tohto severného územia presídliť do Grécka a na Peloponéz, aby spolu s italskými, cyperskými a anatólskymi Grékmi znovuosídlili materské Grécko. Thessaloniki boli teda najsevernejším bodom gréckeho národa v Macedónii. Avšak aj do mesta prenikali Slovania, teraz samozrejme v mieri a často sa tu dobrovoľne s nimi miešali miestni Gréci. Takto rozdelená Macedónia medzi Slovanov a Grékov ostala až do 20. stor.
Z Macedónie pochádzal aj cisár Basileos, ktorý v 10. stor. založil novú dynastiu a zničil ríšu Bulharov, ktorá siahala až k Macedónii. Thessaloniki sa stali po Konšatantínopole druhým najvýznamnejším mestom v ríši. Prosperovala aj Veria. Keď križiaci v r. 1204 dobyli Konštantínopol, Macedónia pripadla Latinskému európskemu cisárstvu, no už v roku 1261 sa opäť pripojila k znovuvzniknutej Byzancii. V Roku 1430 padli Thessaloniki, keď ich dobyli Turci. Zároveň sa celá Macedónia a neskôr i Grécko dostávajú do Tureckej ríše.
Turecká nadvláda upraviť
Keď sa Turci zmocnili Macedónie, niekoľko z nich sa usadilo na východe od Thessaloník, kde ďalej islamizovali Grékov, ale aj Slovanov. Tak tu vznikla silná moslimská komunita. Thessaloniki boli premenované na Selanik a aj teraz to bolo po Konštantínopole druhé najvýznamnejšie turecké mesto. V tejto dobe sa tu na severe usadzujú menšie skupinky Valachov a Albáncov. Tak teda bola Macedónia, ako aj Thessaloniki viacnárodnostným územím. V roku 1830 vznikol Grécky štát, po národnej vojne s Turkami. Tento štát však bol tvorený spočiatku iba Atikou, Boiótiou, Peloponézom a stredným Gréckom. Gréci oslobodili Tésaliu v roku 1881 a pripravovali sa získať Epirus, Macedóniu a západnú Anatóliu a Pontos, teda územia kde žili Gréci. Premiér Eleftherios Venizelos sa spojil s mocnosťami proti Turecku v 1 sv. vojne a grécka armáda v r. 1919 dobyla Macedóniu a Epirus.
Macedónia v Grécku upraviť
Avšak Gréci tvorili v Macedónii menšinu oproti Slovanom. Stav bol rovnaký, ako aj v 7 stor. Gréci žili v Thessalonikách, na Chalkidiki, na juhovýchode a juhozápade (kraje Kozani, Grevena, Kastoria, Nigrita), pri hore Olymp a okolitom pobreží. Boli tu aj turecky hovoriaci moslimovia a predovšetkým Slovania, ktorí sa hlásili k bulharskej národnosti. Cenzus z roku 1919 udáva počet obyvateľov celej osmanskej Macedónie (vrátane dnešného Macedónska, časti Albánska a Bulharska. Žilo tu 1 150 000 Bulharov, 500 000 Turkov (mnohí z nich rozprávali grécky, bulharsky a arumunsky), 250 000 Grékov , 75 000 Židov (hlavne v Solúne), 90 000 Arumunov , 50 000 Rómov, 120 000 Albáncov a 8 448 obyvateľov tvorilo rôzne iné národnosti. Takto vyzeralo územie bývalej osmanskej Macedónie začiatkom 20. stor.
Slovania v gréckej časti mali svoje školy a svoj jazyk, síce ich grécka vláda nie vždy s ochotou podporovala. Toto sa zmenilo v roku 1921-1924. Gréci sa totiž s Bulharskom dohodli na výmene obyvateľov. Početná grécka menšina, ktorá žila na brehoch bulharského Čierneho mora prišla do Macedónie a väčšina Slovanov v gréckej Macedónii odišla do Bulharska. Potom boli Gréci porazení v malej Ázii tureckým generálom Kemalom Attaturkom (pôvodom Albánec, ale narodil sa v Thessalonikách), a následne bola dohodnutá výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. 2 000 000 Grékov z Anatólie a z tureckej Trácie sa teda vysťahovalo do Grécka, pričom Pontskí a Kapadócki Gréci sa museli naučiť gréčtinu z Grécka, nakoľko ich jazyky neboli pre európskych Grékov zrozumiteľné. Títo Gréci sa usadili hlavne vo vyľudnenej Macedónii, ďalej v Atike a Epire. 500 000 moslimov, medzi nimi i tí z Macedónie odišlo do Turecka.
Macedónia sa stala opäť Grékmi obývaným krajom. Stále tu však žijú aj Slovania (Grécki Slovania), ktorí sú už v menšine ku Grékom a tiež menšiny Albáncov, Bulharov, Turkov a Románov. Okrem novogréckeho jazyka sa tu však rozpráva hlavne pontskou gréčtinou, ktorou hovoria Gréci z Pontu.
Macedónia dnes upraviť
Dnes sa územie starovekej Macedónie nachádza prevažne v Grécku, malá časť sa nachádza v Albánsku, menšia v Macedónsku a Bulharsku. Práve so slovanským štátom Macedónsko (FYROM) majú Gréci spor, kvôli jeho menu. Dnes patrí Macedónia k najnavštevovanejším oblastiam Grécka, mesto Thessaloniki sú po Aténach druhé najväčšie grécke mesto, sú tu obľúbené destinácie, ako Chalkidiki, či Olympská riviéra. Sú tú početné staroveké a byzantské pamiatky. V Thessalonikách sa nachádza slávna Aristotelova univerzita. Najvýznamnejšie mestá okrem Thessaloník sú Veria, Kavala, Seres, Edessa, Kastoria, Kozani, Kilkis, Florina, Drama, Nea Mudania či Katerini.
Pozri aj upraviť
Zdroje upraviť
- Jane Penrose - Rím a jeho nepriatelia
- Ploutarchos
- Anastasia Botsara - Istoria tis Makedonias