Magion
| Magion 1 | ||
|---|---|---|
| Popis | ||
| Výrobca: | Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied ČR | |
| Úloha: | Prieskum MAGnetosféry a IONosféry | |
| Rozmery | ||
| Dĺžka: | 30 cm | |
| Šírka: | 30 cm | |
| Výška: | 16 cm | |
| Hmotnosť: | 15 kg | |
| Parametre dráhy | ||
| Sklon: | 82,96° | |
| Perigeum: | 406 km | |
| Apogeum: | 1764 km | |
| Perióda: | 96,4 min | |
Magion je názov radu malých umelých družíc Zeme určených na výskum parametrov MAGnetického poľa, IONosféry a plazmy v okolí Zeme. Tieto družice boli vyvinuté v Ústave fyziky atmosféry Akadémie vied ČR a od roku 1978 vypúšťané spoločne s väčšími satelitmi programu Interball alebo s družicami v rámci medzinárodného programu Interkozmos. Pohybovali sa po pretiahnutých eliptických dráhach, ktoré prechádzali oblasťami so zvýšeným žiarením a vo svojej najväčšej vzdialenosti zasahovali až za pás geostacionárnych družíc.
Komunikáciu s družicami udržiavala česká komunikačná rádiová stanica v Panskej Vsi.
Magion 1 upraviť
Bol vypustený 24. októbra 1978 zo sovietskeho arktického kozmodrómu Pleseck nosnou raketou Kozmos 3M spoločne s materskou družicou Interkozmos 18. Bola to prvá umelá družica Zeme česko-slovenskej výroby.
Po umiestnení na dráhe boli jej parametre:
Družica mala tvar kvádra o rozmeroch 30x30x16 cm a hmotnosť 15 kg. Z tohto telesa vyčnievali do priestoru komunikačné antény a prvky senzorov. Povrch bol pokrytý panelmi napájacích solárnych článkov. Stabilizáciu družice v priestoru zabezpečoval magnetický systém interakcií so zemským magnetickým poľom.
Medzi palubné vybavenie patril telemetrický vysielač v pásme 137 MHz o výkone 250 mW a vysielač v pásme 400 MHz o výkone 1,5 W. Na povelovanie a riadenie družice slúžil 24-kanálový systém s prijímačom na frekvencii 149 MHz. Prístroje na meranie fyzikálnych charakteristík boli predstavované Geiger-Mullerovým počítačom žiarenia, meračom nízkofrekvenčného elektomagnetického poľa, 16-kanálovým frekvenčným analyzátorom a experimentom s meraním elektrického a magnetického poľa do frekvencie 16 kHz.
Magion 1 ukončil svoju výskumnú činnosť 10. septembra 1981, kedy vstúpil do hustých vrstiev atmosféry a zhorel.
Magion 2 upraviť
Magion 2 bol vypustený 28. septembra 1989 tiež z kozmodrómu Pleseck, ale s využitím nosnej rakety Ciklon 3. Jeho materskou družicou bol Interkozmos 24.
Po umiestnení na dráhu boli parametre dráhy družice:
Družica bola oproti Magionu 1 podstatne väčšia. Bola tvorená 26-stenom a mala takmer guľový tvar. Jej hmotnosť dosahovala 50 kg. Vďaka väčšej ploche satelitu a solárnych článkov sa zvýšilo množstvo generovanej elektrickej energie na 12 W. Bola vybavená trojzložkovým a jednozložkovým magnetometrom, rádiovým spektrometrom, 3 plazmovými sondami, analyzátormi energetických častíc a vlnovým experimentom.
Magion 3 upraviť
Magion 3 bola vypustená 18. decembra 1991 z kozmodrómu Pleseck s využitím nosnej rakety Ciklon 3 spoločne s družicou Interkozmos 25.
Po umiestnení na dráhe boli parametre dráhy družice:
Družica bola rozmerovo i vybavením takmer zhodná s Magionom 2, hmotnosť sa zvýšila na 52 kg. Rovnako prístrojové vybavenie bolo podobné, pribudol fotometer na meranie optických emisií vonkajšej atmosféry Zeme.
Magion 4 upraviť
Magion 4 bol vypustený 3. augusta 1995 z kozmodrómu Pleseck s využitím nosnej rakety Molnija spoločne s družicou Interball 1.
Po umiestnení na dráhe boli parametre dráhy družice:
Družice bola rozmerovo i vybavením takmer zhodná s Magionom 2 a 3, hmotnosť sa zvýšila na 59 kg. Rovnako prístrojové vybavenie bolo podobné, pribudol röntgenový fotometer a dvojzložková Langmuirova sonda.
Magion 5 upraviť
Magion 5 je zatiaľ posledná družica tejto série. Bol vypustený 29. augusta 1996 z kozmodrómu Pleseck s využitím nosnej rakety Molnija spoločne s družicou Interball 2.
Po umiestnení na dráhe boli parametre dráhy družice:
Družica bola rozmerovo i vybavením takmer zhodná s predchádzajúcimi družicami, hmotnosť sa zvýšila na 62 kg. Prístrojové vybavenie bolo podobné, pribudol analyzátor chladnej plazmy a 2 kamery na snímánie nočnej strany Zeme.
Krátko po dosiahnutí obežnej dráhy však bolo s družicou stratené spojenie, pretože správne nefungoval solárny napájací systém a došlo k vybitiu palubných akumulátorov. Družica tak bola považovaná za mŕtvu a iba občas bolo vykonávané povelové vysielanie aktivačných signálov. Po takmer 20 mesiacoch márneho čakania náhle 8. mája 1998 sa družica opäť prebudila a začala na Zem odosielať vedecké dáta. Predpokladá sa, že porucha sa odstránila vďaka opakovanému zahrievaniu zo slnečného žiarenia a prípadnému prepáleniu skratovaných spojov.
