Malá dohoda

Malá dohoda (franc. Petite Entente, nem. Kleine Entente, angl. Little Entente) bolo vojensko-politické spojenectvo v rokoch 1921 – 1939 zložené z Česko-Slovenska, Juhoslávie a Rumunska, výrazne podporované Francúzskom, s cieľom spoločnej obrany proti maďarskému iredentizmu.

Česko-Slovensko, Juhoslávia a Rumunsko

Charakteristika

Dohoda tvorila súčasť francúzskeho spojeneckého systému. Bola to typická francúzska diplomatická konštrukcia dvojstranných vzájomných spojenectiev.

Rozhodujúcu úlohu mala ČSR, ktorej kapitál sa významne podieľal na vyzbrojovaní rumunskej a juhoslovanskej armády. Česko-slovenský minister zahraničia Edvard Beneš bol spolu s rumunským ministrom zahraničia N. Titulescuom, hlavným tvorcom a predstaviteľom Malej dohody.

Hospodárska spolupráca ČSR, Juhoslávie a Rumunska neprekročila štádium dobrých úmyslov. Okrem niekoľkých úprav v oblasti dovozu nevznikli žiadne konkrétnejšie hospodárske dohody, pretože sa poľnohospodárska Juhoslávia a Rumunsko obávali presadenia priemyselného Česko-Slovenska na ich úkor.

Cieľ

Cieľom Malej dohody bolo udržať poriadok v strednej a juhovýchodnej Európe, daný výsledkom Parížskej mierovej konferencie (1919 – 1920), zabrániť obnove Rakúsko-Uhorska, anšlusu Rakúska a hlavne čeliť maďarským snahám o revíziu trianonského mieru. Signatári dohody vystupovali proti všetkým snahám o znovuvytvorenie monarchie Habsburgovcov na území Maďarska.

V skutočnosti bola Malá dohoda namierená aj proti prípadným snahám Nemecka, ale súčasne aj proti vplyvu Sovietskeho zväzu a komunistickému hnutiu v strednej a juhovýchodnej Európe (Cordon sanitaire). Malá dohoda sa mala stať jedným z najdôležitejších článkov zabezpečujúcich francúzsku hegemóniu v strednej Európe po prvej svetovej vojne (česko-slovensko – francúzska zmluva).

Vývoj

Právny základ

Základom Malej dohody boli dvojstranné vojenské zmluvy uzavreté medzi týmito štátmi v rokoch 1920 – 1921:

• 14. august 1920 – Česko-Slovensko a Juhoslávia
• 23. apríl 1921 – Česko-Slovensko a Rumunsko
• 7. jún 1921 – Juhoslávia a Rumunsko

Tieto boli v roku 1922 doplnené tromi multilaterálnymi zmluvami o politickej a hospodárskej spolupráci (napr. 31. augusta 1922 spojenecká zmluva). 26. novembra 1925 štáty Malej dohody podpísali protokoly o možnosti prepravy vojnového materiálu cez svoje územie. 13. mája 1927 v Jáchymove a 20.-21. júna 1928 v Bukurešti prebehli konferencie účastníkov venované rozvíjaniu hospodárskych vzťahov, bez výrazného výsledku.

V roku 1921 bola tiež uzavretá zmluva medzi Rumunskom a Poľskom, ktorá sa často tiež ráta do Malej dohody.

Po uzavretí Locarnských dohôd, ktorými bola oslabená pozícia Francúzska a jeho spojencov, uzavrelo Francúzsko a štáty Malej dohody osobitné politické zmluvy (s Česko-Slovenskom 25. januára 1924, s Rumunskom 10. júna 1926 a s Juhosláviou v roku 1927). Zmluva s Česko-Slovenskom bola uzavretá ešte v rámci Locarnských dohôd. 16. októbra 1925 prisľúbilo Francúzsko Česko-Slovensku aj pomoc pre prípad napadnutia.

Ďalším krokom k posilneniu Malej dohody mala byť zmluva z 27. júna 1930, kodifikujúca organizačnú prax aliancie (dohoda o pravidelných stretnutiach ministrov zahraničia členských štátov), ako aj organizačný pakt Malej dohody, podpísaný 16. februára 1933. Motívom bola hrozba nastupujúceho fašizmu v Nemecku a príprava tzv. paktu štyroch mocností z podnetu Talianska.

Vývoj pred Druhou svetovou vojnou a rozpad

Ohrozenie štátov Malej dohody zo strany hitlerovského Nemecka donútilo vlády Malej dohody k účasti na politike kolektívnej bezpečnosti, ktorej iniciátorom bol Sovietsky zväz. Roku 1933 podpísali štáty Malej dohody so Sovietskym zväzom a s Tureckom dohodu o definícii agresie. Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia sa zúčastnili priprav tzv. východného Locarna. Po neúspechu tohto plánu podpísalo Česko-Slovensko 16. mája 1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu.

Odklon Francúzska od politiky kolektívnej bezpečnosti a politika ústupkov západných mocností voči fašistickým mocnostiam (appeasement) viedli k oslabeniu Malej dohody, ktorú už aj ničila hospodárska politika Nemecka, ktorému sa podarilo ovládnuť juhoslovanské a rumunské hospodárstvo tým, že sústredilo vo svojich rukách 40% ich importu. Obchodná politika Česko-Slovenska tomuto vývoju napomáhala tým, že zaviedla vysoké dovozné clá na poľnohospodárske výrobky.

V rokoch 1935 – 1939 v Juhoslávii a v Rumunsku silnel vplyv nacistického Nemecka a Talianska. Postupne dochádzalo k celkovej dezintegrácii paktu. Rozpad Malej dohody sa začal fakticky tak, že:

• Juhoslávia začala uzatvárať zmluvy s prorevizionistickými štátmi (juhoslovansko-bulharská zmluva o večnom priateľstve z 24. januára 1937, juhoslovansko-talianska zmluva o neutralite z 25. marca 1937)
• Rumunsko odmietlo podpísať kolektívny pakt o vzájomnej pomoci z roku 1937
• štáty Malej dohody uzatvorili pakt s Francúzskom, navrhovaný česko-slovenskou vládou
• Malá dohoda súhlasila priznať Maďarsku rovnaké práva v oblasti zbrojenia (august 1937)
• profašistická juhoslovanská vláda princa regenta Pavla a ministerského predsedu Stojanovića ticho súhlasila s anšlusom Rakúska

Posledné zasadanie sa konalo 21. augusta 1938. Po Mníchovskej dohode (29. septembra 1938) došlo k faktickému rozpadu Malej dohody. V januári 1939 vypovedali Juhoslávia aj Rumunsko oficiálne svoje spojenecké záväzky.