Mandolína je brnkací strunový hudobný nástroj lutnového[1][2] alebo mandolového[3] typu so štíhlym, krátkym krkom s pražcami.

Mandolína

mandolína
V iných jazykoch
tal. mandolino
nem. Mandoline
angl. mandolin
franc. mandoline
špa. mandolina
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej
praxe
Brnkacie nástroje
Podľa spôsobu
vzniku tónu
Chordofóny
Tónový rozsah

Príbuzné nástroje
Zvuková ukážka

Objavuje sa od 16. storočia ako ľudový nástroj v Taliansku (v rôznych prevedeniach a veľkostiach).[2] Jej predchodcom bola mandola.[4] Jej vývoj bol ukončený v polovici 17. storočia.[3] Od 18. storočia sa vyskytovala vo Francúzsku a v polovici 19. storočia takmer v celej Európe.

Mandolína má 4 – 6 strún, ktoré sú vedené dvojmo. Telo tvorí vypuklý korpus hruškovitého tvaru.

Existuje viacero typov mandolín[3][4]:

  • srdcová
  • portugalská
  • talianska
    • milánska
    • neapolská

Najobľúbenejšia je neapolská mandolína so 4 strunami, ktorá je ladená ako husle (g – d1 – a1 – e²).[1]

Referencie upraviť

  1. a b mandolína. In: Malá encyklopedie hudby. V Supraphonu 1. vyd. Praha: Supraphon, 1983. s. 395 – 396.
  2. a b mandolína. In: Malá československá encyklopedie IV M – Pol. 1. vyd. Praha: Academia, 1986. s. 75.
  3. a b c mandolína. In: BROUČEK, Stanislav, ed.; JEŘÁBEK, Richard, ed. Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska 2 A – N. Vyd. 1. Praha: Etnologický ústav Akademie věd České republiky v Praze a Ústav evropské etnologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně v nakl. Mladá fronta, 2007. ISBN 978-80-204-1712-1. s. 529.
  4. a b MICHELS, Ulrich. Encyklopedický atlas hudby. Preklad Miroslav Srnka et al. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2000. 611 s. (Encyklopedický atlas.) ISBN 80-7106-238-3. S. 43.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mandolína