Marhuľa obyčajná
Marhuľa obyčajná (ľudovo alebo staršie odborne: marhuľa[1][2]; ľudovo/nárečovo: maruľa, moruľa, margula[1]; lat. Prunus armeniaca alebo Armeniaca vulgaris) je strom patriaci do taxónu Armeniaca, ktorý patrí do čeľade ružovité (resp. v starších systémoch niekedy do čeľade mandľovité).
| Marhuľa obyčajná | |
 plody | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Prunus armeniaca Carl Linné, 1753 | |
| Synonymá | |
| Armeniaca vulgaris | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Zaradenie v systéme upraviť
Vyššie spomínaný taxón Armeniaca sa obyčajne hodnotí buď ako sekcia podrodu Prunus rodu slivka (Prunus), alebo ako samostatný rod marhuľa (Prunus). Podrobnejšie o zaradení taxónu Armeniaca v systéme a o príbuzných rastlinách pozri v článku slivka (veľký rod).
Pôvod a etymológia upraviť
Pochádza z Číny. Do Európy sa dostala cez Arménsko. Pre arménsky pôvod sa po latinsky volá armeniaca.
Latinské slovo armeniacum sa skomolené dostalo do talianskych nárečí a odtiaľ ďalej skomolené do juhonemeckých nárečí (Marulle, v dnešnom Rakúsku Marille), odtiaľ do slovenských nárečí (maruľa, moruľa, marhuľa).[3]
Zvláštnosti rastu a rodivosti marhule upraviť
Marhuľa je špecifická veľmi rýchlym rastom a skorým nástupom do rodivosti. Počiatočný bujný rast sa v neskoršom období života stromčeka spomaľuje a pokiaľ sa strom pravidelným rezom nezmladí, dôjde k rýchlemu úhynu. V dobrých podmienkach a pri správnej starostlivosti je marhuľa schopná dožiť sa až 200 rokov.
Prvé ovocie sa zvykne nachádzať už na trojročných stromčekoch. Úrodu prináša marhuľa na krátkych konárikoch, v menšom počte na silných jednoročných výhonoch. Pre tento ovocný strom je špecifické, že prináša úrodu aj na výhonkoch druhej a tretej rastovej vlny. Pri správnej starostlivosti rodí každoročne, problematické však sú neskoré jarné mrazy.
Plody upraviť
Plody marhule sú kôstkovice s oranžovým oplodím. Kvitne na minuloročných letorastoch. Zrelé sú väčšinou uprostred leta. Konzumujú sa buď čerstvé, varené alebo vo forme džemov či marmelád, ktoré sú veľmi populárne pre kyslosladkú chuť a príjemnú arómu; obľúbené sú aj sušené. Dobre zrelé až prezreté sa zbierajú na kvas, následnou destiláciou sa získa alkoholický nápoj marhuľovica.
Plody majú vysoký obsah vitamínu A, vitamínu C, ako aj vápnika, železa a fosforu.[4] Jednotlivé plody v závislosti od odrody môžu vážiť 40 – 90 gramov.
Pestuje sa v oblastiach s miernymi zimami, na Slovensku len vo vinohradníckych oblastiach. Najlepšie miesta na sady sú na južnej Morave, juhozápadnej a východnej časti Slovenska, v nadmorskej výške do 250 m, s priemernou ročnou teplotou nad 8,5 °C a celkovými ročnými zrážkami 550 mm; musia byť chránené pred studeným vetrom. Marhule sú úspešne pestované na černozemiach, kde je to vhodné, aj na hnedozemiach, hlinitých až piesočnatohlinitých pôdach.
Má zlú dormanciu, čo pri prvých jarných mrazoch počas kvitnutia, náhlych silných mrazoch v predjarí, počas rašenia nových výhonkov môže viesť k vážnemu poškodeniu najmä na osvietenej časti kmeňa a konárov. Počas bežnej zimy toleruje dobre aj podstatne nižšiu teplotu ako broskyňa. Na chladné jarné počasie okolo 0 °C sú citlivé najmä kvety a malé plody.
V Česku je najpoužívanejšia odroda Velkopavlovická, s pomerne veľkými plodmi vynikajúcej kvality. Je však citlivá na jarné mrazy a plesňové ochorenia. V poslednom čase sa skúšajú pestovať novo vyšľachtené, odolnejšie odrody. Ďalšími odrodami sú napríklad Bergeron, Karola, Goldrich, Hargrand a Maďarská.
Nebezpečnosť jadier upraviť
Vďaka obsahu kyanogénneho glykozidu amygdalínu v marhuľových jadrách by dospelí nemali zjesť viac ako 3 malé jadrá, inak hrozí prekročenie bezpečnej dávky stanovenej EFSA (v prípade malých detí to môže byť len polovica jadra).[5]
Pestovanie upraviť
Marhule kvitnú skoro na jar, skôr ako broskyne, a nemôžu byť pestované na miestach s neskorými jarnými mrazmi.[6]
Rez upraviť
Počas prvých troch rokov po výsadbe na stanovišti je formovaná koruna a obrast okolo základných konárov. Obvykle rastú veľmi bujne a mávajú omnoho viac výhonkov, než je nutné. Všetky zbytočné a slabé výhony by mali byť odstránené a ponechaných iba päť výhonkov, ktoré majú dobré predpoklady stať sa hlavnými konármi okolo terminálu alebo v kotlovitej korune. Po, alebo koncom obdobia vegetačného pokoja by zostávajúce vetvy mali byť zrezané na jednu polovicu až tretinu ich dĺžky. Prerezávanie by malo byť ďalšie dva roky také, aby mal strom takú nízku a širokú korunu, ako je to možné. Na dosiahnutie tohto cieľa by druhý a tretí rok mala byť koruna rezaná takmer rovnako prísne. Letorasty, ktoré vyrastajú vertikálne z kmeňa a hlavných konároch, by mali byť odstránené, aby svetlo a vzduch prenikali do koruny stromu. Dôležitou zásadou je neponechávať hlavné konáre dlhé.
Odrody upraviť
Referencie upraviť
- ↑ a b Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Zväzok II L – P. Bratislava : Veda, 2006. 1065 s. ISBN 80-224-0900-6. S. 123.
- ↑ marhuľa. In: Slovenský náučný slovník : príručná encyklopedia vedomostí v troch dieloch. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok II E – M. Praha-Bratislava : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 380 s. S. 337.
- ↑ marhuľa. In: KRÁLIK, Ľubor. Stručný etymologický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7. S. 346.
- ↑ Prunus armeniaca — Overview [online]. eol.org, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Meruňková jádra vás můžou i otrávit. Nepodlehněte šarlatánům [online]. plzen.rozhlas.cz, 2018-06-13, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online.
- ↑ Fruit-culture, volume 1. [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b ČESTMÍR A KOLEKTÍV, Bohm. Záhradkárska encyklopédia. [s.l.] : Príroda, 1988.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marhuľa obyčajná
Literatúra upraviť
- České ovoce : Díl 4. Meruňky, broskve, srstky, rybíz, maliny a ostružiny. [s.l.] : [s.n.], 1917. Dostupné online. Kapitola Meruňky, s. 11 – 50.
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Meruňka obecná na českej Wikipédii.