Masaker v Sklenom

Masaker v Sklenom sa udial 21. septembra 1944 v turčianskej obci Sklené (nem. Glaserhau). Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorí 20. septembra obsadili Sklené a konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina (* 1916 vo Vladivostoku, † 1971 v Zaporoží, dnešná Ukrajina).

Priebeh

V obci Sklené pred druhou svetovou vojnou bola väčšina (2 600 zo 4 500) obyvateľov nemeckej národnosti. Počas vojny časť z nich aktívne spolupracovala s Nemeckom.^{[chýba zdroj]} Pod velením sovietskych veliteľov obsadili partizáni v noci z 20. na 21. septembra 1944 obec a mužov vo veku 16 – 60 rokov sústredili v škole.

Pod zámienkou kopania zákopov všetci nemeckí muži vo veku od 16 do 60 rokov (podľa slovenského historika Ďuricu prevažne nemeckej národnosti zo Skleného vo veku 16 až 59 rokov) sa museli na príkaz partizánov zhromaždiť skoro ráno s lopatami na námestí. Skupina bola potom odvedená na stanicu a naložená do niekoľkých železničných vozňov. Vlakom boli prevezení na vlečku (slepú koľaj) asi dva kilometre za obcou na miesto pred „Ebener Wald“, Rovná hora (súradnice 48°47′37″S 18°50′36″V), dnes na mapách ako „Les na Rovine“. V súčasnosti je tam pamätník. Na cintoríne (pravdepodobne na inom mieste) bol drevený kríž v roku 1994 nahradený pomníkom.

Asi 25 mužov muselo v neďalekom lese vykopať jamu 8 m dlhú, 1,50 m širokú a hlbokú 60 cm. Po tom, sa museli natlačiť do jamy a boli zastrelení guľometmi.

Hrob a pamätník

Potom bola aj väčšina ostatných mužov zastrelená a len málokomu sa podarilo utiecť do lesa. Mŕtvi zostali niekoľko dní ležať na poli a pochovali ich príbuzní v masovom hrobe na okraji lesa až po odchode partizánov (podľa iných zdrojov masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru).

Tí, ktorí prežili

Streľať začali väzňov z posledného vagóna. Vďaka učiteľovi Josefovi Striczovi sa podarilo odviesť 63 mužov z prvého vagóna do Slovenskej Ľupče a tak ich zachrániť. (Boli potom tiež považovaní za mŕtvych, kým sa vrátili).

Medzi preživšími a teda aj svedkami masakru bol miestny pán farár Msgr. Josef Pöss, ktorý hneď po začatí streľby spadol a prežil s miernymi strelnými poraneniami medzi mŕtvymi. Neskôr sa stal dekanom vo Württembergu.

Masaker by si pravdepodobne vyžiadal ešte oveľa viac obetí, avšak väčšina Nemcov z obce tradične od jari do jesene boli na sezónnych prácach v Rakúsku.

Ďalšie akcie proti Nemcom

Masaker v Sklenom je najväčší známy z viacerých podobných akcií proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944. Podobné avšak rozsahom menšie masakre sa odohrali na území súčasného Slovenska aj vo:

• Veľkom Poli / Hochwies a Píle/Paulisch (spolu 85 mŕtvych),
• Ružomberku / Rosenberg im Waagtal (27. augusta 1944, 146 mŕtvych),
• Banskej Štiavnici / Schemnitz,
• Banskej Bystrici / Neusohl, Handlovej / Krickerhau (viac ako 80 mŕtvych),
• Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych),
• v Sklabini (130 mŕtvych), podľa iných zdrojov: nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala 140 mŕtvol,... z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu (členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).
• v (Slovenskej) Partizánskej Ľupči / Deutsch-Lipsch (32 mŕtvych),
• Kunešov / Kunschhau (69 mŕtvych) a na iných miestach.

Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.

Vyrovnanie sa

Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas vlády KSČ, takže vinníci zostali nepotrestaní.

V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“

Aktivisti za občianske práva, najmä Josef Stricz, sa snažili riešiť túto masovú vraždu. Od roku 1994 sa na mieste masakru nachádza pamätník. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (nemecky Neusohl) boli zaznamenané výpovede šiestich vrahov o ich činnosti a činnosti počas celého obdobia povstania. Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo policajné vyšetrovanie, ale bolo zastavené bez súdneho procesu, pretože hlavný podozrivý Leonid N. Slavkin zomrel už v roku 1971.

V roku 2004 sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. V auguste 1945 podali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni (v nemeckej verzii vyššie uvedení ako vrahovia).

Pozri aj

• Koncentračný tábor Nováky
• Lager Deutschendorf (Poprad) na Spiši
• Lager Engerau (Petržalka)

Literatúra

• Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte Hg. & Theodor Schieder (Bearb.): Dokumentation zur Vertreibung der Deutschen aus Ost-Mitteleuropa. Bd. 4, 1–2: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei. Bonn 1957. (nemecky) (Spolkové ministerstvo pre vysídlené osoby, utečencov a obete vojny Hg. & Theodor Schieder (arr. ): Dokumentácia o vyhostení Nemcov z východnej strednej Európy . 4, 1-2: Vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Československa . Bonn 1957)
• Johann Grossmann, Johann Daubner: Glaserhau. Ein deutsches Dorf im Hauerland. 2., überarb. Aufl. Schwäbisch Gmünd 1986. (nemecky)
• Silvestra Stric: Josef Stricz bojovník za Glaserhau. Pripomienka môjmu otcovi. S početnými ilustráciami a faksimiles vydavateľ: Slovenské národné múzeum, 2003. Silvester Stric: Josef Stricz der Kämpfer für Glaserhau. Erinnerungsschrift an meinen Vater. Mit zahlreichen Abbildungen und Faksimiles, Herausgeber: Slovenske Narodne Museum, 2003.