Mongolská ľudová republika
| Mongolská ľudová republika Бүгд Найрамдах Монгол Ард Улс Bügd Nairamdach Mongol Ard Uls
| |||||||||
| Hymna: Монгол Интернационал (1924 – 1950) Mongol Intyörnasional (Mongolská internacionála) Монгол улсын төрийн дуулал (1950 – 1992) Mongol ulsyn töriin duulal (Štátna hymna Mongolska) | |||||||||
| Motto: Орон бүрийн пролетари нар нэгдэгтүн! Oron bürijn proletari nar negdegtün! (Proletári všetkých krajín, spojte sa!) | |||||||||
Geografia
| |||||||||
Rozloha
|
1 564 116 km²
| ||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||
Počet obyvateľov
|
2 318 000 (odhad z roku 1992)
| ||||||||
| Štátny útvar | |||||||||
unitárna marxisticko-leninská socialistická republika s vládou jednej strany (do roku 1990)
unitárna multistranícka reprezentatívna demokratická republika (po roku 1990) | |||||||||
Vznik
|
26. novembra 1924 (vyhlásením Mongolskej ľudovej republiky)
| ||||||||
Zánik
|
|||||||||
| |||||||||
.svg)
.svg)
.svg){kind=small}
Mongolská ľudová republika (mong. Бүгд Найрамдах Монгол Ард Улс (БНМАУ) – Bügd Najramdach Mongol Ard Uls (BNMAU)) bol oficiálny názov Mongolska v rokoch 1924 a 1992. Krajine vládla Mongolská ľudová strana a počas celej svojej histórie udržiavala úzke vzťahy so Sovietskym zväzom. Hraničila na juhu s Čínou, na severe so Sovietskym zväzom. Do roku 1944 hraničila aj s Tuvinskou ľudovou republikou, ďalším sovietskym satelitným štátom, ktorý bol uznaný iba Mongolskom a Sovietskym zväzom.
Dejiny upraviť
Vznik upraviť
Od roku 1691 do roku 1911 ovládala vonkajšie Mongolsko dynastia Čching. V prvej dekáde 20. storočia, vláda Čching začala implementovať tzv. Nové politiky zamerané na lepšiu integráciu vonkajšieho Mongolska. Znepokojená vyhliadkami na kolonizáciu, Mongolská aristokracia sa obrátila na Ruskú ríšu. V auguste 1911 sa vydala mongolská delegácia do Petrohradu a získala prísľub obmedzenej podpory. Keď sa vrátili, revolúcia v Xinhai - ktorá nakoniec viedla ku kolapsu dynastie Čching - sa už začala. V decembri 1911 Mongoli zosadili Amban (vysoko postavený vládny zástupcovia) v Ulánbátare a vyhlásili svoju nezávislosť pod vedením 8. Jebtsundamba Khutuktu, ktorý bol menovaný mongolským Bogd Khanom, oddelujúc sa tým od dynastie Čching. Pokusy o začlenenie vnútorného Mongolska do nového štátu zlyhali z rôznych dôvodov vrátane vojenskej slabosti vnútorných Mongolov na dosiahnutie ich nezávislosti, nedostatku ruskej pomoci (Rusko bolo vo vnútorných mongolských záležitostiach viazané tajnými dohodami s Japonskom) a nedostatok podpory zo strany aristokratov vnútra Mongolska a vyšších duchovných. V Khiagtskej dohode z roku 1915 sa Čína, Rusko a Mongolsko dohodli na štatúte Mongolska ako autonómie pod čínskou zvrchovanosťou.
Upevnenie moci (1925–38) upraviť
V rokoch 1925 až 1928 sa ustanovil nový režim. V tom čase bolo Mongolsko vážne nerozvinuté. Priemysel neexistoval a všetko bohatstvo bolo ovládané šľachtickými a náboženskými zariadeniami. Populácia mala menej ako milión obyvateľov a zmenšovala sa kvôli takmer polovici všetkých mongolských mužov žijúcich v kláštoroch. V roku 1928 sovietsky vodca Joseph Stalin a Kominterna nariadili vybudovanie socializmu vrátane kolektivizácie mongolského poľnohospodárstva. To viedlo k zničeniu náboženstva, krachu hospodárstva a dopravy, čo malo za následok povstanie na Západe a na juhu, ktoré bolo možné potlačiť iba pomocou Sovietskeho zväzu. V roku 1934 Peljidiin Genden navštívil Moskvu a nahnevane obvinil Stalina z „červeného imperializmu“. Následne zomrel vo Veľkom očistení, keď ho oklamali, aby si vzal dovolenku na Čierne more. Po roku 1932 sa implementácia príkazovej ekonomiky zmenšila. V roku 1936 potom Stalin nariadil likvidáciu budhistických inštitúcií v krajine. Medzitým boli japonské vpády v Mandžusko casus belli pre Moskvu na rozmiestnenie vojsk v Mongolsku. Zároveň sa v Mongolsku konali stalinistické útlaky a represie. Medzi pozabíjanými boli Genden, Anandyn Amar, Demid a Losol. Po odstránení Gendena z moci ho prevzal maršál Khorloogiin Choibalsan, Stalinov nasledovník.
Čínska republika však bola schopná využiť ruskú revolúciu a nasledujúcu občiansku vojnu ako zámienku na rozmiestnenie vojsk vo vonkajšom Mongolsku a v roku 1919 bola mongolská vláda nútená podpísať zmluvu, ktorá zrušila mongolskú autonómiu. Podľa agentúry Associated Press niektorí mongolskí náčelníci podpísali petíciu, v ktorej požiadali Čínu o opätovné prevzatie správy Mongolska a ukončenie autonómie vonkajšieho Mongolska. Princ Tusiyetu Khan Aimak Darchin Ch'in Wang bol zástancom čínskej vlády, zatiaľ čo jeho mladší brat Tsewang bol zástancom Ungern-Sternberga. Mongolská ľudová strana, ktorá bola založená počas predošlej čínskej okupácie, sa znovu sa obzerala o pomoc na sever, tentoraz do Sovietskeho Ruska. Medzitým biele ruské jednotky vedené Romanom Ungernom von Sternbergom obsadili Churee začiatkom marca 1921 a nová teokratická vláda vyhlásila nezávislosť od Číny 13. marca. Avšak v roku 1921 vypukla mongolská revolúcia a Ungern a zostávajúce čínske jednotky boli vyhnaní v nasledujúcich mesiacoch a 6. júla 1921 Mongolská ľudová strana a sovietske jednotky podmanili Niislel Khuree. Ľudová strana založila novú vládu, ale Bogd Khaana ponechala ako nominálnu hlavu štátu. V nasledujúcich rokoch sa v niektorých násilných mocenských zápasoch sovietsky vplyv stal silnejším a po smrti Bogd Khaana, bola 26. novembra 1924 vyhlásená Mongolská ľudová republika.
Druhá svetová vojna (1939 – 1945) upraviť
Počas druhej svetovej vojny Sovietsky zväz z dôvodu rastúcej japonskej hrozby na hranici medzi Mongolskom a Mandžuskom zvrátil priebeh mongolského socializmu v prospech novej politiky hospodárskeho postupného rozvoja a budovania národnej obrany. Sovietske a mongolské armády porazili japonské sily, ktoré napadli východné Mongolsko v lete roku 1939 bitke pri rieke Chalchyn, a na jeseň toho istého roku bola podpísaná dohoda o prímerí, ktorou sa zriaďuje komisia na definovanie mongolsko-mandžúskych hraníc.
Po roku 1941 bola mongolská ekonomika upravená tak, aby v čo najväčšej miere podporovala Sovietsky zväz, vrátane poskytovania financovania niekoľkým sovietskym vojenským jednotkám. Ruský historik V. Suvorov napísal, že mongolská pomoc počas sovietsko-nemeckej vojny bola dôležitá ako pomoc Spojených štátov, pretože teplé oblečenie často rozhodovalo o víťazstve v bitkách na východnej fronte. Mongolskí dobrovoľníci navyše bojovali v Červenej armáde proti silám osi v Európe.
V roku 1944 Mongolsko stratilo jedného zo svojich susedov, keď sa Tuvanská ľudová republika pripojila k Sovietskemu zväzu.
V lete 1945 Sovietsky zväz využil Mongolsko ako jednu základňu na začatie Mandžuskej strategickej útočnej operácie, úspešného útoku proti Japoncom. Predchádzajúca výstavba priniesla do Mongolska 650 000 sovietskych vojakov spolu s obrovským množstvom vybavenia. Mongolská ľudová armáda zohrala v konflikte obmedzenú podpornú úlohu, ale jej zapojenie dalo Stalinovi prostriedky na to, aby donútilo čínsku stranu konečne prijať nezávislosť Mongolska.
Čínsko-sovietska zmluva (1945) a nezávislosť Mongolska upraviť
Konferencia z Jalty vo februári 1945 zabezpečovala účasť Sovietskeho zväzu v tichomorskej vojne. Jednou zo sovietskych podmienok na účasť v Jalte bolo to, že po vojne si bude vonkajšie Mongolsko zachovať svoj „status-quo“. Presný význam tohto „status-quo“ sa stal sporom pri čínsko-sovietskych rozhovoroch v Moskve v lete 1945 medzi Stalinom a vyslancom Chiang Kai-sheka, T. V. Soongom.
Stalin trval na tom, aby Čínska republika uznala nezávislosť vonkajšieho Mongolska - čo sa jej už de facto užilo, aj keď zostalo súčasťou Číny. Chiang Kai-shek najprv nesúhlasil, ale nakoniec sa dohodli. Chiang však vyťažil zo Stalina prísľub, že upustí od podpory Čínskej komunistickej strany, čiastočne za vzdanie sa vonkajšieho Mongolska.
Čínsko-sovietska zmluva tak zaručila nezávislosť vonkajšieho Mongolska, zároveň však ukončila nádeje Khorloogiina Choibalsana na zjednotenie vonkajšieho Mongolska s vnútorným Mongolskom, ktoré zostalo v rukách Číny. Choibalsan spočiatku dúfal, že Stalin podporí jeho víziu Veľkej Mongolska, ale sovietsky vodca ľahko obetoval víziu Choibalsana za sovietske zisky, zaručené čínsko-sovietskou zmluvou a legitimizované dohodami z Jalty. V tomto zmysle čínsko-sovietska zmluva znamenala trvalé rozdelenie Mongolska na nezávislú Mongolskú ľudovú republiku a susedné vnútorné Mongolsko Čínskej republiky.
Politika studenej vojny (1945 – 1985) upraviť
V rámci vzťahov s Moskvou sa mongolská vláda posunula k povojnovému vývoju so zameraním na civilné podnikanie. Mongolsko bolo v tom čase jednou z najizolovanejších krajín sveta a takmer nemalo kontakt so žiadnym štátom mimo Sovietskeho zväzu. Po vojne sa rozšírili medzinárodné vzťahy a Mongolsko nadviazalo vzťahy so Severnou Kóreou a novými komunistickými štátmi vo východnej Európe. Mongolsko a Čínska ľudová republika (ČĽR) sa navzájom uznali v roku 1949 a ČĽR sa vzdala všetkých nárokov voči vonkajšiemu Mongolsku. Mao Zedong však súkromne dúfal, že sa Mongolsko znovu pripojí k Číne. Túto otázku nastolil pred sovietskym vedením už v roku 1949 (na stretnutí s Anastasom Mikoyanom v Xibaipo) a potom, ako ho Stalin pevne odmietol, bol odmietnutý aj v roku 1954, rok po Stalinovej smrti. V roku 1956, po Nikitovi Chruščovovom vypovedaní Stalina, sa čínski vodcovia pokúsili predstaviť nezávislosť Mongolska ako jednu zo Stalinových chýb pri stretnutiach s Mikojanom. Sovietska reakcia bola, že sa Mongoli mohli slobodne rozhodnúť o svojom vlastnom osude.
V roku 1952 Choibalsan zomrel v Moskve, kde sa liečil na rakovinu. Na jeho miesto nastúpil Yumjaagiin Tsedenbal. Na rozdiel od svojho predchodcu bol Tsedenbal nadšený začlenením Mongolska ako konštitučnej republiky Sovietskeho zväzu. Táto myšlienka sa stretla s tvrdou opozíciou ostatných členov MPRP a následne sa opustila.
V 50-tych rokoch sa vzťahy medzi MPR a ČĽR značne zlepšili. Čína poskytla toľko potrebnej hospodárskej pomoci, aby vybudovala celé priemyselné odvetvia v Ulánbátare, ako aj bytové domy. Do týchto projektov boli zapojené tisíce čínskych robotníkov, kým ich Čína po roku 1962 nevzdala v snahe prinútiť Mongolsko, aby sa v čase zhoršujúcich sa čínsko-sovietskych vzťahov rozpadlo s Moskvou.
Po začiatku čínsko-sovietskeho rozdelenia sa Mongolsko krátko zaočkovalo, ale čoskoro zaujalo ostro prosovietsky postoj a bolo jednou z prvých socialistických krajín, ktoré podporili sovietske postavenie v hádke s Čínou. Vojenská výstavba na čínsko-mongolskej hranici sa začala už v roku 1963; v decembri 1965 mongolské politbyro požiadalo Sovietsky zväz o umiestnenie svojich vojenských síl v Mongolsku. V januári 1966 podpísali obe krajiny Leonidom Brežněvom do Mongolska zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá vydláždila cestu k sovietskej vojenskej prítomnosti v MPR. Vo februári 1967, po týždňoch zhoršovania čínsko-sovietskeho napätia, Moskva oficiálne schválila rozmiestnenie reorganizovanej 39. sovietskej armády v Mongolsku.
S podporou Sovietov Mongolsko zvýšilo svoju účasť na konferenciách sponzorovaných komunistami a medzinárodných organizáciách. V roku 1955 sa Mongolsko pokúsilo o vstup do Organizácie Spojených národov, ale žiadosť vetovala Čínska republika (teraz založená na Taiwane), ktorá si zachovala obnovený nárok na Mongolsko. Mongolsko sa stalo členom OSN v roku 1961 po tom, ako Sovietsky zväz hrozil vetom, že ak všetky štáty znovu využijú svoje veto, bude vetovať prijatie všetkých novo dekolonizovaných afrických štátov. Diplomatické vzťahy so Spojenými štátmi boli nadviazané až na konci studenej vojny. Mongolsko sa stalo sporom medzi Sovietskym zväzom a Čínou po čínsko-sovietskom rozdelení kvôli prítomnosti sovietskych jadrových zbraní.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa Tsedenbal stal stále viac autoritárskym a nevyspytateľným. Po sérii očístok v strane bol v auguste 1984 vylúčený z funkcie pod zámienkou „staroby a duševnej neschopnosti“. Odstránenie Tsedenbalu malo plnú podporu Sovietskeho zväzu a odišiel do Moskvy, kde žil až do svojej smrti na rakovinu v roku 1991. Jambyn Batmönkh prevzal funkciu generálneho tajomníka a nadšene sa zapojil do reforiem, ktoré v Sovietskom zväze realizoval Michail Gorbačov.
Kolaps (1985 – 1992) upraviť
Keď sa v Sovietskom zväze dostal k moci Michail Gorbačov, vykonával politiku perestrojky a glasnosti. Reformná atmosféra v Sovietskom zväze vyvolala podobné reformy v Mongolsku. Po masových demonštráciách v zime 1990 MPRP začala uvoľňovať svoje kontroly nad politickým systémom. Politbyro MPRP rezignovalo v marci a v máji bola ústava zmenená a doplnená, pričom sa vypustila zmienka o úlohe MPRP ako vedúcej sily v krajine, legalizovala opozičné strany, vytvorila sa stály legislatívny orgán a zriadil sa úrad prezidenta. 29. júla 1990 sa v Mongolsku uskutočnili prvé slobodné, viacstranné voľby. Výsledky volieb vrátili väčšinu pre MPRP, ktorý zvíťazil s 85% hlasov. Až v roku 1996 bolo reformované MPRP odhlasované mimo úradu.
ZSSR stiahol v rokoch 1987 až 1992 svoje jednotky umiestnené v Mongolsku a technickú a finančnú pomoc. Následne sa zahraničná a obranná politika Mongolska zásadne zmenila: „Udržiavanie priateľských vzťahov s Ruskou federáciou a Čínskou ľudovou republikou je prioritou činnosti zahraničnej politiky Mongolska. Neprijíma líniu žiadnej krajiny, ale v zásade zachováva vyvážený vzťah s oboma a podporuje všestrannú dobrú susedskú spoluprácu.
Ekonomika upraviť
V predvečer revolúcie z roku 1921 malo Mongolsko nedostatočne rozvinutú stagnujúcu ekonomiku založenú na kočovnom chove zvierat. Poľnohospodárstvo a priemysel takmer neexistovali; doprava a komunikácie boli primitívne; bankovníctvo, služby a obchod boli takmer výlučne v rukách Číňanov alebo iných cudzincov. Väčšina ľudí boli negramotní pastieri a veľká časť mužskej pracovnej sily žila v kláštoroch, čo prispelo málo k hospodárstvu. Majetok vo forme hospodárskych zvierat patrili predovšetkým aristokratom a kláštorom; vo vlastníctve zvyšných odvetví hospodárstva dominovali Číňania alebo iní cudzinci. Noví vládcovia Mongolska tak čelili náročnej úlohe pri budovaní modernej socialistickej ekonomiky.
Hospodársky vývoj Mongolska za komunistického režimu možno rozdeliť do troch období: 1921 - 1939; 1940-1960; a 1961 až do súčasnosti. Počas prvého obdobia, ktoré ľudová republika nazývala fázou „všeobecnej demokratickej transformácie“, hospodárstvo zostalo primárne poľnohospodárske a nerozvinuté. Po neúspešnom pokuse o kolektivizáciu pastierov zostali hospodárske zvieratá v súkromných rukách. Štát začal rozvíjať priemysel založený na spracovaní živočíšnych výrobkov a pestovaní plodín na štátnych farmách. Doprava, komunikácie, domáci a zahraničný obchod a bankovníctvo a financie boli znárodnené so sovietskou pomocou; boli pod kontrolou mongolských štátnych a družstevných organizácií alebo mongolsko-sovietskych akciových spoločností. Ulánbátar sa stal priemyselným centrom národa.
V druhom období nazvanom „výstavba základov socializmu“ bolo poľnohospodárstvo kolektivizované a priemysel sa diverzifikoval na ťažbu, spracovanie dreva a výrobu spotrebného tovaru. Centrálne plánovanie hospodárstva sa začalo v roku 1931 plánom na päť rokov, ktorý bol zrušený, a ročnými plánmi v roku 1941; päťročné plány sa začali od prvého päťročného plánu (1948–52). Finančná výpomoc, najprv sovietska, a po roku 1949 aj čínska, umožnila výstavbu trans-mongolskej železnice - Ulánbátarskej železnice - a rôznych iných priemyselných projektov. Aj keď sa priemyselný rozvoj stále sústreďoval na Ulánbátar, hospodárska decentralizácia sa začala dokončením Ulánbátarskej železnice a zriadením závodov na spracovanie potravín v cieľových strediskách.
V tretej etape, ktorú vláda nazývala „dokončenie výstavby materiálnej a technickej základne socializmu“, došlo k ďalšiemu industrializácii a rozvoju poľnohospodárstva, čo bolo do veľkej miery podporené vstupom Mongolska do Rady pre vzájomnú hospodársku pomoc (Comecon) v roku 1962. Na začiatku 60. rokov, čínska finančná výpomoc prestala, ale pokračujúca finančná a technická výpomoc od Sovietskeho Zväzu a východnej Európy vo forme úverov, poradcov a spoločných podnikov umožnila Mongolsku modernizovať a diverzifikovať priemysel, najmä v ťažbe. V Baganuure, Choibalsane, Darkhane a Erdenete boli vybudované nové priemyselné centrá a priemyselná produkcia sa výrazne zvýšila. Aj keď chov zvierat stagnoval, rastlinná výroba sa dramaticky zvýšila s rozvojom panenskej pôdy štátnymi farmami. Zahraničný obchod s krajinami Comecontu výrazne vzrástol. Zlepšili sa dopravné a komunikačné systémy, ktoré prepojili populačné a priemyselné centrá a rozšírili sa na vzdialenejšie vidiecke oblasti. Na konci osemdesiatych rokov sa Mongolsko vyvinulo na poľnohospodársko-priemyselné hospodárstvo, ale neefektívnosť centrálne plánovaného a riadeného hospodárstva a príklad perestrojky v Sovietskom zväze viedli mongolských vodcov k tomu, aby uskutočnili program reforiem s cieľom ďalej rozvíjať hospodárstvo.
Mongolská ľudová armáda upraviť
Mongolská ľudová armáda (Mongolčina: Монголын Ардын Арми alebo Монгол Ардын Хувьсгалт Цэрэг) alebo mongolská ľudová revolučná armáda bola založená 18. marca 1921 pod velením sovietskej Červenej armády počas druhej svetovej vojny. Účelom Mongolská ľudová armáda bola národná obrana, ochrana miestnych komunistických zariadení a spolupráca so sovietskymi silami pri budúcich vojenských akciách proti vonkajším nepriateľom až do Demokratickej revolúcie v Mongolsku v roku 1990.
Mongolská ľudová armáda dostala v prvých rokoch šesťdesiat percent štátneho rozpočtu a rozšírila sa z 2 560 mužov v roku 1923 na 4 000 v roku 1924 a až na 7 000 v roku 1927. Pôvodné ozbrojené sily zostali spojené so spravodajskými skupinami sovietskej červenej armády a NKVD. Mongolská tajná polícia a agenti Buryat Mongol Comintern konali ako správcovia a predstavovali skutočnú moc v krajine, hoci pod priamym sovietskym vedením.
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mongolian People's Republic na anglickej Wikipédii.