Moskovské veľkokniežatstvo
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Moskovské veľkokniežatstvo (po rusky: Великое московское княжество) bolo kniežatstvo v časti územia dnešného Ruska od polovice 14. storočia do roku 1478. Na jeho čele stálo veľkoknieža. Do polovice 14. storočia mu predchádzalo Moskovské kniežatstvo (v užšom zmysle) a od roku 1547 (prípadne už od konca 15. storočia) hovoríme o Moskovskej Rusi, Moskovskom štáte, Cárskom Rusku či Rusku.
Vznik upraviť
Už v polovici 11. storočia sa na území Staroruského štátu badali príznaky drobenia štátu na samostatné kniežatstvá a územia – stále sa objavovali nové a nové územné celky. Veľkými feudálnymi štátmi boli v tomto období Rostovsko-suzdaľské, Haličsko-volynské, Turovskoo-pinské a Novgorodská a Pskovská zem.
Rozvoj Rostovsko-suzdaľského kniežatstva podnietil príchod obyvateľstva do tohto kniežatstva. Miestne kniežatá sa snažili získať si trón a stať sa tak jeho veľkokniežaťom. Pričinením kniežaťa Juraja Dlhorukého vznikali v tejto oblasti nové mestá – Moskva, Dimitrov, Kostroma a iné.
Za vlády Andreja I. Bogoľubského a Vsevoloda III. vzniklo v 13. storočí mnoho feudálnych centier (kniežatstiev) aj vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve – Preslavské, Rostovské, Suzdaľské, Jaroslavské, Tverské, Moskovské kniežatstvo a iné.
Prvým moskovským kniežaťom bol Michal II. (1246 – 1248) a Daniel Alexandrovič (1263 – 1303). Od roku 1330 moskovské kniežatá používali titul knieža moskovské a celej Rusi.
Územie upraviť
Moskovské kniežatstvo sa začína osamostatňovať od Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva v 13. storočí. Moskva, okolo ktorej sa toto kniežatstvo formovalo, v tom čase ešte mala taký veľký význam v živote ruského obyvateľstva. Zakladateľom paláca moskovských kniežat bol syn Alexandra Nevského – Daniel Alexandrovič. Mal na starosti rozširovanie územia Moskovského veľkokniežatstva. Po porážke riazanského kniežaťa Konštantína Romanova (1301), obsadil mesto Kolomna.
Výmeny na tróne a územný rozmach Moskovského veľkokniežatstva upraviť
V roku 1303 Daniel Alexandrovič zahynul. Na tróne ho vystriedal Juraj Daniilovič (1303 – 1325) – jeho najstarší syn, – ktorý spolu so svojimi bratmi obsadili okolie mesta Smolensk a mesto Možajsk.
Neskôr sa jeden z nich – Ivan Kalita – stal panovníkom Preslavského kniežatstva. Alexander a Boris z Moskvy odišli do Tverského kniežatstva. S Ivanom Kalitom ostal iba Afanasij.[1]
Ivan I. Kalita upraviť
Po smrti Juraja Daniiloviča sa moskovským kniežaťom stal Ivan Kalita (1325 – 1340). Podľa väčšiny ruských historikov (Karamzin, Soloviev, Ilovajský) pozerajú na talentovaného štátnika Ivana Kalitu ako na prvého „zjednotiteľa Ruska“.[2]
Územie Veľkého moskovského kniežatstva za vlády Ivana Kalitu siahalo pravdepodobne od celého toku od rieky Moskvy (Možajsk, Zvenigorod, Moskva a Kolomna) na juh po rieku Oka (Serpuchov), na severozápad po Povolžie (Uglič, Belozersk a Kostroma). Severnú hranicu Veľkého moskovského kniežatstva tvorila rieka Volga.[3][4]
Referencie upraviť
- ↑ Podľa historika V. I. Sergejeviča niet pochýb, že sa moskovské kniežatstvo medzi Juraja Daniiloviča a Afanasija rozdelilo. Juraj Daniilovič bol panovníkom Moskvy, pevnosti Kolomenskoje a mesta Možajsk. (Юридические Древности, zväzok I, 51)
- ↑ S tým nesúhlasí V. I. Sergejevič, ktorý tvrdí, že už pred Ivanom Kalitom existovali kniežatá, ktoré pripojili niektoré územia k Moskovskému kniežatstvu. Preto ho nie je možné nazvať „prvým unifikátorom Ruska“. Bol však hlavným tvorcom pohľadu na kniežatstvo ako na súkromné vlastníctvo kniežaťa. (Юридические Древности, zväzok I, 52)
- ↑ Ivajlovskij, D. I., Dejiny Ruska, zväzok II, str. 24.
- ↑ Opačného názoru je zase V. I. Sergejevič, ktorý na základe závetu Ivana Kalitu tvrdí, že v závete sa nenachádzajú mestá Belozero ani Uglič. Dokonca sa nespomínajú ani v závetoch jeho synov. Prvá zmienka o týchto mestách podľa V. I. Sergejeviča sa datuje do obdobia Dmitrija Donského(1359 – 1389). (Юридические Древности, zväzok I, str. 53 – 55)
