Niób

Tlak pary
Niób; (niobium)
	zirkónium ← niób → molybdén
	Periodická tabuľka
	5. perióda, 5. skupina, blok d
	prechodné prvky, kovy
Vzhľad
	sivý kov
Atómové vlastnosti
Atómová hmotnosť	92,90638 g·mol−1
Elektrónová konfigurácia	[Kr] 4d4 5s1
Atómový polomer	145 pm (vyp.: 198 pm)
Kovalentný polomer	137 pm
Kovový polomer	147 pm
Iónový polomer; pre: Nb5+	69 pm
Chemické vlastnosti
Elektronegativita	1,6 (podľa Paulinga)
Ionizačná energia(e)	1: 652,1 kJ.mol−1; 2: 1 380 kJ.mol−1; 3: 2 416 kJ.mol−1
Oxidačné číslo(a)	II, III, IV, V
Št. potenciál; (Nb3+/Nb)	−1,1 V
Fyzikálne vlastnosti (za norm. podmienok)
Skupenstvo	pevné
Hustota	8,57 kg·dm−3
Teplota topenia	2 750 K (2 476,85 °C)
Teplota varu	5 017 K (4 743,85 °C)
Sk. teplo topenia	689,9 kJ·mol−1
Sk. teplo varu	30 kJ·mol−1
Tepelná kapacita	24,60 J·mol−1·K−1
Iné
Kryštálová sústava	kubická priestorovo centrovaná
Magnetizmus	paramagnetický
Elektrický odpor	152 nΩ·m
Tep. vodivosť	53,7 W·m−1·K−1
Tep. rozťažnosť	7,3 µm·m−1·K−1
Rýchl. zvuku	3 480 m·s−1
Youngov modul	105 GPa
Pružnosť v šmyku	38 GPa
Objemová pružnosť	170 GPa
Poissonovo č.	0,40
Tvrdosť (Mohs)	6,0
Tvrdosť (Brinell)	736 MPa
Reg. číslo CAS	7440-03-1
Izotop(y) (vybrané)
Commons ponúka multimediálny obsah na tému niób.
	Chemický portál

Niób (lat. niobium) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Nb a protónové číslo 41. Je to kujný kov sivej farby, chemicky veľmi podobný tantalu, spoločne s ktorým sa vyskytuje v prírode. Bol objavený anglickým chemikom Charlesom Hatchettom v roku 1801 a pomenovaný je podľa Nioby, dcéry kráľa Tantala.

História upraviť

Charles Hatchett objavil vo vzorke minerálu, zaslaného do Anglicka z Massachusetts ešte v roku 1734, nový prvok, ktorý pomenoval podľa Kolumbie columbium (a spolu s ním aj samotnú minerálnu vzorku ako columbit). Jeho objav sprevádzali pochybnosti už od začiatku - hlavným dôvodom bola chemická podobnosť nióbu s tantalom. William Wollaston v roku 1809 porovnával vlastnosti oxidov získaných z columbitu a tantalitu (minerálu z ktorého bol získaný tantal), no napriek odlišnej hustote ich považoval za chemicky identické, rovnako považoval za identické aj columbium a tantal.

V roku 1846 Nemec Heinrich Rose vyvrátil Wollastonove závery o zhode columbia a tantalu a prvky pomenoval podľa Tantalových detí Niobe a Pelopa - niób a pelopium. Neskoršie vedecké práce viedli k „objavu“ ďalších prvkov v spomínaných mineráloch - ilmeniu a dianiu.

Definitívu v rozdieloch medzi nióbom a tantalom (pelopiom) prieniesli práce švédskeho chémika a mineralóga Christiana Blomstranda a Francúza Henriho Sainte-Claire Devilla z roku 1864, ako aj práca švajčiarskeho profesora Jeana Galissard de Marignaca z roku 1966, ktorý dokázal, že v rudách tantalit a columbit sa nachádzajú len dva prvky. Napriek tomu sa však práce o ilmeniu vyskytovali až do roku 1871. Marignac taktiež pripravil aj čistý niób redukciou jeho chloridu vodíkom.

Názov columbium (značka Cb), originálne udelený Hatchettom, bol široko používaný v chemických vedeckých časopisoch a publikáciách v USA, kým v Európe sa používal názov niób. Toto dvojnázvie bolo odstránené až v roku 1949 na 15. chemickom kongrese v Amsterdame, keď bol pre 41. prvok periodickej sústavy prijatý názov niób a o rok neskôr bol prijatý aj IUPAC. Napriek tomu sa však v Spojených štátoch stále možno stretnúť s pomenovaním columbium (najmä v metalurgickom priemysle, alebo v geológii).

Vlastnosti upraviť

Fyzikálne vlastnosti upraviť

Niób je lesklý kov sivej farby, ktorý po dlhšom státí na vzduchu nadobúda modrastý odtieň. Má vysokú teplotu topenia 2 468 °C, ako aj teplotu varu 4 742 °C. Je to kujný a mäkký kov a v čistom stave je supravodivý (supravodivé vlastnosti rastú so zvyšovaním stupňa čistoty). Je schopný výrazného spevňovania a má vysokú medzu tečenia.

Izotopy upraviť

V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop ⁹³Nb. Umelo bolo pripravených ďalších 32 izotopov s nukleónovými číslami od 81 do 113. Najstabilnejší z nich je ⁹²Nb, ktorého polčas rozpadu je 34,7 milióna rokov, najmenej stabilný je ¹¹³Nb s polčasom rozpadu 30 milisekúnd.

Chemické vlastnosti upraviť

Niób je prechodný prvok, chemicky veľmi podobný tantalu (príčinou podobnosti je lantanoidová kontrakcia), ktorý sa nachádza v piatej skupine periodickej sústavy prvkov. Na valenčnej vrstve má päť elektrónov (5s¹ 4d⁴), v zlúčeninách sa vyskytuje v oxidačných stupňoch od -1 do +5, pričom +5 dominuje. Prevládajúcim typom väzby v zlúčeninách nióbu sú kovalentné väzby, iónový charakter sa zvyšuje s klesajúcim oxidačným číslom. Niób sa ľahko pasivuje, v kompaktnom stave je odolný voči korózii aj za tepla až do 400 °C. Je odolný voči pôsobeniu viacerých kyselín, pričom priamo naňho pôsobí len kyselina fluorovodíková. Je odolný proti niektorým roztaveným kovom (lítium, sodík, draslík).

Dimér chloridu niobičného.

Zlúčeniny upraviť

Za normálnej teploty reaguje niób priamo iba s fluórom, za zvýšenej teploty aj s chlórom, vodíkom (200 °C) a dusíkom (400 °C), pričom vytvára zlúčeniny nestechmetrického zloženia. So vzdušným kyslíkom reaguje pri teplote nad 200 °C.

Z oxidov nióbu sú známe oxid niobičný (Nb₂O₅), oxid niobičitý (NbO₂), oxid niobitý (Nb₂O₃) a oxid niobnatý (NbO). Najbežnejší je oxid niobičný, ktorý je častou východiskovou látkou pre iné zlúčeniny nióbu. Oxid niobičitý vzniká redukciou oxidu niobičného vodíkom, horčík redukuje Nb₂O₅ až na oxid niobitý.

Nb₂O₅ + H₂ → 2 NbO₂ + H₂O

Nb₂O₅ + 2 Mg → Nb₂O₃ + 2 MgO

Oxid niobičný má kyselinotvorné vlastnosti. Jeho tavením s hydroxidom sodným vzniká niobičnan trisodný Nb₃NbO₄.

Halogenidy nióbu sú známe v oxidačných stupňoch +3 až +5, pričom najstabilnejšie sú opäť v oxidačnom stupni +5. V plynnom stave sú chlorid niobičný, fluorid niobičnýa bromid niobičný monoméry, v tuhom stave tvoria diméry Nb₂X₁₀. S vodou hydrolyzujú za vzniku oxid-trihalogenidov, prípadne dioxid-halogenidov:

NbCl₅ + H₂O → NbOCl₃ + 2 HCl

Halogenidy niobičité NbX₄ sa dajú pripraviť reakciou príslušného halogenidu niobičného (NbX₅) s nióbom pri zvšenej teplote:

4 NbCl₅ + Nb → 5 NbCl₄

Z ostatných zlúčenín nióbu stoja za zmienku aj nestechometrický karbid nióbu, ktorý je mimoriadne tvrdý, nitrid niobitý (NbN), používaný ako detektor infračerveného žiarenia, ako aj intermetalické zlúčeniny a zliatiny s germániom, cínom a titánom, používané ako supravodiče.

Euxenit z Nórska.

Výskyt v prírode upraviť

Niób sa v prírode nevyskytuje ako čistý kov, vždy iba v zlúčeninách. Medzi najznámejšie patri columbit (Mg,Fe,Mn)(Nb,Ta)₂O₆, tantalit (Fe,Mn)(Ta,Nb)₂O₆, pyrochlór (Ca,Na)₂(Nb₂O₆(OH,F) a euxenit (Y,Ca,Ce,U,Th)(Nb,Ta,Ti)₂O₆. Celkový odhad nióbu v zemskej kôre je 20 ppm, v celom zemskom telese je jeho obsah vyší (niób sa vyskytuje vďaka väčšej hustote aj v jadre).

Najväčším producentom nióbu je Brazília, potom Kanada. Ťažiteľné zásoby rúd nióbu má aj Nigéria, Rusko a Konžská demokratická republika. Ročná ťažba v roku 2005 bola 30 700 ton, celkové zásoby rúd nióbu sa podľa USGS odhadujú na 4 400 000 ton.

Priemyselná výroba upraviť

Hlavným problémom získavania nióbu je jeho oddelenie od tantalu, s ktorým sa vyskytuje vo väčšine zlúčenín. Prvý spôsob priemyselnej prípravy nióbu vynašiel už de Marignac a je založený na rozdielnej rozpustnosti komplexných draselných fluoridov oboch prvkov. Po odstránení prímesí z rudy vzniká zmes oxidov Nb₂O₅ a Ta₂O₅. Tie reagujú s kyselinou fluorovodíkovou za vzniku komplexných fluoridov:

Ta₂O₅ + 14 HF → 2 H₂[TaF₇] + 5 H₂O

Nb₂O₅ + 10 HF → 2 H₂[NbOF₅] + 3 H₂O

Zmenou oproti de Marignacovmu postupu je extrakcia medziproduktov organickým rozpúšťadlom (najčastejšie cyklohexanónom) a následné zrážanie vo vodnom prostredí fluoridom draselným za vzniku nerozpustného oxopentafluoroniobátu didraselného (K₂[NbOF₅]), prípadne amoniakom za vzniku oxidu niobičného.

H₂[NbOF₅] + 2 KF → K₂[NbOF₅]↓ + 2 HF

2 H₂[NbOF₅] + 10 NH₄OH → Nb₂O₅↓ + 10 NH₄F + 3 H₂O

Získaný oxid niobičný je redukovaný aluminotermickou reakciou s hliníkom a oxidom železitým podľa rovnice:

3 Nb₂O₅ + Fe₂O₃ + 12 Al → 6 Nb + 2 Fe + 6 Al₂O₃

čím vzniká zliatina železa a nióbu (feroniób), používaný v hutníctve pri výrobe ocele. Technicky čistý niób sa získava redukciou oxidu niobičného uhlíkom alebo vodíkom, pre výrobu polovodičov, kde je potrebná vysoká čistota, sa používa elektrolýza taveniny K₂[NbOF₅] s prídavkom chloridu sodného.

Použitie upraviť

Tmavá dýza veliteľského modulu Apolla 15, vyrobená zo zliatiny nióbu a titánu.

Najviac nióbu (približne 90 % celkovej produkcie) sa spotrebuje v hutníctve a práškovej metalurgii. Používa sa na produkciu ocelí so špecifickými mechanickými vlastnosťami (nástrojové a zliatinové ocele), tepelne odolných žiarupevných zliatin s inými kovmi a spekaných materiálov. Tieto produkty sa uplatňujú v tepelných zariadeniach (napríklad dýzy reaktívnych motorov, plynové turbíny a pod.), kozmickom priemysle (zliatiny nióbu boli použité napr. v programoch Gemini a Apollo) a v jadrovom priemysle. Niób sa tiež používa ako lacnejšia náhrada za tantal v chemickom priemysle (na výrobu rôznych nádob a reaktorov).

Pri nízkych teplotách sa niób stáva supravodivým, pričom jeho kritická teplota je najvyššia spomedzi prírodných supravodičov (9,2 K). Zliatiny nióbu s cínom, príp. nióbu s titánom sa používajú ako vinutia v supravodivých magnetoch, generujúcich silné magnetické polia.

Z iných priemyselných odvetví sa dá spomenúť výroba mincí (hlavne pamätných), kde sa vyskytuje v zliatinách so zlatom a/alebo striebrom, výroba šperkov (body-piercing), v medicíne (RTG lampy).

Zo zlúčenín nióbu má využitie chlorid niobičný v organickej syntéze ako Lewisova kyselina, niobičnan lítny na výrobu zariadení produkujúcich akustické vlny, oxid niobičný pri výrobe skiel s vysokým indexom lomu a ako možná náhrada tantalu v kondenzátoroch a karbid nióbu ako mimoriadne tvrdý materiál na výrobu sekacích nástrojov.

Zliatiny nióbu s inými zriedkavými kovmi (napr. volfrámom, molybdénom, zirkónom, hafniom) sú veľmi pevné aj pri vysokej teplote. Preto sa z jeho zliatiny s volfrámom sa vyrábajú termočlánky na meranie teploty do 2000 °C.^[1]

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Niobium na anglickej Wikipédii.

Referencie upraviť

↑ FABINI, Ján; ŠTEPLOVÁ, Dagmar. Anorganická chémia pre stredné priemyselné školy nechemické. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972. Kapitola 17, s. 274.

Iné projekty upraviť

Commons ponúka multimediálne súbory na tému niób
Wikislovník ponúka heslo niób

Literatúra upraviť

GAŽO, J., a kol. Všeobecná a anorganická chémia. Bratislava : Alfa, 1981.
MACEK, Karel; ZUNA, Petr; ZILVAR, Václav. Náuka o materiáli 3 pre 4. ročník SPŠ strojníckych. Bratislava : Alfa, 1989.

Periodická tabuľka chemických prvkov

1

2

3

4

5

6

7

8

9

10

11