Obsidián
Obsidián (nazývaný nesprávne aj sopečné sklo) je výlevná hornina, ktorá vzniká pri rýchlom tuhnutí žeravej kyslej viskóznej lávy. Patrí medzi sopečné sklá odvodené od ryolitu.
| Obsidián | |
 Tmavočervený obsidián (Oregon, USA) | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | vulkanické sklo |
| Akcesórie | živec, sľudy, pyroxén, amfibol |
| Vlastnosti | |
| Textúra | sklovitá |
| Farba | čierna, šedá, fialová, zelená, modrá, červená |
| Hustota | 2,30 - 2,58[1] kg/dm3 |
Názov zaviedol už grécky učenec Theofrastos z Eresu už v roku 320 pred Kr.[2] Týmto termínom boli zrejme označované všetky vulkanické sklá. Neskôr termín použil i Plínius Mladší a ďalší.
Hornina je veľmi bohatá na zlúčeniny oxidu kremičitého SiO2. Patrí medzi vulkanické sklá s nízkym obsahom vody – okolo 1 – 2%.[3] Vulkanické sklo je bežnou súčasťou sopečných hornín, v osobitých prípadoch (napr. pri rýchlom tuhnutí lávy) je jeho obsah v hornine natoľko dominantný, že tvorí viac než 3/4 objemu horniny.
Vznik upraviť
Obsidián vzniká pri rýchlom ochladzovaní kyslej lávy najčastejšie ryolitového zloženia. Ide zväčša o vápenato-alkalický vulkanizmus ostrovných oblúkov.[1] Kyslé lávy sú veľmi viskózne, tetraédre SiO2 sú vysoko polymerizované, čo má za následok, že sú husté a difúzia v nich prebieha iba veľmi pomaly. To sťažuje vytváranie nových kryštálov a podporuje vznik sklovitej štruktúry. Sklo je amorfné (beztvaré – nevytvára kryštály) a časom podlieha rozkladu, tzv. devitrifikácii, kedy sa premieňa na opál, chalcedón či iné SiO2 hmoty. V prírode obvykle tvorí okrajové časti lávových prúdov, dómov, ihiel, prípadne nekov[1].
Vlastnosti upraviť
Má typickú tmavú farbu v širokom spektre, od čiernej, šedej, zelenej, modrej až po červenú a silný lesk. Je nepriesvitný. S klesajúcim obsahom oxidov železa rastie jeho priezračnosť. Masívna štruktúra je tvorená prevládajúcim vulkanickým sklom. Vo vzácnych prípadoch sa v hornine môžu objavovať výrastlice kremeňa a živca. Je kompaktný a jeho typickým znakom je ostrý lastúrnatý lom, kvôli čomu bol využívaný v staršej dobe kamennej na výrobu rezných nástrojov.[4]
Magma počas svojho pohybu uvoľňuje vulkanické plyny, ktoré stúpajú nahor k povrchu taveniny. Vplyvom rýchleho ochladnutia sa stáva, že pomocou bubliniek (tzv. fluidných inklúzií) zakonzervovaných vo vulkanických horninách možno študovať zloženie vulkanických plynov. Ich prítomnosť má za následok vznik strieborného lesku.
Využitie upraviť
005.jpg)
Od paleolitu a neolitu sa obsidián využíval na výrobu rezných nástrojov. Najstarší archeologický nález o využívaní obsidiánu pochádza z Mezopotámie pred približne 9000 rokmi. Indiánske kmene, napr. v Južnej Amerike, mu prisudzovali mystické schopnosti a požívali ho na ochranu pred zlými silami. S rozvojom a spracovaním kovov ustupovalo využitie obsidiánu do úzadia a začal sa využívať ako dekoračný či okrasný kameň do šperkov.
V súčasnosti sa obsidián využíva v kardiochirurgii ako ostrie operačných nástrojov (skalpelov), keďže je omnoho ostrejší a kvalitnejší ako oceľ, čo umožňuje dlhšiu životnosť nástrojov a presnejšie rezy, čo zlepšuje liečbu.
Podľa niektorých historických prameňov ho Aztékovia využívali ako nástroj, ktorým vykonávali smrť obetí prebodnutím hrudného koša, pri obetách aztéckemu bohovi slnka.
Výskyt upraviť
Na území Slovenska sa vyskytuje v sopečných pohoriach, hlavne na Východnom Slovensku, napr. obec Viničky (Selešky) pri Bodrogu. Na Macoche v Moravskom krase.
Nájsť ho možno i v Arménsku, Kanade, Čile, Grécku na Islande či na Liparských ostrovoch, v Keni, Mexiku, Novom Zélande a Peru. V USA je známy z Aljašky, Nového Mexika či Yellowstoneu. V mnohých krajinách, vrátane USA ho na niektorých lokalitách nie je povolené zbierať.
Referencie upraviť
- ↑ a b c McCall, G.J.H., 2005: Obsidian. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R., Encyclopedia of Geology. Vol. 3, Elsevier Academic Press, Amsterdam, s. 267-276
- ↑ Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2009-10-01]. Dostupné online.
- ↑ Dyda, M., 2009: Horninotvorné minerály pod mikroskopom. Univerzita Komenského, Bratislava, 213 s.
- ↑ Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
Iné projekty upraviť
Externé odkazy upraviť
- Všeobecný popis horniny Archivované 2009-08-25 na Wayback Machine (po anglicky)
- Optické vlastnosti horniny Archivované 2009-02-23 na Wayback Machine (po anglicky)