Oranžová revolúcia

Oranžová revolúcia bola séria protestov, mítingov, štrajkov a občianska revolúcia na Ukrajine, organizovaná a uskutočnená prívržencami Viktora Juščenka, jedného z dvoch hlavných kandidátov v prezidentských voľbách v novembri až decembri roku 2004. Akcia sa začala 22. novembra 2004 ako reakcia na zmanipulované voľby, kedy Centrálna volebná komisia vyhlásila za víťaza volieb protikandidáta Viktora Janukovyča (podporovaného odchádzajúcim prezidentom Leonidom Kučmom). Demonštranti vybojovali opakovanie prezidentských volieb, ktoré vyhlásil Najvyšší súd Ukrajiny na 26. decembra 2004. Pod intenzívnym dohľadom domácich a medzinárodných pozorovateľov boli druhé voľby vyhlásené za „spravodlivé a slobodné“. Konečné výsledky ukázali víťazstvo Juščenka (52 %) nad Janukovyčom (44 %). Juščenko bol vyhlásený za oficiálneho víťaza a jeho inauguráciou 23. januára 2005 v Kyjeve, oranžová revolúcia skončila.

Na námestí nezávislosti v Kyjeve sa 22. novembra 2004 prvýkrát zhromaždili oranžoví demonštranti
Oranžová stužka - symbol solidarity s Oranžovou revolúciou na Ukrajine

Následkom kompromisu, dosiahnutého frakciami úradu vlády, bolo prijatie Konštitučnej reformy, ktorá obmedzila kompetencie prezidenta.

V nasledovných prezidentských voľbách v januári a februári 2010 Janukovyč (49 %) porazil Juliju Tymošenkovú (45 %) (aj Juščenka 5 %) a 25. februára 2010 sa stal prezidentom Ukrajiny. Janukovyč bol odstavený od moci o štyri roky neskôr vo februári 2014 po zrážkach Euromaidan na Námestí nezávislosti v Kyjeve. Na rozdiel od bezkrvovej oranžovej revolúcie tieto protesty si vyžiadali viac ako 100 úmrtí.

Názory na revolúciu v Ukrajine upraviť

Prof. Zubov, ruský historik, religionista a politológ: „Zostáva mimo všetku pochybnosť, že oranžová revolúcia bola starostlivo pripravená. Pozorovatelia poukazovali na to, ako rýchlo sa v ohromnom množstve rozšírila oranžová symbolika, ako dobre boli organizované, vybavené a zásobované stanové mestečká. Západné organizácie, pôsobiace v Kyjeve a v ostatných ukrajinských mestách dokázali s predstihom pripraviť mládežníckych a študentských aktivistov, ktorí stáli v čele akcií občianskej neposlušnosti, organizovať diskusie medzi inteligenciou, podporiť liberálne oznamovacie prostriedky a pod.“[1]

Referencie upraviť

  1. Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Borisovič Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939 – 2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 700.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť