Oskar Nedbal

český dirigent a operetný skladateľ

Oskar Nedbal (* 26. marec 1874, Tábor – † 24. december 1930, Záhreb) bol svetoznámy český dirigent a operetný skladateľ. Stal sa jednou z najvýznamnejších osobností českého a slovenského hudobného života.

Oskar Nedbal
český dirigent a operetný skladateľ
český dirigent a operetný skladateľ
Narodenie26. marec 1874
Tábor
Úmrtie24. december 1930 (56 rokov)
Záhreb
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Oskar Nedbal

Mladosť a štúdium upraviť

Narodil sa ako jedno z 8 detí v právnickej rodine, ktorej príbuzní boli značne rozptýlení po celej monarchii. Jeho otec Karel sa popri práci veľmi rád venoval aj hudbe a od roku 1877 sa stal predsedom hudobného spolku v Tábore. Všetky svoje deti viedol k láske k hudbe. Jeho najtalentovanejší syn Oskar sa učil hre na husle. Oskar Nedbal počas svojich gymnaziálnych štúdií v Tábore navštevoval aj miestny zbor. Na gymnáziu však strávil len 2 roky a v roku 1885 prestúpil na konzervatórium do Prahy, kde študoval najprv hru na trúbke a o dva roky neskôr hru na husle a napokon od roku 1888 aj kompozíciu. Jedným z jeho spolužiakov v konzervatóriu bol aj Franz Lehár. Jeho prvá zachovaná skladba je známa z roku 1887, ide o sonátu D-dur, ktorú Nedbal zložil pre svojho otca. Na verejnosti začal vystupovať v roku 1889 a to ako v Prahe, tak aj v rodnom Tábor. Jeho školské kompozície uviedol na verejnosti školský orchester v roku 1891. Posledný rok v konzervatóriu strávil pod vedením Antonína Dvořáka.

Kariéra violistu upraviť

Po skončení konzervatória založil Nedbal spoločne so svojimi 3 spolužiakmi 1. české stále komorné hudobné teleso, ktoré vystúpilo verejne 22. októbra 1892 pod skromným názvom "Absolventi pražské konservatoře". Vďaka ich veľkému nadaniu sa úspech dostavil okamžite a z marketingových dôvodov bolo potrebné zvoliť lepší názov. Rozhodli sa pre názov "České kvarteto". Hneď v prvej sezóne vystúpili aj vo Viedni, kde napriek vysokým nárokom obstáli na výbornú. Viedeň bola odrazovým mostíkom pre zahraničnú slávu. V roku 1894 sa predstavili v Berlíne, v 1895 v Taliansku a Rusku a v roku 1896 vo Francúzsku. Boli veľmi úspešní a rýchlo si vydobyli slávu. Nedbal však túžil viac po kariére dirigenta ako po sláve violistu.

Nedbal dirigentom a skladateľom upraviť

 
Pamětní deska na rodném domě v Táboře.

V roku 1896 sa mu naskytla možnosť dirigovať Pražskú filharmóniu ako hosť. Miesto dirigenta však získal až v roku 1899. Rok predtým sa oženil s Jozefou Setunskou, pri ktorej našiel pokojné rodinné zázemie. S rodinou však trávil pomerne málo času, lebo okrem dirigovania Českej filharmónie naďalej ostával aj súčasťou Českého kvarteta a popritom všetkom ešte stíhal aj komponovať svoj prvý balet.

Nedbal sa rýchlo preslávil aj ako dirigent. Už v marci 1900 dirigoval Dvořákove skladby v Berlíne a potom navštívil Francúzsko a Rusko a neskôr aj iné európske krajiny. Pri každej príležitosti propagoval českú symfonickú hudbu.

V roku 1901 prebehla v Českej filharmónii, ktorá v tom čase ešte patrila pod vedenie Národného divadla) stávka. V dôsledku toho bola väčšina orchestra prepustená a nahradená novými hudobníkmi. Prepustení hudobníci založili nový orchester ktorý už bol nezávislý od divadla a stal sa základom súčasnej Českej filharmónie. Nedbal sa snažil nevstupovať do tohoto sporu ale nakoniec musel sa aspoň trochu prikloniť na stanu divadla. Napriek tomu pomáhal aj novozaloženej Českej filharmónii a to organizačne a dokonca aj finančne. V roku 1902 uviedlo Národné divadlo v Prahe Nedbalove prvé divadelné dielo, balet Pohádka o Honzovi (neskôr vo Viedni v uvedený ako Der faule Hans). Takto sa Nedbal stal zakladateľom českého baletu.

Smrť Nedbalovej manželky Jozefy začiatkom roku 1903 znamenala pre Nedbala stratu rodinného zázemia a ako sa neskôr ukázalo aj začiatok Nedbalovej osobnej tragédie. V kariére sa mu však naďalej darilo. Počas turné v Španielsku dosiahol taký úspech, že bol vyznamenaný rytierskym krížom Izabely Kastílskej.

Nad pôsobením Nedbala v Čechách sa však začalo zmrákať. Nedbal sa zaľúbil do Márie, manželky Hoffmana, kolegu z českého kvarteta. Kvôli tejto láske Nedbal musel opustiť nielen České kvarteto, ale aj Prahu. Po dlhšom cestovaní s Máriou sa usadil v roku 1907 vo Viedni. Vtedajšie zákony rakúskej časti Monarchie nepovoľovali rozvod ani manželstvo s rozvedenou ženou, ale uhorské zákony áno. Tento problém sa riešil prijatím uhorského občianstva adopciou (adoptovať bolo možné kohokoľvek bez ohľadu na vek dotyčného). Preto sa 35 ročný Nedbal nechal adoptovať Davidom Popperom, profesorom konzervatória v Budapešti a oženil sa s Máriou.

Vo Viedni sa Nedbal stal dirigentom novovzniknutého Tonkünstler-Orchestra, ktorý priviedol ku kvalite aj sláve. Pokiaľ to stále silnejúce nacionalistické vášne dovoľovali, naďalej propagoval českú hudbu. S úspechom hosťoval aj pri mnohých orchestroch v zahraničí, z ktorých bol azda najznámejší taliansky orchester Augusteum. Krátko pôsobil aj v "Ľudovej opere" (Volksoper), vo všeobecnosti bol však lepším symfonickým dirigentom ako operným.

So svojím Tonkünstler-Orchestrom uskutočňoval aj populárnejšie koncerty v Theater an der Wien, ktoré bolo slávnym operetným divadlom. Pôsobenie v tomto divadle pravdepodobne priviedlo Nedbala k operete. Jeho prvou operetou bola Cudná Barbora (1911), ktorá mala premiéru v Prahe, avšak väčšiemu úspechu bránilo slabé libreto (dosiahol však, že si ho v hudobnom svete všimli). Najväčší úspech dosiahol operetou Poľská krv (Polenblut), pre ktorú napísal libreto známy libretista Leo Stein (preslávený najmä libretom k operete Franza Lehára Veselá vdova). Premiéru mala v Carl Theater vo Viedni. Jeho ďalšími operetami boli Vinobranie (Die Winzerbraut, 1916), Krásna Saskia (Die schöne Saskia, 1917) a Eriwan (1918).

Pôsobenie Nedbala v Československu upraviť

Koncom I. svetovej vojny stále viac silnel nacionalizmus. České nacionalistické kruhy sa obrátili proti Nedbalovi, pretože pre ne nebol dosť český, naopak v Viedni naň útočili pre jeho "čechizmus". Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v apríli 1919 Oskar Nedbal presťahoval do Československa. V Prahe prijali Nedbala s nevôľou a bol naďalej vystavovaný mediálnym útokom. Na obranu sa mu postavili iba Česi usadení vo Viedni a dirigent Šak, ktorý ho angažoval do svojho orchestra. V roku 1921 sa však Šakova filharmónia dostala do finančnej krízy a finančnú pomoc vlády zablokovali Nedbalovi nepriatelia. To viedlo k zániku orchestra. Nedbal cítil, že napriek svojej veľkej snahe a profesionálnym úspechom je stále považovaný za odrodilca, a rozhodol sa teda Prahu opustiť.

V roku 1923 nastúpil ako riaditeľ do novovzniknutého Slovenského národného divadla v Bratislave. Vďaka nemu dosiahol operný súbor divadla dobrých umeleckých kvalít. Organizoval pravidelné zájazdy divadla do Košíc aj do Česka a sám stále chodil hosťovať ako dirigent do zahraničia. Pomáhal aj pri organizácii koncertov Slovenskej filharmónie. Od roku 1926 pôsobil aj ako hudobný riaditeľ v novovzniknutom Slovenskom rozhlase.

Finančná kríza sa v roku 1930 značne vyostrila a herci sa vzbúrili kvôli nevyplateným platom. Médiá obviňovali Nedbala a on musel zaplatiť dlh divadla z vlastných prostriedkov, takže sa veľmi zadĺžil. Pracovné a finančné problémy, národnostné útoky a ťažkosti s médiami ho psychicky značne poznačili. V decembri sa vybral na cestu do Záhrebu, kde dirigoval tamojšiu filharmóniu a tiež dirigoval svoj balet Pohádka o Honzovi. Svoj život ukončil pravdepodobne samovraždou, keď 24. decembra 1930 vyskočil z okna baletnej sály divadla v Záhrebe. Nikto nevidel ako sa to stalo, našli ho mŕtveho na dlážke pred budovou. Iná verzia tvrdí, že dostal astmatický záchvat a pritom ako lapal po dychu, príliš sa vyklonil z okna a vypadol[1].

V súčasnosti je po Oskarovi Nedbalovi pomenované divadlo v jeho rodisku, Tábore.

Nedbalove divadelné diela upraviť

Operety upraviť

Balety upraviť

  • Pohádka o Honzovi (1902)
  • Z pohádky do pohádky (1908)
  • Princezná Hyacinta (1911)
  • Čertova babička (1912)

Opery upraviť

  • Mamsell' Napoleon (1918)
  • Sedlák Jakub (1922)

Referencie upraviť

  1. JANOTA, Igor. Slávni ľudia v Bratislave. Bratislava : Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, 2007. ISBN 80-89218-49-0.