Osmansko-safíjovská vojna (1623 – 1639)

Osmansko-safíjovská vojna v rokoch 1623 – 1639 bola posledná vojna zo série konfliktov medzi Osmanskou ríšou a Safíjovskou Perziou, dvomi hlavnými mocnosťami západnej Ázie, nad kontrolou Mezopotámie. Po počiatočnom úspechu Peržanov znovuzískaním Bagdadu a väčšiny moderného Iraku po deväťdesiatich rokoch sa vojna stala patovou situáciou, pretože Peržania neboli schopní presadiť sa ďalej do Osmanskej ríše a samotní Osmania boli zaneprázdnení vojnami v Európe a oslabení vnútornými nepokojmi. Nakoniec boli Osmani schopní získať znovu Bagdad, pričom pri finálnom obliehaní utrpeli veľké straty. Podpísaním Zuhabskej zmluvy sa vojna skončila osmanským víťazstvom. Zjednodušene povedané, zmluva obnovila hranice z roku 1555, pričom Safíjovcom zostal Dagestan, východné Gruzínsko, východné Arménsko a dnešný Azerbajdžan, zatiaľ čo západné Gruzínsko a západné Arménsko sa dostalo pod osmanskú nadvládu. Východná časť Samtskhe bola neodvratne stratená tak pre Osmanov, ako aj pre Mezopotámiu. Hoci Iránci neskôr na krátko obsadili časti Mezopotámie, najmä za vlády Nadera Šáha (1736 – 1747) a Karima Chána Zanda (1751 – 1779), zostali v osmanských rukách až do konca prvej svetovej vojny.^{[chýba zdroj]}

Osmansko-safíjovská vojna (1623 – 1639)
Súčasť Osmansko-perzských vojen
Mapa Safíjovského štátu. Mezopotámia je šrafovane.
Dátum 1623 – 1639 Miesto Mezopotámia (Irak), Zakaukazsko Výsledok Víťazstvo Osmanov Zmeny územia Trvalé rozdelenie Kaukazu, uznanie osmanskej kontroly nad Irakom
Protivníci
Safíjovksá ríša	Osmanská ríša
Velitelia
Šáh Abbás I. (Do roku 1629) Šáh Safí I. (Od roku 1629) Giorgi Saakadze	Sultán Murad IV. Hafız Ahmed Paša Gazi Hüsrev Paša
Historický portál

Pozadie

Počnúc rokom 1514 boli Osmanská ríša a Safíjovská Perzia viac ako storočie zapojení do takmer neustáleho boja o kontrolu nad Zakaukazkom a Mezopotámiou. Tieto dva štáty boli najväčšími mocnosťami západnej Ázie a súperenie bolo ďalej podporované dogmatickými rozdielmi: Osmani boli suniti, zatiaľ čo Safíjovci boli šiitskí moslimovia sekty Qizilbash a Osmani ich považovali za heretikov.

Po bitke pri Čaldiráne bol vplyv Safíjovcov v Anatólii eliminovaný, počas vojny v rokoch 1532 – 1555 dobyli Osmani arabský Irak, v roku 1534 získali Bagdad a zabezpečili si uznania ich ziskov podľa Amasyjskej zmluvy z roku 1555. Mier trval dve desaťročia pred začiatkom ďalšej vojny v roku 1578. Peržania boli ťažko zatlačený, pretože Osmanské jednotky boli kombinované s útokmi Šajbánovcov do Perzského Chorasánu. Vojna skončila Konštantínopolskou zmluvou v roku 1590, s osmanským víťazstvom; Osmani okupovali Gruzínsko, Jerevan, a taktiež bývalé hlavné mesto Safíjovcov, Tabríz.

Nový Perzský šáh, Abbás I. (vládol 1588 – 1629) reorganizoval armádu, vytvoril novú pechotu ghulamov, čím napodobnil janičiarov, odviedol desiatky tisíc prevažne Adygov a Gruzíncov vyzbrojených najlepším vybavením a výcvikom. V roku 1603 začal ofenzívu, ktorou v tom istom roku znovu získal Tabríz, Azerbajdžan a Gruzínsko. Osmani, rozpútaní vojnami s habsburskou monarchiou v Európe, nedokázali ponúknuť účinný odpor. V roku 1622, po úspešnom ukončení vojny proti Mughalom, povzbudený vnútornými nepokojmi v Osmanskej ríši, ktoré nasledovali po vražde sultána Osmana II. (vládol 1618 – 1622), sa Abbás rozhodol zaútočiť na osmanské územia v Iraku.

Vojna

Šáhová príležitosť prišla po sérii vzbúr v Osmanskej ríši: Abaza Mehmed Paša, guvernér Erzurumu, započal povstanie, zatiaľčo Bagdad bol od roku 1621 v rukách dôstojníkov janičiarov, subashského Bakra, a jeho nasledovníkov. Bakr sa pokúšal o uznanie ako miestny paša z Porty, avšak sultána nariadil intervenciu Hafıza Ahmeda Pašu, guvernéra Diyarbakıru. Bakr sa potom otočil k Abbásovi, ktorý poslal Bakrovi na pomoc vojsko. Aby sa zabránilo tomu, aby Peržania dobyli Bagdad, musel Hafız Ahmed rýchlo obnovil vzťahy s Bakrom, ktorý sa vrátil ku vernosti Osmanov. V reakcii na to Peržania obkľúčili a 14. januára získali Bagdad za pomoci Bakrovho syna Mohameda. Po páde mesta nasledoval masaker veľkej časti jeho sunnitských obyvateľov, keďže sa šáh snažil transformovať Bagdad na čisto šiitské mesto.

Pád Bagdadu bol veľkou ranou pre osmanskú prestíž. Osmanské posádky a miestne kmene začali byť slabšie a Peržania čoskoro dobyli väčšinu Iraku, vrátane miest Karkúk a Mosul. Hafız Ahmed Paša, vtedy už veľkovezír, v roku 1625 pochodoval do Bagdadu, aby ho znovu získal. Napriek politike „spálenej zeme“, ktorú nariadil šáh, osmanská armáda sa dostala ku Bagdadu a obliehala ho v novembri na troch stranách. Osmanským útokom na mesto sa podarilo preniknúť do vonkajšieho opevnenia, avšak nedokázalo ho získať pred príchodom záchrannej armády pod vedením šáha Abbása. Osmani sa potom stiahli v rámci svojho silne opevneného tábora a naďalej obliehali mesto. V reakcii na to sa Abbás rozhodol zachytiť osmanské zásobovacie konvoje. Táto stratégia priniesla ovocie: Osmani boli nútení risknúť útok na perzskú armádu, pri ktorom boli odrazený veľkými stratami, a 4. júla 1626 osmanská armáda ukončila obliehanie a stiahla sa do Mosulu.

V roku 1629 Osmani, ktorí si zabezpečili mier s Habsburgovcami, zhromaždili svoje vojsko na ďalšiu ofenzívu už pod novým a schopným veľkovezírom Gazi Hüsrevom Pašom. Studené zimy a silné povodne znemožnili operácie v strednom Iraku a Hüsrev namiesto toho obrátil svoju armádu na východ, čím napadol Perziu. 4. mája 1630 viedol Peržanov pod vedením Zainala Chána Begdeliho Šamlu k bitke pri Mahidashte neďaleko Kermanšáhu, a potom vyplienil mesto Hamadán. Hüsrev Pasha sa potom vrátil k Bagdadu a obliehal ho v novembri. Obliehanie však muselo byť čoskoro zrušené, pretože začiatok ďalšej ťažkej zimy ohrozil jeho komunikačné línie.