Paténa
Paténa (z starogr. πατάνη – patane, lat. patena alebo patina) je v latinskom obrade liturgická nádoba v tvare plytkého tanierika väčšinou vyrobená z cenného kovu. Používa sa pri obradoch svätej omše, keď je na nej položená hostia (alebo viac hostií), ktorá sa počas premenenia podľa katolíckej viery premieňa na Telo Kristovo.[1][2][3]
Väčšou obdobou v byzantskom obrade je diskos.[1][2]
Materiál upraviť
Podľa súčasných všeobecných smerníc Rímskeho misála má byť paténa (podobne ako aj ostatné posvätné nádoby) zhotovená z cenného kovu a pozlátená, ak je z kovu menej cenného ako zlato alebo z takého, ktorý hrdzavie. Biskupská konferencia však po potvrdení od Svätej stolice môže povoliť aj iný vhodný materiál lokálne považovaný za cenný, napr. slonovinu alebo tvrdé drevo.[4]
Použitie upraviť
V rímskokatolíckej cirkvi musia byť paténa a kalich pred použitím požehnané biskupom.[1][2][5]
V súčasnej liturgii je hostia na paténe položená od obetovania až po prijímanie.[6] V predkoncilovej liturgii však kňaz paténu od obetovania po Otčenáš podsúva pod korporál (hostiu položiac naň) a počas slávnostných omší ju počas tohto času drží subdiakon pomocou véla.[2]
História upraviť
V prvých storočiach kresťanstva sa počas omšovej liturgie a vysluhovaní Eucharistie používali nádoby, do ktorých sa zbieral chlieb od veriacich na obetovanie a následne sa z nich rozdávala Eucharistia. Používali sa napr. strieborné nádoby nazývané patinae ministeriales, okrem toho aj nádoby zo zlata, skla, dreva i mede; v Ríme pravdepodobne i kusy ľanovej látky. Tieto nádoby museli byť väčších rozmerov, keďže na základe inventárov z Liber Pontificalis mohli vážiť aj vyše 10 kg.[1]
V neskorších časoch prax častého prijímania Eucharistie ustala a s ňou aj používanie týchto veľkých nádob, namiesto nich začali kňazi priamo na oltári používať menšie patény, aby zamedzili roztrúseniu hostie po jej lámaní.[1][2]
V stredoveku bola častá prax patény bohato zdobiť ornamentmi a drahokamami a priehlbina v strede bola hlbšia ako dnes, postupne sa však vyvinula do dnešného tvaru, keď nie je zdobenie patén časté a v mnohých ohľadoch ani povolené.[1][2]
Už približne od 9. storočia sa ustálila prax, že počas slávnostných omší drží paténu subdiakon pomocou véla od obetovania až po Otčenáš.[2] Táto prax sa zachovala až do roku 1964, keď bola zrušená počas Druhého vatikánskeho koncilu inštrukciou Inter Oecumenici o implementácii konštitúcie Sacrosanctum Concilium.[7]
Počas ostatných omší kňaz paténu už od 11. storočia podsúval od obetovania po Otčenáš pod korporál,[2] čo sa zachovalo až do roku 1967, keď sa v druhej inštrukcii Tres Abhinc Annos v rámci ďalšieho zjednodušenia obradov určuje, aby kňaz nechal hostiu na paténe počas celého kánonu.[6]
Referencie upraviť
- ↑ a b c d e f
THURSTON, H.. Paten. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
- ↑ a b c d e f g h BRAUN, J.. Patene. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1963. [Cit. 2023-08-26]. Zv. 8, s. 168. (nem.)
- ↑ §327. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-08-26]. Dostupné online.
- ↑ §328 – 329. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-08-26]. Dostupné online.
- ↑ §333. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-08-26]. Dostupné online.
- ↑ a b Posvätná kongregácia obradov. Inštrukcia Tres Abhinc Annos [online]. Vatikán: 1967-05-04, [cit. 2023-08-26]. Dostupné online. (angl.)
- ↑ Posvätná kongregácia obradov. Inštrukcia Inter Oecumenici [online]. Vatikán: 1964-09-26, [cit. 2023-08-26]. Dostupné online. (slov.)
Literatúra upraviť
- BRANDT, Mirjam. Die Patene im Hochmittelalter: Theologie im Bild - Bild in der Liturgie. 1. vyd. Band 9. Regensburg : Verlag Schnell & Steiner, 2019. 360 s. (Eikoniká : Kunstwissenschaftliche Beiträge.) ISBN 978-3-7954-3459-5. (po nemecky)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paténa
